Tridsiata druhá nedeľa "cez rok"

Sme pripravení na smrť?

Videli ste už zomierať človeka? Asi nikto pri smrti nežartuje. Každá smrť, každý odchod človeka z tohto sveta sa hlboko dotýka tých, čo zostávajú. Rovnako smrť, odchod vyvoláva v nás otázku: čo smrťou začína? Keď si uvedomíme naše poklesky, vieme, že naše počínanie nebolo vždy správne, čestné, zodpovedné... A Boh je spravodlivý Sudca, ktorý odmeňuje a zlých trestá.
Rodina prosí kňaza, ktorý ide zaopatriť muža v rokoch: „Len mu nepovedzte, že zomiera.“
Pýtajme sa: „Keď budeme zomierať a rodina, lekár budú vedieť, že nám z ľudí už nikto nemôže pomôcť, budeme si priať, aby nám to nepovedali?
Ako často premýšľame o smrti? Je pre nás smrť záležitosť viery? Kedy sme si naposledy uvedomili svoj odchod k Bohu? Vieme, že iste zomrieme, len hodinu nepoznáme.
Po pohrebe viacerí spomínali: „Mávali sme im na šťastnú cestu a videli, ako vchádzajú na hlavnú cestu. Šofér nedal prednosť. Obzerali sa smerom k nám a opätovali kývanie na rozlúčku. Koho by bolo vtedy napadlo, že to bude poslednýkrát, že to bude kývanie na rozlúčku do večnosti. V tej chvíli došlo k zrážke s kamiónom, ktorý šiel po hlavnej ceste. Pred našimi očami všetci tragicky zomreli. Kto mohol predpokladať, že náš drahý sadá naposledy do auta? Kto vtedy vedel, že má niekoľko sekúnd života? Predstavoval si inú smrť?“

Keby sa nás niekto spýtal, kedy, kde a ako chceme zomrieť a keby nám to mohol zaistiť, čo by sme si vybrali?

Pretože Boh nás povolal na svet bez nás, bez nás má právo nás aj odvolať, a práve preto platia slová Pána Ježiša: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25,13).

Týmito slovami končí Ježiš podobenstvo o desiatich pannách, ktoré sú pozvané, aby odprevadili ženícha. Ježiš, poukazujúc na radostnú udalosť, akou je svadba, dáva nám na zreteľ niekoľko vážnych vecí.
Ženích je sám Ježiš ako Sudca sveta. Pannami sme všetci ľudia. Nemúdre panny sú tí, ktorých Ježiš v hodine smrti, o ktorej nik nevie kedy nastane, nájde nepripravených. Múdre panny predstavujú tých, ktorí nezabúdajú, že život na zemi je dočasu a že naša vlasť je v nebesiach, preto platí: „bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25,13). Svadobná hostina je Božie kráľovstvo. Dvere na svadobnú hostinu znamenajú smrť. Olej v lampách znamená stav duše. Dostatok oleja v nádobách je stav priateľstva s Bohom. Nedostatok oleja je pohŕdanie priateľstvom s Bohom, opovážlivé spoliehanie sa, že ešte je čas, že sme zdraví, mladí. Driemanie a spánok, ktoré prichádzajú na panny, je rýchlosť, tempo, povinnosti života, ktorým človek na zemi podlieha. Slovom „polnoc“ je zvýraznená hodina, o ktorej všetci vieme, že príde, len nevieme kedy. Výrazom „bdejte“ Ježiš zdôrazňuje , aby sme boli rozvážni. Memento žiť tak, že plníme vôľu Božiu, zachovávame prikázania.

