Tridsiata prvá nedeľa "cez rok"

Ježiš nepočúva len naše slová, ale vidí aj naše skutky.

Ako vnímame autoritu? Ako sa vyjadrujeme o prezidentovi, učiteľoch, rodičoch či kňazoch? Na druhej strane, je dnes prezident, učitelia, rodičia, kňaz hodnoverní? Môžeme polemizovať. Pravdaže, nielen títo tvrdia, že to čo hovoria, je pravdivé a to čo robia, je dobré. Niektorí v to aj veria a u mnohých je to dokonca pravda. Keď však niekto vystupuje v Božom mene alebo v mene národa, možno, hovorí pravdu.

Preto Ježiš na adresu zákonníkov a farizejov hovorí: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú“ (Mt 23,3).

Ježiš odhaľuje pretvárku tých, ktorí boli poverení učiť, viesť a vychovávať vyvolený národ. Ich učenie je v krikľavom protiklade s ich skutkami. Ježiš, ktorý učí láske, pravde a spravodlivosti, ktorý je milosrdný k zástupom, odkrýva pýchu týchto poverených pre vedenie národa. Ich život, skutky sa nezhodovali s tým, čo učili. Ich skutočný život, myslenie, úmysly maskovali pred Bohom i pred ľuďmi, a možno aj pred sebou. Isteže boli medzi farizejmi v Ježišovej dobe aj takí, čo to mysleli vážne a čestne. Nesmieme sa dať pomýliť, pretože farizejstvo nevymrelo, aj dnes jestvuje, nielen v našom okolí, ale môže žiť aj v nás. Preto Ježišove obžaloby a vyhrážky sa nezameriavajú len proti jeho súčasníkom, ale platia do konca čias všetkým, ktorí žijú falošnú nábožnosť. Konanie farizejov nie je zamerané na oslavu Boha, ale na ich prezentovanie sa pred ľuďmi. Vo svojej pretvárke boli pokorní, a predsa im Ježiš vytýka, že „radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi“ (Mt 23,6-7). Chcú, aby ich ľudia volali učiteľmi a zabúdajú na slová Ježiša: „lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus“ (Mt 23,10). Ježiš zákonníkom a farizejom uberá na autorite. Nech učia národ ďalej, ale nech odstránia zo sŕdc pýchu. Dovtedy platia Ježišove slová, ktoré povedal zástupom a učeníkom: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú“ (Mt 23,3). Počínanie učiteľov je nečestné a sú viac nároční na druhých ako na seba: „Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23,4). Ježiš odsúdil ich konanie. Ježišove učenie nepohŕda nikým. Mementom sú slová: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Mt 23,12).

Múdry kresťan sa nedá pomýliť. Pokora je krásna čnosť, ale náročná. Pokorný človek nepozerá na iných, nezávidí iným, ale buduje svoj vzťah k Bohu rovnako na slovách i skutkoch, ktoré sú v zhode s učením Ježiša. Nerobí nič preto, aby bol chválený, obdivovaný, uctený, vážený... Ježišovo napomenutie má chrániť pred každým prejavom pýchy. Pýcha má mnoho odtieňov. Tým viac buďme ostražití. Uchránime sa sklamania či trestu od Boha. Žime v pravde. Pokorne zmýšľajme o sebe. „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje bude povýšený“ (Mt 23,12). Všetko robme v duchu učenia Krista, aby nás mohol odmeniť vo večnosti.

Štrnásť rokov sa žena hnevala na kňaza. Prečo? Pretože dovolil invalidovi si sadnúť na jej miesto v kostole. Vtedy povedala: „Nikdy mu to nezabudnem. Takto sa zachoval ku mne a manželovi, ktorý mu pomáhal pri opravách.“
Iná žena o tom istom kňazovi hovorí: „Nikdy mu nezabudnem, ako pred štrnástimi rokmi dovolil môjmu manželovi sedieť na mieste, kde nemal ťažkosť so sadnutím si do lavice.“

Pýcha a pád. Ako často sa s nimi v živote stretávame. Pokorný chce, čo chce Boh. Pokorný je v srdci plný pokoja a lásky. Nepotrpí si na pochvalách, povšimnutí, poctách. Jeho modlitba je v duchu Ježišových slov, keď si ich koná v tichu a v skrytosti.

Starší muž sa podelil s mladými o svoju životnú skúsenosť: V mladosti som túžil priviesť k Bohu všetkých ľudí na svete. Veľmi rýchlo som spoznal, že bude stačiť, keď k Bohu privediem svojich drahých. Dnes pracujem na tom, aby som sám urobil všetko, čo chce odo mňa Boh.

Slúžiť Bohu v každej dobe, za každého počasia opravdivo a v pravde je nielen povinnosť, ale aj výsada. Boh si praje, aby sme spolupracovali v pokore s jeho milosťami. Robme, k čomu nás pozýva a vedie Boh.

Zmýšľať o sebe pokorne sa páči Bohu. Je správne, že počítame s pýchou, ktorá na nás dolieha. Kto je pred ňou uchránený?

V životopise sv. Jána Mária Vianneyho sa opisuje dialóg medzi ním a diablom. Diabol mu hovorí: „Ty sa postíš, ja nejem. Ty bdieš a ja nikdy nespím. Všetko môžem urobiť čo ty, len jedno nemôžem: ponížiť sa!“

Je čas odložiť všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť, ohováranie a ako novonarodené deti túžme po nefalšovanom duchovnom mlieku, aby sme od neho rástli na spásu, lebo sme okúsili, aký dobrý je Pán.

Chce sa nám polemizovať o Ježišových slovách? Iste nie! Rovnako zachovajme sa ako kresťania k autoritám, ktoré nás vedú. Ježiš nezakázal veriacim a učeníkom robiť, čo im farizeji a zákonníci kázali, učili. Modlime sa za všetkých, aby žili a plnili si svoje povinnosti tak, aby obstáli pri poslednom súde.

Amen.