Tridsiata prvá nedeľa "cez rok"

Vyzdvihnutie a objasnenie Božieho otcovstva.

AI
Prvé slová, ktoré každý z nás vyslovil, boli asi mama, tato. Keď si spomenieme na detstvo, máme možno pred očami otca, ktorému bežíme do otvorenej náruče; u ktorého hľadáme ochranu, pred nepriateľmi. Koľko krát, sme už povedali : „Ocko, Oci?“ Nielen ako deti, ale aj teraz, keď sme dospelí? Určite to bolo veľa krát. Dnešné evanjelium nám ale hovorí:

KE
„Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23,9).

DI
Prečo? Prečo nám to hovorí? Ako to máme chápať? Keď sa pozrieme do svätého Písma, v Starom zákone nájdeme skôr napísané – že Boh je mocný, svätý, nekonečný – ako to, že je Otec. Keď rozpráva starozákonný človek o Božom otcovstve, hovorí len obrazne. Hovorí o tom, ako sa s otcovskou láskou stará o svoj ľud a ako považuje Izrael za svojho prvorodeného syna. Všetko, čo Boh robí v dejinách Izraela nie je nič iné, ako to, že v konkrétnych situáciách uskutočňuje otcovskú lásku. Veď kto vyviedol Izrael z Egypta, kto ho viedol na púšti, kto mu dal zákon, kto ho chránil pred rukou nepriateľa? Stále to bol Boh – Otec. Otec má všetko pevne vo svojich rukách, nič ho nemôže prekvapiť. Preto starozákonného Boha môžeme nazvať „Otec Izraela“. Je to Otec plný nežnosti, lásky a starostlivosti. To sú vlastnosti, ktoré pripisujeme otcovi v prirodzenom poriadku. Človek v starom zákone ešte nebol schopný – a bez Kristovho vtelenia vôbec nie – vysloviť pojem „Otec“ a prežívať pritom synovský vzťah v plnej miere. To bolo možné až Ježišovi. Ježiš prišiel, a povedal: Abba! Ocko, Otecko! Všetci sa na neho začali pozerať, čo to hovorí. Z jeho slov totiž vyplývalo, že jeho vzťah s Otcom vylučuje akýkoľvek odstup medzi ním a Otcom. Jeho dôverný vzťah nie je poznačený nijakým tieňom ani zdržanlivosťou.
Boh je Ježišov Otec, ale Ježiš aj svojich učeníkov upriamuje na neho a odporúča, „aby sa k tomuto úplnému otcovstvu utiekali aj oni. Dáva im na vedomie, že jeho Otec sa stal ich Otcom“ . Po zmŕtvychvstaní hovorí Márii Magdaléne – „Môj Otec a váš otec“ (Jn 20,17b). Ježiš nám jednoznačne ukazuje, že jeho vzťah k Otcovi je iný. Jeho synovstvo je vlastné, kým naše adoptívne. My sme jeho adoptívne deti. V Liste svätého Pavla Rimanom čítame: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: »Abba, Otče!« Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,14–16). Aké radostné vyjadrenie, plné nádeje a dôvery! Sme nebeským Otcom adoptovaní; prijal nás za svojich synov a dcéry. A teda nie kvôli našim zásluhám, ale pre jeho lásku môžeme ho synovsky dôverne osloviť: »Abba, Otče!«

