Tretia veľkonočná nedeľa

Veľkonočná viera si žiada, aby sme urobili všetko preto, aby sme spoznali Ježiša.

Na malej kresbe v Louvre dojímavo jednoduchým výjavom sprítomnil majster, maliar Rembrant, slová z evanjelia o emauzských učeníkoch: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,31). Miestnosť je plná tieňa. Svetlo akoby vyžarovalo iba z Ježiša. Na stole na čistom obruse je chlieb, ktorý sa práve stal telom Kristovým. Ježiš sa modlí. Oboch mužov Rembrant zachytáva vo chvíli, keď začínajú chápať, čoho sú svedkami, čo sa práve udialo, kto je ten neznámy Pútnik, ktorý s nimi prešiel cestu z Jeruzalema do Emauz. Jeden z mužov naznačuje ustupovanie a druhý poklonu.

Nielen Rembrant čerpal motív pre svoj obraz z textov dnešného evanjelia. Boli to aj iní umelci, maliari, sochári, hudobní skladatelia, básnici, spisovatelia. Kto spočíta tých, čo za zvláštnych okolností zažili svoju konverziu? Príbeh emauzských učeníkov sa zopakoval, opakuje a bude opakovať. Sú to udalosti, ktoré menia charaktery ľudí, ich pohľady na všetko, čo súvisí so životom na zemi i po smrti. Sú to udalosti, ktoré prekvapujú jednotlivcov i zástupy. Sú to udalosti, kde víťazí ten, ktorý premohol smrť: Ježiš, ktorý sa dáva poznať, spoznať, zažiť. Hoci sa konverzia, obrátenie odohrá nečakane či postupne, je to Ježišov dar, dáva sa spoznať, a dar človek cíti, že nestačí len prijať, ale ho aj patrične prežiť.

Lukášove svedectvo hovorí o dvoch „z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy“. „Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma“ (Lk 24,13.30-32)?

Spoznanie Ježiša sa uskutočnilo večer v deň zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Vzkriesený sa zjavuje učeníkom ako prorok, ktorý presne a jasne vysvetľuje texty Písma, ktoré predpovedali udalosti, ktoré sa v predchádzajúce dni stali. V srdciach oboch učeníkov sa vyjasnieva. To rastie ich viera v božstvo Ježiša. Ešte však Ježiša v spolupútnikovi nespoznali. Počúvajú o tom všetkom, čo ráno oznámili ženy apoštolom, ale Ježiša nespoznávajú. Zvečerieva sa a pútnik chce ísť ďalej a oni reagujú na situáciu slovami: „Zostaň s nami“ (Lk 24,29). Je to už ich zaangažovanosť na tom, čo chce Ježiš s nimi. Ježiš pripraví všetko k tomu, aby mohol človek svojho Boha poznať, milovať, ale človek musí prejaviť svoj slobodný a vedomý súhlas k spolupráci.

Udalosť má ďalekosiahlejší význam, než len pripomenúť príhodu emauzských učeníkov. Je to najmä potreba prijať zmŕtvychvstanie Ježiša, že žije a je prítomný živý medzi nami „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Boh sa nikomu nenatíska. Keď ho však prosíme, odhaľuje nám svoje tajomstvo. Boh sa stáva viditeľný vo svojom Synovi. Prostredníctvom neho sa dáva nielen poznať, ale aj zažiť jeho učenie, lásku. Poznanie Boha je svetlom, ktoré rozháňa temnoty, najmä temnotu duše, odkrýva jej oči, zapaľuje srdce a pohýna vôľu. Človek poznaním Boha prichádza ku spáse. Milosť Božia a naša odpoveď na ňu spôsobuje neviditeľný uragán lásky, že tí, čo toto zažijú, stávajú sa ochotní všetkého pre Krista.
Dejiny predstavujú konvertitov, obrátených ako stĺpy viery. Šavol nielen prijme meno Pavol, ale z pohana, prenasledovateľa, stáva sa najväčší apoštol, apoštol národov. Vyznáva: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Augustín nielenže zanechá životnú cestu hriechu a bludu, ale buduje v Hippo Cirkev, ktorá oslovuje mnohých iných a aj dnes má a vie čo povedať modernému človeku. Tiež vyznáva: „Nespokojné je srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Dvetisíc rokov Ježiš otvára oči každému, kto je ochotný prijať ho za svojho Boha a Pána. Sv. František Assiský najprv opravuje kostolík sv. Damiána, ale jeho sen o rozborenom kostole znamená pracovať v Cirkvi v duchu pravej chudoby. Sv. Bernard, keď „otvorí oči a spoznáva Ježiša“, vyhlási: „Je mi oveľa dôvernejší, ako ja sám sebe.“ Podobne po spoznaní Ježiša P. Claudel definuje svoj vzťah k Ježišovi: „Ktosi, kto je vo mne viac, ako ja sám“. Boh tým, ktorí sa mu oddajú, prijmú ho, spolupracujú s ním, dáva sa nielen poznať, ale aj spoznávajú „priepasť, ktorej hĺbku nemôžeme preskúmať“, píše sv. Terézia z Lisieux, Učiteľka Cirkvi.
Boh používa rôznych ciest, udalosti, ľudí, aby nás usmernil na jeho cestu, aby sme prišli k nemu. V nejednom prípade Boh dopustí na miláčikov ťažké skúšky. Nejeden potom prijme Ježiša ako svoj cieľ a zmysel života, príde o slobodu, iní o zdravie, ďalší o bohatstvo, ale aj o dobré meno. Baruch Spinoza preto píše: „Nie plakať, nie hnevať sa, ale pochopiť.“ A francúzske príslovie radí: „Všetko pochopiť znamená všetko prepáčiť“.

