Tretia veľkonočná nedeľa

Zmŕtvychvstalý sa nám dáva spoznať vo svojom slove, Eucharistii a bratoch

Počuli ste konštatovať: Raz vidieť a osobne zažiť je viac, ako stokrát počuť, čítať? Áno, najmä keď sa s niekým stretneme, niečo zažijeme či navštívime nejaké miesta.

Emauzskí učeníci o osobnom stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom pri lámaní chleba hovoria: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval Písma“ (Lk 24,32)?

Zážitok emauzských učeníkov v začiatkoch Cirkvi poukazuje, že sám zmŕtvychvstalý Ježiš sa sám postará o vzrast viery svojich učeníkov. Svedkov Ježišovho zmŕtvychvstania nemáme. Nik z ľudí nebol a nevidel kedy a akým spôsobom Pán Ježiš zvíťazil nad svojou smrťou a vstal do nového života. Ježiš sa však sám postaral o svedkov, ktorí ho po zmŕtvychvstaní videli, stretli sa s ním, ktorým sa dal spoznať. Medzi nich patrí Kleopas a druhý učeník, ktorí v nedeľné ráno odchádzajú z Jeruzalema do Emauzy, ktorá bola vzdialená od Jeruzalema asi dvanásť kilometrov. Emauzskými učeníkmi ich voláme podľa miesta, kde v spolupútnikovi spoznali vzkrieseného Krista. Učeníci pravdepodobne patrili medzi sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí sprevádzali Ježiša na jeho cestách počas troch rokov účinkovania.
Cestou sa rozprávajú o Ježišovi, „ktorý bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali“ (Lk 24,19-20). Slovám žien, ktoré sa pred svitaním vrátili od hrobu a „tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije“ (Lk 24,22-23) neuverili, čoho dôkazom je ich cesta. Ježiš sám, zaiste nie iba kvôli ich pochybnostiam, neistote, strachu, ale i kvôli im podobným až do konca čias, sám najprv ako Neznámy napomína a vysvetľuje: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,25-27).
Udalosť, ktorú zažili emauzskí učeníci, nie je iba jednoduchá rozprava, ale je to akoby eucharistická katechéza – “liturgia slova“, po ktorej nasleduje “liturgia Eucharistie“, kde vo svojom spolupútnikovi a blížnom spoznali Ježiša. Ježišove slová možno chápať ako vzor ohlasovania radostnej zvesti Ježišovho učenia. Skutočnosť, že Ježiš žil, umrel a vstal z mŕtvych sa stáva jadrom blahozvesti, o ktorej až do konca čias sa bude rozprávať, ohlasovať, a pre toto učenie i zomierať.
Stretnutie emauzských učeníkov poukazuje na dva pramene poznania Ježiša ako Spasiteľa. Môžeme ho spoznať pri čítaní Svätého písma, pri slávení Eucharistie a vo svojom blížnom. Ak chceme čo najlepšie poznať a milovať Ježiša, je potrebné čím častejšie čerpať z týchto prameňov duchovné bohatstvo, ktoré skrývajú.
Ježiš sa sám dáva spoznať. Dôležitá je aj naša spolupráca. Učeníci zdržiavali Ježiša: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24,29).

Už prví kresťania k čítaniu Svätého písma pristupovali ako ku sviatosti. Sv. Hieronym hovorí: „Nielen v Eucharistii prijímame Krista, ale aj v Písme.“ A sv. Augustín jasne hovorí: „Pravý Kristus je tak v slove, ako aj v Eucharistii.“ A v jednej homílii sa pýta: „Bratia, čo si viac ceníte: Slovo Božie, alebo Eucharistiu?“ A sám dáva odpoveď: „Pravdu hovorím, že v Slove nie je o nič menej prítomný Ježiš ako v Eucharistii.“ Prví kresťania vo veľkej úcte mali nielen Krista v Eucharistii, že budovali tabernákuly – bohostánky, ale na čestnom mieste bolo vždy uložené aj Písmo.

Starší muž hovorí kňazovi: „Robím dobre, keď po svätej omši odprosujem, podobne ako na začiatku svätej omše v tichu Boha, že som neprežil, nesústredil sa čo najlepšie počas celej sv. omše, najmä pri čítaní z Písma?“ Tento muž po svätej omši ďakuje Bohu aj za dar, že počúval Boha, ktorý k nemu sa prihovára. A často povie svojmu Bohu, že si ho odnáša nielen pod spôsobom chleba, ale aj v slovách, ktoré počúval.

Je správne, že si vieme nájsť čas na čítanie a zamyslenie sa nad Písmom. Často sa práve týmto spôsobom nám dostáva svetla, tepla, sily, chuti ... do života. A Písmo môžeme mať pri sebe vždy. Je možné si ho zaobstarať aj vo vreckovom vydaní. Nemáme podobnú skúsenosť? „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval Písma“ (Lk 24,32), keď sme siahli v radosti i núdzi po Božom slove?

Pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní sa nesmie a nemôže umlčať. Naopak. Pravda, že Kristus vstal z mŕtvych – nech žije v nás, nech je tým, čím má byť na našej ceste v tomto živote na ceste do večného života. Spoznávať zmŕtvychvstalého Krista a žiť so zmŕtvychvstalým Kristom. Kristus sa dáva spoznať a chce svojou láskou obdarovať každého, kto ho hľadá, objavuje. Udalosť stretnutia Zmŕtvychvstalého s učeníkmi na ceste do dediny zvanej Emauzy je výzvou i pre nás. Uverili vlastne vďaka jeho slovám. On sám ich obdaroval svojou láskou. On odstránil ich smútok, žiaľ, sklamanie, keď zvíťazil nad svojou smrťou. Je správne, že vieme ďakovať za tiché stretnutia s Ježišom v Písme, Eucharistii i vo svojich blížnych. Ďakujme a naša viera vzrastie. Buďme vďační a náš obzor viery sa rozšíri. Ďakujme za horčičné zrnko viery a rozrastie sa v košatý strom. Stojí to námahu, čas, prácu, ale úspech je o to viac obohatením, skutočne i zážitkom.

Boli ste už niekedy v Sixtínskej kaplnke? Teraz po rekonštrukcii je nádherná. Farby dostali svoju pôvodnú hodnotu. Dielo umelcov tam ožilo.

A tak je to aj s našou vierou, keď máme správny vzťah k Svätému písmu, Eucharistii, k svojim blížnym. Vidieť a zažiť blízkosť Boha je zážitok, pre ktorý sa vyplatí ešte oveľa viac podniknúť. Je správne, že vidíme lásku Ježiša.

Veľkonočná doba nám ponúka viac svedkov Kristovho zmŕtvychvstania. Je správne, že ich príklad a správanie sa stávajú aj pre nás novým impulzom lásky k zmŕtvychvstalému Kristovi.

Amen.