PAR
My uznávame, že sami si nevystačíme, že sme slabí, že potrebujeme pomoc. A Boh sa nás ujíma. To znamená, že nás zahŕňa už počas života mnohými darmi. Ešte ani tento svet nebol a už nás miloval. „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31,3). Kto z nás pozná mená všetkých hviezd na nebi? Asi nikto. My často zabúdame aj mená našich známych. No Boh pozná každého z nás po mene. Po mene nás zavolal, aby sme existovali. Ochraňoval nás, keď sme boli ešte len pod srdcom našej mamy. Nedovolil, aby sa nám niečo stalo. On hovorí: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovanie nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49,15). Otec nás má ukrytých v dlaniach, chráni nás. Bez jeho vedomia sa nám ani vlas na hlave neskriví. Ak o niečo ideme prosiť, on o tom už vie, a často nám dáva oveľa viac, ako prosíme. Ja viem, často sa nám zdá, akoby ho nebolo. No práve vtedy sa na nás uprene pozerá a chce nám pomôcť. Áno, tak veľmi nás miluje. My sme často taký, ako deti na piesku. Aj ja som taký bol – povedal som – keď mi nepožičiaš to auto, tak sa s tebou nebudem hrať. No nielen deti sú také, aj my dospelí. No Boh, Otec, nám nedáva podmienky. On nehovorí: ak ma nebudeš počúvať, už ťa nebudem mať rád. Pred naším Ockom sa na nič nemusíme hrať. Nepotrebujeme mať perfektné značkové oblečenie a drahé auto, aby nás mal rád. Pozrite na poľné ľalie. Nesnujú, ani netkajú a Boh ich odieva do nádherných šiat. Pozrite na nebeských vtákov. Nesejú a nežnú a Boh ich každý deň živí. My máme pre nášho Otca väčšiu hodnotu, oveľa väčšiu, ako vtáci a všetky zvieratá spolu. Nemiloval by nás o nič menej, keby sme boli ešte väčšími hriešnikmi, ako sme. Pred ním nepotrebujeme žiadnu masku. Pre neho nie je dôležité, čím sme boli, čím sme, aké sú naše hriechy, neresti, nedostatky. Naopak, všetky naše problémy a hriechy môžu byť teraz príležitosťou, aby sme zakúsili jeho lásku, ktorá je vždy verná. Boh nás miluje bezvýhradne, pretože jeho láska sa nemení. On nás nemiluje pre naše prednosti, ale s našimi prednosťami.
Často hovoríme: chcem vyštudovať, potom si chcem poriadne zarobiť, kúpiť auto, dom.. Stále len ja chcem. Myslíme, že máme so svojím životom ten najlepší plán. No prejde pár dní, či rokov a hovoríme, že to nemá zmysel. Boh nás stvoril. Vie, čo je pre nás najlepšie. Áno, náš Nebeský Otec nás pozná lepšie, ako my seba. Má s nami veľký plán. S každým, ako tu sedíme, či stojíme. On „je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme“ (Ef 3,20). On hovorí: „ Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok“ (Iz 55,8-9). Prečo to hovorí? Lebo nás pozýva k svätosti. Hovorím pozýva, lebo k ničomu nás nenúti. Boh nás miluje pozýva nás, aby sme uverili v jeho lásku, aby sme uverili v neho a dôverovali jeho plánu viac ako svojmu. Ale pozor! Prvá vec, ktorú Boh od nás žiada, nie je to, aby sme ho milovali, ale aby sme sa nechali milovať ním. Nie my máme prísť k nemu. On je ten, ktorý chce prísť k nám. Ešte skôr, než my začneme hľadať jeho, on už hľadá nás. V jeho rukách je iniciatíva.
Možno sa teraz niekto pýta: Čo mám robiť? Na to je jednoduchá odpoveď. Nechaj sa milovať Otcom. Dovoľ Ockovi, aby ťa miloval. Ukáž mu, že chceš zakúsiť jeho starostlivosť. Povedz mu, že stojíš o majetok, o dedičstvo, ktoré ti dáva, ako svojmu adoptívnemu synovi, adoptívnej dcére. Povedz mu, že stojíš o jeho plán.

MY
Pamätám si, ako mi raz veľmi pomohla jedna pieseň. Bol som na stretnutí s mladými po svätej omši a oni začali spievať: „ Abba, Abba Otče hrnčiarom si ty sám a my tvojou hlinou a dielom rúk tvojich. Otče, s pomocou tvojich rúk chceme sa podobať na Ježiša.“ Jednoduchá pieseň. Dovtedy som rozmýšľal, čo je mojou úlohou, ako konať, ako sa správať k svojmu nebeskému Otcovi. Vedel som, že on ma miluje, ale nevedel som, čo mám robiť ja. Tam som našiel odpoveď. Mojou úlohou je milovať Otca a robiť veci tak, ako on chce. Nechať sa formovať ako hlina v rukách hrnčiara. Nechať sa premieňať jeho láskou. Počúvať Otca, ktorý je najláskavejší, najmúdrejší, najchápavejší.

Áno, taký je náš Otec. Kto sa mu vyrovná? Kto sa mu vo svätosti podobá? Kto môže povedať, že je ako on. Taký je len jeden, ten náš.
Preto povedal Ježiš slová: „lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23,9).
To znamená, že pred sebou máme veľký vzor. Nášho Otca, ktorý je v nebi. Vzor zvlášť pre všetkých mužov. On je nám príkladom v tom, ako konať. Nikdy nebudeme taký, ako on. No vieme, že vždy môžeme ukazovať na jeho lásku a veľkosť svojím životom. Otcovia, vy ukazujte svojim deťom Nebeského Otca. Nemusíte pri tom často ani veľa hovoriť. Ukazujte svojim deťom že ich milujete v každej chvíli. Vtedy, keď vám pomôžu, keď donesú zo školy dobrú známku, ale hlavne vtedy, keď niečo vystroja, keď sa trápia, keď potrebujú podržať, povzbudiť.

ADE
Preto sa teraz spoločne modlime. Otče, ďakujem, že som tvoje milované dieťa, že sa o mňa staráš, že ma chrániš. Ďakujem, ti za môjho ocka, ktorý je so mnou – tu na zemi! Za jeho život. Za jeho ruky, ktorými mi prináša chlieb na stôl. Za jeho starostlivosť a lásku.

Amen.