Tretia veľkonočná nedeľa

AI
Drahí bratia a sestry! Určite sa nenájde medzi nami nikto, kto by schvaľoval vojny a nepokoje, ktoré vyčíňajú v rôznych častiach sveta, a kto by sa radoval nad tým, že sa zabíja, vraždí a znásilňuje. Často uvažujeme a rozprávame o tom, aký je svet plný násilia a nesvornosti, ale zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo je príčinou tohto zla vo svete?

KE
Jedna z možných odpovedí je ukrytá aj v dnešnom evanjeliu. Človek nedokáže viesť dialóg s Bohom, a preto ani s človekom. Dnes nám Ježiš prostredníctvom Lukáša ukazuje, ako sa aj v dnešnej dobe má viesť dialóg pokoja.

DI
Pozrime sa bližšie na dnešný evanjeliový príbeh. Dvaja učeníci sú tak naľakaní a zároveň smutní z toho, čo sa stalo, že namiesto ôsmich dní, ktoré mali stráviť v Jeruzaleme – ako Židia zvyknú, keď slávia Veľkú noc – ostávajú v Jeruzaleme len jeden deň, v sobotu. V nedeľu ráno hneď priam utekajú domov, lebo sa boja prázdneho hrobu a viac-menej aj cisárovho nariadenia, že hroby majú zostať bez zmeny na večné časy a ktokoľvek by na ne siahol alebo vykopal telo či ho preniesol na iné miesto, prípadne by odniesol nápisy, má byť súdený. „Nie je nikomu dovolené mŕtvoly prenášať; inak je mojou vôľou, aby prepadol hrdlu, kto znesvätí hrob.“ Toto nariadil cisár. Preto právom sa boja cisárovho súdu a radšej utekajú. Ich oči sú zaslepené strachom, sklamaním a možno aj hnevom proti Ježišovi, ktorý ich dostal do peknej kaše. Zaujatí sami sebou, vôbec si nevšímajú ľudí okolo seba.

A my, všimneme si niekoho? Koľkokrát sa stretávame na ulici, v meste a vôbec sa pod ťarchou problémov ani len nepozdravíme. Ani učeníci nezaregistrovali Ježiša. Všimnime si však jednu zvláštnosť: Ježiš sa prihovára prvý. „A o čom sa cestou zhovárate?“, pýta sa ich. Viete prečo? Lebo Boh je ten, ktorý sa prihovára prvý. A my si myslíme, že ja sa prihováram prvý, ale pravý opak je pravdou. Boh sa prihovára prvý, lebo on chce viesť s nami dialóg prvý. Učeníci idú spolu s Ježišom ďalej, pričom vedú neustály dialóg, ktorý ich tak obohacuje, že ho pozývajú domov, lebo osoba, ktorá im je neznáma, ich napĺňa pokojom. Mohli ho poslať ďalej, aby už išiel preč, ale neurobili to. Je to zvláštne a hodné povšimnutia. Ježiš sa najprv prihovára človeku, ale záleží od človeka, či ho k sebe prijme. Ježiš chce ísť ďalej a ako ho učeníci pozvali domov, tak ho musí pozvať aj každý z nás, aby sme ho mohli spoznať. Takisto my, čo sme sa tu dnes zišli, sa chceme stretnúť s Ježišom. Mnohí sa s ním aj zhovárame, ale koľkí ho chceme pozvať aj domov? Učeníci ho spoznali pri lámaní chleba, ale len čo ho spoznali, že on je učiteľ, zmizol im, stratil sa. A dobre, že to urobil, lebo keby tam bol ostal, ostali by aj oni sami doma. Ale oni, plní radosti, utekajú späť do Jeruzalema, aby to oznámili apoštolom. A len čo tam prídu a chcú vyrozprávať, čo sa stalo, oni za nich dosvedčujú, že Pán vstal a zjavil sa aj Šimonovi Petrovi aj Márii Magdaléne.

PAR
Nie nadarmo Ježiš hovoril: „Udriem pastiera a stádo sa rozpŕchne“ On, pastier, ktorého udreli, však dáva svoje stádo dohromady. Nie oni sami, ale sám Ježiš ich spája. Nie ten, ktorý zomrel, ale ten, ktorý vstal, chce viesť dialóg s ľuďmi; s tými, ktorí žijú, s tými, ktorí tu dnes sú. Boh ako človek sa potrebuje rozprávať. Človek sa potrebuje rozprávať. Potrebujeme viesť medzi sebou dialóg. A keď nenájdem pre dialóg človeka, nenájdem ani Boha; nájdem si stroj vo forme televízora, počítača, mobilu, automatu, ktorý si ma všimne. Ak si však navyknem rozprávať sa so strojom, dokážem sa ešte porozprávať s človekom? Dokážem si vôbec človeka všimnúť?

MY
Do nitrianskeho seminára chodia počas letných prázdnin bohoslovci i mladí ľudia na brigády. V roku 1996 som bol na brigáde aj ja. V jeden letný deň počas obeda som ostal sedieť v jedálni sám, pretože som jedol pomalšie ako ostatní. Oproti mne si za stôl sadla asi 17-ročná dievčina, ktorú som nikdy predtým nevidel. Ani sa nepredstavila, len mi z ničoho nič povedala: „Vieš čo, ja drogujem.“ Vyvalil som na ňu oči. Hovorím jej: „To myslíš vážne, alebo si robíš srandu?“ Ona vyhrnula rukávy a hovorí: „Pozri na moje ruky.“ Zbadal som ruky dopichané od injekčných striekačiek, boli až modrasto-fialové. „Prosím ťa, a to si rodičia na tebe nevšimli?“, spýtal som sa jej. „Nie, naši majú veľa roboty; okrem toho, idú sa rozvádzať.“ „A to si mama vôbec na tebe nevšimla žiadnu zmenu? Veď ťa musí poznať, musí si všimnúť, že nie si celkom v poriadku“, hovorím jej. Ona na to: „Ja väčšinou cez deň spím. Môj život začína večer, domov prídem až po polnoci. Niekedy idem ráno aj do školy, poobede spím a v noci žijem.“ „Prosím ťa,“ pýtam sa ďalej, „a odkiaľ na to berieš peniaze, veď je to drahé.“ „Predávam svoje veci.“ „A to si nikto u vás doma nevšimol, že ti miznú veci?“ „Väčšinou nie, mňa si takmer vôbec nevšímajú. A potom, veď je to jednoduché: kúpia mi napríklad značkové rifle, ja ich hneď predám, a potom si v sekáči kúpim za babku iné – a koruny mám v kapse.“ Ja sa jej ďalej pýtam: „A prečo mi to všetko vlastne hovoríš? Veď sa vidíme po prvýkrát.“ „Lebo to potrebujem niekomu povedať. Keby som teraz išla do mesta, o 10 minút sa vrátim s novou dávkou.“ „A kde ju zoženieš?“, pýtam sa jej. „My narkomani veľmi dobre vieme, kde a za kým máme ísť.“

ADE
Vieme už, prečo sú nepokoje a vojny na zemi? Lebo vedieme radšej dialóg so strojmi a častokrát si viac rozumieme s nimi ako s ľuďmi.

Amen.