Smrť, odchod z tohto sveta, sa nedá zopakovať. Smrť neznesie reparát. Ako každý človek prichádza na svet nahý a každý má povinnosť počas svojho života obchodovať so všetkým, čím ho obdaroval Boh, tak na konci života každého človeka čaká konečné vyúčtovanie pred jediným Sudcom, Ježišom Kristom.
Podobenstvo je stále aktuálne a dotýka sa každého z nás. Uvedomujeme si, že je vec, na ktorú nik nesmie zabudnúť: na svete nie sme naveky. Všetko dočasu, Boh však naveky. Boh dáva každému človeku primerane podľa svojej lásky a pravdy prostriedky, ktoré má človek spracovať, aby mohol byť primerane, spravodlivo Bohom odmenený.
Kto sa učí päť minúť jazdiť autom pred skúškou v autoškole? Či sa rozumný človek nechráni pred chorobami? Spočíva šťastie človeka vo vyhováraní? Boh je vševediaci. Múdry človek sa učí čakať na Boha, hoci niekedy sa nám v živote môže zdať, že Boh čaká na nás. Žiť pripravený na stretnutie s Bohom Sudcom znamená čakať na stretnutie, ktoré je zmyslom nášho života a zmyslom dejín. Boh príde, kedy on bude chcieť. Prichádza vtedy, keď vo svojej láske, pravde a spravodlivosti sám rozhodne za najvhodnejšie. Smrť je večer nášho života. Preto Boh má právo odvolať zo života dieťa ešte v lone matky, či vtedy, keď ešte nepovedalo hoci len jediné slovo: mama. Boh jediný má právo odvolať z tohto sveta, pretože od neho pochádza život každého človeka. Nik nemá právo druhému vziať život. Nik nemá právo sám sebe vziať život. Život sme nikomu nedali, ani sebe. Eutanázia, potrat a iné filozofické pohľady, názory, mienky sú rovnako vražda. Boh nemusí si pýtať mienku, názor, radiť sa s niekým, že koho, kedy, za akých okolností odvolá zo sveta, pretože on, ktorý svet i nás stvoril, má na to právo a moc. Boh však rešpektuje rozum a slobodu človeka, za čo však berie človeka na zodpovednosť. A tak môžeme pochopiť, že za rôzne katastrofy, ako sú aj prírodné, Bohu patrí súd. Neraz sme svedkami slov: „Keby bol Boh, nebol by toto dopustil“. „Keby bol Boh, nedovolil by nevinným deťom zomrieť, nedopustil by vojny, pohromy...“ Či to robí Boh? Boh, o ktorom sa môžeme presvedčiť, že je Láska? Človek dostal od Boha príkaz podmaniť si svet. Keď človek prestúpi a nesplní Božie prikázania, Boh vo svojej spravodlivosti musí povedať: „Nepoznám vás“ (Mt 25,12). Má človek právo volať k Bohu, keď neplní vôľu Božiu, „Pane, Pane, otvor nám“ (Mt 25,11)?

V podobenstve zaspia aj múdre panny. V ich nádobách však oleja nechýba. Sú teda pripravené vojsť na svadobnú hostinu. Boh netrestá za to, že človek sa dostal do víru, tempa povinností vo svojom živote, ak zostáva verný Bohu. Nezáleží na tom, čím je človek postavením, vekom, stavom, keď plní vôľu Božiu. Nezáleží, kde zomrie, kde ho pochovajú a už vôbec nezáleží na okolnostiach pohrebu, mieste pochovania.

Augustín vo svojej knihe Vyznania (porov. LÚČ 1997, s. 244-248) opisuje rozhovor s matkou o večnom živote a smrti. Vtedy mu matka povedala: „Pochovajte toto telo kdekoľvek, nech vás to netrápi. Len o jedno vás prosím: kdekoľvek budete, spomínajte na mňa pri oltári Pánovom.“

V našom živote ide o oveľa viac, ako je to, čo sa s naším telom stane po smrti. Mám musí ísť o dušu, v akom stave bude duša v hodinu, v ktorej sa rozhodne o nie roku či sto rokoch života na zemi, ale o celej večnosti! Keď môžeme povedať, že robíme všetko preto, aby naša duša bola pripravená predstúpiť pred Boha Sudcu, robíme to najpotrebnejšie. I pri tejto snahe ešte môžeme cítiť nie strach, ale bázeň, pretože následky dedičného hriechu sú ťažké. Náš život na zemi je príprava, dostali sme pozvanie na svadobnú hostinu, ktorá začína už počas života. Vernosť Bohu dáva nádej na stretnutie s milosrdným Sudcom. U Boha je všetko „začiatok“. Áno, jeho milosť je po našej nevernosti taká veľká, ba ešte väčšia než predtým. Boh vždy začína odznova. U neho ide všetko tak, ako to hovorí cirkevný otec: „Vedie nás od začiatkov k začiatkom cez začiatky, až k definitívnemu začiatku“ (Schott: Zo stola Božieho slova. Trnava: Dobrá kniha 2000, s. 303).

Brazílsky profesor latinčiny José Pereira vytvoril nový svetový rekord v rečnení. Bez prestávky hovoril 72 hodín a dve minúty. O čom toľko rečnil? To, vraj, nie je podstatné. Keď dorečnil, upadol do hlbokého spánku priamo za rečníckym pultom. Potlesk od siedmich skalných poslucháčov nepočul... (KN 17. 3. 2002, s. 12).

My veríme v niečo iné. Veríme, že nie je rozhodujúce, aký dlhý bude náš život na zemi. Veríme, že nie je rozhodujúce, čo o nás po smrti budú hovoriť pozostalí. Rozhodujúce bude, ako sme žili a v akom stave duše nás zastihne odvolanie z toho sveta.

Pri obetovaní tejto svätej omše obetujme svoj život Bohu a vyprosujme si milosť šťastnej hodiny svojej smrti. A na konci, pri slovách „Iďte v mene Božom“, naše „Bohu vďaka“ nech je pre nás nádejou, že chceme po celú večnosť mať účasť na večnej oslave Boha v jeho kráľovstve.

Amen.