Dvadsiata prvá nedeľa "cez rok"

AI
Drahí bratia a sestry! Začiatkom novembra r. 1922 anglický archeológ a egyptológ Carter Howard (čítaj kártr hauard) objavil v egyptskom Údolí kráľov hrobku faraóna Tutanchamóna. Bola to hrobka mladého, iba 18-ročného panovníka 18. dynastie, ktorý vládol nad horným a dolným Egyptom asi pred 3300 rokmi. Bol to pre Egypt bezvýznamný panovník, ktorý zomrel veľmi mladý. Egyptskí spisovatelia vyčiarkli meno Tutanchamón zo zoznamu egyptských kráľov. Preto bol pochovaný iba veľmi skromne s malou záhrobnou výbavou v dvoch pohrebných miestnostiach. Bol to najcennejší objav 20. storočia. Tutanchamónova mŕtva múmia bola v 3 pozlátených sarkofágoch, majstrovsky vyrezávaných z dubového dreva. Múmiu prikrývala nádherne vytepaná posmrtná maska z číreho zlata. Keď ju objavili, žiarila ako svetlo. Tieto tri sarkofágy boli uložené v krištáľovožltom, umelecky opracovanom sarkofágu nevyčísliteľnej hodnoty. Zlatníci žasli nad precíznosťou zlatotepeckou prácou. Nájdené miniatúrne maľby sa svojou umeleckou hodnotou nevyrovnajú ani perzskému umeniu. Krištáľový sarkofág bol umiestnený v umelecky pozlátenej zlatej skrini. Samotná múmia bola obkolesená šperkami, ktoré hodnotou prevyšujú anglické alebo české korunovačné klenoty. Samotný Howard ich rozdelil až do 101 skupín. Keď potom otvoril druhú, zapečatenú miestnosť s hrobkou faraóna, pozvaní hostia od úžasu onemeli nad nevídanou krásou, ktorá sa im naskytla pred očami. Tento nález svojou umeleckou hodnotou zaujal celý svet.
Pozrite, čo dokázali ľudia urobiť pre mŕtveho, bezvýznamného faraóna. Čo sa potom mohlo ukrývať v takej Cheopsovej pyramíde, hrobke jedného z najslávnejších egyptských faraónov! A toto ľudia dokázali urobiť pre mŕtvu múmiu. Pre mŕtveho boha.

KE
Tak ako pri otvorení Tutanchamónovej hrobky, podobne ľudia ostali v nemom úžase aj nad živým Ježišom pri jeho zjavení v okolí Cézarei Filipovej.

DI
Viete prečo? Ľudia nežasli pre zlato. Ľudia žasli nad ním ako nad človekom. Konkrétne nad tým, čo robil. Keď zalistujeme v Matúšovom evanjeliu, nájdeme tam príbeh, ako Ježiš siedmimi chlebami a dvoma rybami nasýtil štvortisícový zástup mužov, okrem žien a detí. Keď uzdravoval pri Galilejskom mori, „zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.“ Uzdravil Kanaánčanku od zlého ducha. Toľko hovorí 15. kapitola u Matúša. Je to len malý zlomok z veľkého množstva Ježišových skutkov, ako napríklad uzdravenie Jairovej mŕtvej dcéry, vzkriesenie Lazára, vzkriesenie naimského mládenca.
Nečudujme sa, že ľudia žasli. Nedivme sa, že Šimon Peter hovorí: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“

PAR
Tu v svätostánku je miska s hostiami. Je pre nás miestom, kde je prítomný Syn živého Boha? Prijímame živého Boha, alebo je to len miesto mŕtvych oblátok? Niekedy žasneme nad krásou kostola, nad umeleckou hodnotou svätostánku. Ale ten svätostánok pred niekoľkými storočiami urobili ľudia pre mŕtveho, alebo živého Boha? Žasneme nad krásou a umeleckým spracovaním chrámov a oltárov, a pritom len my vieme, koľko sarkofágov nášho života nás delí od živej hostie Krista. Keď dokázal toľko vecí, prečo si myslíme, že jeho telo v hostii je mŕtve? Prečo nás klamú oči, ktoré nám predstavujú oblátku, keď je to živý Kristus?

MY
Chcel by som vám dnes predstaviť život Ježišovej hostie. Iba táto hostia bola jedlom a nápojom počas 50 rokov života mystičky Marty Robinovej. Narodila sa v južnom Francúzsku v r. 1902, kde aj zomrela v r. 1981. Pochádzala z chudobnej rodiny. Rodičia sa trápili, z čoho ju vychovajú, ale po narodení krásneho bábätka boli radi, lebo jej narodenie akoby prinieslo svetlo do ich rodiny. Bola veselá, milovala zábavu, tanec, prírodu. Rodina nebola príliš pobožná. Otec bol revolucionárom a voľnomyšlienkárom. Marta ochorela na týfus a jej staršia sestra naň aj zomrela. Ona vyzdravela, ale bola stále chorľavá. Ako 16-ročná navštívila raz rodinu jednej zo svojich sestier a u nej na povale našla starú zaprášenú truhlicu s knihami. Otvorila ju a v prvej knihe jej padol prst na túto vetu: „Ty čakáš na radosť, aby si mohla vychutnávať život? Priprav sa na utrpenie!“ „Aké zvláštne, pre mňa je určené utrpenie?,“ povedala si. Ako 17-ročná odpadla doma v kuchyni, dlho bola v kóme. Kňaz jej dal pomazanie chorých, po ktorom sa prebrala. Ako 23-ročná postupne ochrnula na nohy a na celom tele. Iba rozprávala a videla. Nemohla prijímať potravu a ani žiadne tekutiny. Lekári si mysleli, že zomrie. Kňaz sa jej pokúsil podať Ježiša v hostii, ktorého prijala s veľkou radosťou. Počas 50 rokov života (do r. 1981) prijímala iba hostiu, a to dvakrát týždenne. Nič viac. To bola jediná jej potrava. Vedela, že jej sila je v utrpení s Kristom. Počas 50 rokov vôbec nespala, stále bdela. Túžila po živom Kristovi v Eucharistii, lebo to bola jej jediná posila života. Každý štvrtok, piatok a sobotu trpela muky Ježišovej kalvárie.
Po 2. svetovej vojne ponúkla Ježišovi všetko, čo mala, a to bol ešte jej zrak. Postupne oslepla. Ako slepá raz na posteli hovorila. „Môj život je ako sv. omša. Moja posteľ je oltárom, kde každý deň obetujem nebeskému Otcovi všetko, čím som.“

ADE
Túžime, bratia a sestry, aj my po Ježišovi v Eucharistii ako po Ježišovi živom? Alebo sa nám Eucharistia javí len ako mŕtva oblátka, ktorú každý deň obchádzame v svätostánku kostola? Je pre mňa živý, alebo je pre mňa iba ako pekná umelecká mŕtvola?

Amen.