Tridsiata prvá nedeľa "cez rok"

Môžeme povedať, že nemáme čo naprávať vo svojich skutkoch a slovách v duchu pokory?

Vieme, čo našim blížnym na nás prekáža? Je pravdou, že sami seba vidíme v inom svetle, posudzujeme sa iným metrom, to preto, že len sami vieme, čo je v nás, prečo konáme tak, ako konáme. Je však čas, aby sme voči sebe zaujali správny, zodpovedný a čestný postoj, ale aj k iným ľuďom, veciam, udalostiam a taktiež voči Pánu Bohu.

Mementom nám môžu poslúžiť slová Ježiša: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte; lebo hovoria, a nekonajú“ (Mt 23,1-3).

Vymreli zákonníci a farizeji? Nie sme nimi aj my? Vieme o nich, že sú učiteľmi Zákona, ktorý chcú zvládnuť do najmenšieho detailu. Boli to skutočne ľudia, ktorí vo viere v jedného Boha mali najviac vedomostí medzi svojimi súčasníkmi. I napriek tomu nás pred nimi Ježiš vystríha. Úryvok evanjelia začína Ježišovým zásadným uznaním farizejov, ale vzápätí podáva charakteristiku ich chýb. Uznáva ich autoritu ako učiteľov Zákona a Tóry. Ježiš neironizuje, keď hovorí, že „zasadli na Mojžišovu stolicu“ (23,2). Farizeji právom zaujímajú toto miesto. Preto je tiež celkom pochopiteľné, keď Ježiš hovorí, aby sme robili, čo nám prikazujú. Ježiš o sebe vyhlásil: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). A pokračuje, mysliac na farizejov a zákonníkov, ktorí učia ľudí verne plniť Zákon, ale zároveň varuje pred ich správaním: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20).
Ježišov útok na farizejov sa začína tam, kde sa rozchádza ich učenie s ich konaním, a to v konkrétnom živote. Konanie farizejov nestojí v protiklade k ich učeniu v tak bežnom zmysle, ako napríklad, že hlásajú 7. prikázanie, sami však kradnú. Oni učia prikázania ako prikázania Božie, no ich konanie je konaním pred očami ľudí. V tom zmysle sami zanedbávajú to, čo je na Zákone najťažšie. Je totiž pomerne ľahké zdať sa pred ľuďmi spravodlivým. Pred Bohom je to však ťažké, a ešte ťažšie je odsúdiť vlastnú osobu, čo Zákon robí a čo my musíme uznať. So Zákonom je to však tak, že keď ho uznám, musím ho uznať úplne a úplne ho plniť. Apoštol Jakub hovorí: „Kto by zachovával celý zákon, ale prestúpil by ho v jedinom prikázaní, previnil by sa proti všetkým. Lebo ten, ktorý povedal: „Nescudzoložíš,“ povedal aj: „Nezabiješ.“ A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestupuješ zákon“ (Jak 2,10-11). To učia aj farizeji. Týmto ukladajú ľuďom „ťažké bremená“, ale sami však unikajú pred plnením zákona navonok, lebo robia veci len preto, aby ich ľudia videli, ako sú modlitebné remienky, zväčšené strapce na šatách, modlitby na rohoch ulíc. Farizeji vedia, že Bohu sa nepáči, keď si zakladajú na vonkajšku. Vonkajšie oddeľovanie sa od iných, prípadne tým, že si vynucujú úctu, pozornosť, tým sa nepáčia Bohu. Ježiš všetko, čo robil, učil, nerobil preto, aby ho oslavovali, ale vždy sa utiahol do ticha. Keď rozmnožil chleby a ryby na púšti a chceli ho urobiť kráľom, odišiel aj od apoštolov. Vo všetkom chválil a velebil Otca.
Ježiš učí: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 6,1). A učí nás, že tak v tichu a skrytosti máme dávať almužnu, tak sa máme správať, keď sa postíme alebo modlíme. Ježiš hovorí: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytostí“ (Mt 6,5).

A položme si znova otázky: Vymreli zákonníci a farizeji? Nie sme nimi aj my? Dnešné evanjelium sa dotýka každého z nás. Áno, som kresťan katolík, ale ako, čím a kde prejavujem svoj vzťah k Bohu? Vieme, že je nesprávne, keď si plníme svoje povinnosti kresťana len preto, aby nás ľudia videli, chválili, že sa dlho modlíme, veľa modlíme, že chodíme často na sv. omšu, sv. prijímanie, k sv. zmierenia. Účasť na sv. omši nás veriacich zaväzuje v nedeľu a prikázaný sviatok, to je správne, to sa Bohu páči, keď sme účastní na sv. omši. Ale nikdy nehovorme o sebe v superlatívoch. Nedávajme sa za vzor. Ak nás bude chcieť Boh použiť pre iných ako vzor nábožnosti, sám sa o to postará, on si nájde spôsob. Práve vtedy, keď cítime vyznačenie od iných, zachovajme si pokoj v duši. Pokora, poníženosť ešte nikomu neuškodili. Pýcha vždy.