O sv. Tomášovi Akvinskom, ktorý napísal nielen známe dielo Summa Theologica, ale aj iné, dnes teológmi čítané, študované a poznávané, je známy zážitok, ktorý mal ako päťdesiatročný, keď slúžil sv. omšu. Nikdy sa už nedozvieme na zemi presne, o čo išlo. Vieme len to, že jeho priateľ Feginald ho žiadal, aby sa vrátil k svojej práci, k štúdiu a k písaniu a aby znova začal sledovať aktuálne debaty o náboženstve. Tomáš odpovedal so zvláštnym dôrazom: „Nemôžem už písať!“ Feginald sa znova odvážil nadhodiť otázku, no Tomáš mu odpovedal ešte dôraznejšie: „Nemôžem už písať! Videl som veci, proti ktorým je všetko, čo som napísal, ako slama.“ Teológovia sa domnievajú, že Tomášovi dal Boh milosť vidieť časť svojej lásky.

Ježiš žije! Je živá Bytosť. Je fakt. Nemecký historik Wellhausen píše: „Ježišova kariéra pôsobí dojmom, že nie je dokončená, ale že bola prerušená, len čo sa začala“ ( D. Rops: Ježiš vo svojej dobe. Dobrá kniha, Trnava 1991, s. 439). Na ľudskom poli možno. Ale táto “kariéra“ patrila práve k tým, ktoré ani neúspech, ani smrť nemôžu prerušiť. Pokračuje v duši jeho verných.
Keď Ježiš mal ukončiť svoje poslanie na zemi, dal prísľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

Aj my sme dostali Ducha Svätého. Teraz je na nás, či sme prišli k viere skrze svojich rodičov, od útleho detstva, alebo sme prišli k viere v zrelom veku za rôznych okolností. Je správne, že všetci vydávame svedectvo o svetle, ktoré sme prijali. Dejiny živého Boha pokračujú aj teraz v “mystickom tele Kristovom“ – Cirkvi, ktorú Ježiš oživuje svojou prítomnosťou. Preto Cirkev dnes sprostredkúva spoznanie Krista, stretnutie s Kristom, vedie ku Kristovi, dáva z toho, čo dostala od Krista, milosti a dary tým, čo hľadajú a spoznávajú Ježiša.
Sv. Augustín povedal: „Najprv naplňte sami seba, len potom budete môcť dávať iným.“ Poznanie seba vytvára pokoru, a poznanie Boha vytvára lásku, ako to opisuje sestra Katheri: „Ako človek rastie v modlitbe, tak rastie aj v poznaní seba, aj keď nie svojej hriešnosti, tak celkom iste svojej potenciálnej hriešnosti. To nás privádza ku skutočnému pochopeniu toho, čo povedal sv. Filip: „To idem ja, ale z milosti Božej. A postupne, ako čas plynie, je oveľa ľahšie prijímať slabosti iných, lebo hlboko v našom vnútri sa skrýva naša potenciálna hriešnosť, veď všetci sme ľudskí, všetci máme tú istú ľudskú slabosť.“ (L. Vardeyová: Matka Terézia – Jednoduchá cesta. Alfa conti, Bratislava 1998, s. 51).

Pascal si poznačil po duchovnom zážitku spojenia s Bohom v noci 23. 11. 1654 pár slov, z ktorých cítiť ešte dnes vzrušenie: „Oheň! Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov! Nie filozofov a učencov... Istota, istota, dojatie, radosť, pokoj! Boh Ježiša Krista!...“ Tento lístok nosil veľký Pascal pri sebe až do konca svojho života.

Pokora Pascala, jeho zmýšľanie a život dáva vysvetlenie, prečo aj dnes sú takí, čo odchádzajú od Boha, Cirkvi. Brak viery. Ten sa spôsobuje, že sa stávajú pyšnými. Ich spôsob myslenia je v tom, že sú múdrejší ako Boh. Oni lepšie vedia všetko, chcú diktovať Bohu, nikdy nebudú opravdivo slobodní, sú preniknutí drzou kritikou a sami nič dobré nerobia.
Naopak, my si uvedomujeme, že Boh nám dal rozum, slobodnú vôľu, svoje príkazy, slovo, aby sme ho poznávali, milovali, že vtedy budeme žiť s ním po celú večnosť.

Rembrantov obraz odhaľuje jeho vnútro. Vyprosujme si aj pri tejto svätej omši milosť poznať a žiť so zmŕtvychvstalým živým Kristom.

Amen.