Rukami svätých sa diali a dejú rôzne divy a znamenia, a vieme, že o nich nikdy nehovorili, nedávali sa za vzor nábožnosti, nikdy pyšne o sebe nezmýšľali. Naopak. O sv. Kataríne Labouré, ktorej sa zjavila Panna Mária v Paríži na ulici Ru de Bac, nevedeli dlhé roky, že jej Panna Mária nariadila tlačiť takzvanú “zázračnú medailu“.

Iný príklad: Keď raz vošiel nadránom do izby kardinála, neskoršieho pápeža Pia XII. jeho sekretár, aby mu odovzdal súrny telegram z Vatikánu, našiel ho ležať na zemi. Tajomník si myslel, že kardinálovi prišlo zle. Chcel mu pomôcť vstať, ten ho však poprosil, aby ho tak nechal a požiadal ho, aby o tom nikomu nehovoril. Prečo? Tajomníkovi to povedal slovami: „Dnes sa mi dostalo veľa pôct a uznania. Bojím sa, aby diabol nezvíťazil nado mnou.“ Kardinál sa bál pýchy, preto sa v tichu a samote umŕtvoval.

Z histórie, ale i vlastného života je známe, čo spôsobuje povyšovanie sa nad druhých. Mnoho zla spôsobujú tituly, oslovenia, keď sa viac kladie dôraz na vonkajšie pocty ako na pravú zbožnosť a úprimnú službu.
Na druhej strane mnohí veriaci trpia pre svoju vernosť Bohu. Pretože si verne plnia svoje povinnosti, ktoré im ukladá viera, sú vysmievaní, osočovaní, mnohí na nich pozerajú ako na nenormálnych ľudí. Svoju vieru nežijú len sviatočne, nevyberajú si len to, čo sa im práve hodí. V tichu, bez zbytočných rečí, filozofovania ako anonymy vedia podporiť, pomôcť, často bez nároku na odmenu či čas, ktorý tomu venujú. Často si ich činnosť všimneme až vtedy, keď sa to dotýka nás osobne. Keď im chceme poďakovať, vedia sa usmiať a poznamenať: to je v poriadku, a podobne. Nevnucujú sa, ale vedia si všimnúť potreby iných, a nedajú sa prosiť. Nepovažujú sa za svätcov, poznajú svoje chyby, omyly, nedostatky, vedia, čo je osobné pokánie, majú pochopenie s nedostatkami iných, neodsudzujú ich, zbytočne o nedostatkoch iných nehovoria, a už vôbec neosočujú. Vedia sa zastať slabších, podeliť sa s núdznymi, aj keď sami nemajú veľa. Majú čas navštíviť trpiacich, chorých, opustených. Nehanbia a neboja sa povedať: prepáč, odpusť, zabudni, pomýlil som sa, pochybil som. Keď raz odpustia, už sa nevracajú späť.
Prečo? Pochopili Ježišove slová: „Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Mt 23,12).

Hovoriť, a nerobiť, to odporuje učeniu Pána Ježiša. Nie je nič horšie ako pokrytectvo, falošnosť či pretvárka a najmä v duchovných veciach. Robiť sa dokonalým, vyhlasovať o sebe, že nemám žiadnu chybu, hriech a všetci okolo ich nielen vidia, ale pre ne často i trpia. Muž si vypije, týra rodinu svojím správaním, ale považuje sa za anjela. Iný pácha hriech nečistoty, sám so sebou či s iným, inou, ale odsudzuje, posudzuje, ohovára iných. Vlastní nečestne nadobudnuté veci, nakradnuté, vypožičané a nevrátené, ale na iných rovnako hriešnych ukazuje prstom.
Farizeji vymreli? Nie! Farizeji žijú. Nechcú si priznať, že sú farizeji. Boh ich však pozná. Boh vie o našich myšlienkach, slovách, skutkoch všetko. On sa nepotrebuje nikoho spytovať, radiť, zisťovať si veci. Je vševediaci. On však bude jediným naším Sudcom. Spravodlivým. Je hrozné dostať sa do rúk spravodlivého Sudcu, keď nechceme prijať jeho slová, rady, povzbudenie, jeho učenie.
Naopak, v pokore, ticho, dajme sa do služby Kristovi. On si praje, aby sme boli svetlom, soľou, kvasom pri šírení evanjelia, učenia o láske, pravde, spravodlivosti. Denne si to pripomíname pri slovách: „Buď vôľa tvoja“.

Viem, čo je vo mne? Som kresťan katolík. Aký som? Viem počuť pravdu o sebe? Ježiš nás neprestal milovať, i keď sme zhrešili. Ježiš ale čaká na naše obrátenie, nápravu života, nastúpenie na správnu cestu čnostných kresťanov. Ježiš čaká nielen na vyznanie viery slovami, ale i skutkami.

Amen.