Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

Bolo Kristovo zmŕtvychvstanie zbytočné?

Na začiatok rád by som vám dnes položil otázky: Čo je zmyslom dnešného dňa? Bolo Kristovo zmŕtvychvstanie zbytočné? Skôr, ako sa pokúsime dať si každý sám odpoveď, vypočujme si príbeh.

V auguste 1983 Russell Stendal sa stal rukojemníkom bandy vojakov v kolumbijskej džungli. Počas takmer piatich mesiacov väzby pochopil, čo skutočne znamená milovať svojich nepriateľov. V liste domov napísal: „Som v nebezpečenstve, že stratím svoj život; oni sú v nebezpečenstve, že stratia svoje duše.“ Skrze láskavé správanie sa Russell čoskoro spriatelil s tými, čo ho strážili. Jedného dňa mu veliteľ stráže povedal: „Nebudeme ťa môcť zabiť, pozerajúc sa ti do očí, lebo máme ťa radi. Tak to budeme musieť urobiť v noci, keď budeš spať.“
Boh dal silu Russellovi, aby im odpustil. No napriek tomu nasledujúcich desať nocí nezažmúril oko. 3. januára 1984 ho prepustili. Keď sa lúčil so svojimi väzniteľmi, mnohým vypadli z očí slzy.

Boh vo svojej láske sa rozhodol zomrieť, aby nás vykúpil, aby sme neboli pod jarmom hriechu. Pripomeňme si, čo by sme mali urobiť ako odpoveď na Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré je našou istotou a nádejou, že tak ako on vstal z mŕtvych, raz všetci budeme vzkriesení. Je pravdou, že na udalosť zmŕtvychvstania Krista si spomíname každú nedeľu, ale zvlášť dnes na Veľkonočnú nedeľu a celé veľkonočné obdobie.

Apoštol Ján o sebe napísal: „Vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20,9).

Čo cítil apoštol Ján po Kristovom zmŕtvychvstaní, poznávame z jeho slov, ktoré napísal v evanjeliu v troch listoch a v Knihe Zjavenia. Zmŕtvychvstalý Kristus je srdcom celého jeho života. Ján prišiel až k prázdnemu hrobu. Písmo nehovorí, ako vstal Ježiš z hrobu. To preto, že zmŕtvychvstanie Krista nie je historickou udalosťou v bežnom zmysle slova. Znamená to, že zmŕtvychvstanie nebolo udalosťou, ktorú by bolo možné pozorovať ľudskými zmyslami, nedá sa všeobecne skúmať. Povedané praxou dnešnej vedy, i keby sme umiestnili kameru do Kristovho hrobu, nebola by schopná zachytiť nám túto udalosť, pretože sa Ježiš nevrátil do tohoto života a do tohoto sveta, ale vstúpil do sveta nedostupného ľudským zmyslom, do sveta Boha.
Evanjelium opisuje prázdny hrob. Takýto hrob bol prekvapením nielen pre ženy, ktoré zavčasu ráno prišli s tým najlepším úmyslom, ale pre všetkých, ktorí sa s Ježišom stretli. Nevynímajúc apoštolov, ktorí sa na Veľký piatok všetci sklamali. Ich život prestal mať zmysel. Predsa pre Ježiša opustili všetko (porov. Mk 20,28). Tri roky strávené v jeho škole ich s ním úzko spojili, že si nevedeli predstaviť svoj ďalší život bez neho (porov. Jn 6,68 n.). Boli ochotní zomrieť naraz s Ježišom a nie iba trpieť za neho. Za najlepšie v tejto situácii považovali vrátiť sa k svojim a svojej práci, a nejako vydržať do smrti. Anjeli pri prázdnom hrobe plnia úlohu komentovať tajomstvo, ktoré sa stalo. A predsa ich slová sú svedectvom o Kristovom zmŕtvychvstaní. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní už vedie iný život; je iný, porovnávajúc ho so životom Lazára po jeho vzkriesení, či mládenca z mestečka Naim. Ich život sa vrátil do starých koľají. Pred nimi bola znova smrť. Museli ešte raz zomrieť. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní už žije iný život; život, ktorý nepozná smrť...
Pán Ježiš sa zjavuje vopred určeným svedkom, aby v ňom mohli rozpoznať toho istého Ježiša, s ktorým sa pred jeho smrťou stretávali, rukami dotýkali, ich oči ho videli, uši počuli. S Ježišom sa skutočne stretávajú, ale on už žije v inom oslávenom svete.

Pravda o Ježišom zmŕtvychvstaní vyzýva viac a viac prežívať to, čo teológ Karl Ráhner hovorí, že viera je stále sa stávajúca. Viera nie je ako keď si kúpime hodinky a nosíme ich, a nemusíme sa o ne starať, ani ich naťahovať. Viera nie je taká skutočnosť, že prijmeme vieru, a už sa nemusíme o ňu starať, už ju máme, už ju nosíme. Nenosíme ju, pretože ona nie je ako hodinky. Vieru treba ustavične oživovať. Keď sa neoživuje, hynie. Každoročné slávenie Veľkej noci, ktoré sprostredkúva Cirkev, má i ten význam, aby sme si svoju vieru oživovali. Veľkú noc slávime v našej zemepisnej šírke v čase, keď sa príroda hlási k životu. Je to aj pre zmysly obohatením. Jar je nový život. Rovnako Kristovo zmŕtvychvstanie je nový život. Mnohé vo viere nám pripomína príroda, ak ju pozorne vnímame. Rozkrojme jablko a vypadnú nám z neho zrniečka. Viďme v tom zrniečku dielo Božej lásky, Božej múdrosti, Božieho plánu. My sme ho nestvorili. Žije na svete taký vedec, ktorý by stvoril jedno jablčné zrniečko tak, aby z neho vyrástla jabloň? Smelo môžeme povedať a nahlas: nie! A predsa v tom zrniečku, ktoré stvoril Boh, sú korene jablone, kmeň, konáre, listy, kvet a jablká. To jedno zrniečko má prebudiť našu myseľ: Boh existuje, Boh je. Aleluja, radujme sa! Aleluja! Dovoľme, aby do nášho srdca, rozumu, citov prišiel s veľkonočným „aleluja“ Kristov pokoj, láska...

Tomas David Parks, nositeľ Nobelovej ceny, píše: „Vidím všade okolo seba poriadok v prírode. Nemôžem pripustiť, že to vzniklo náhodným, šťastným spojením atómov. U mňa tento poriadok predpokladá inteligenciu. A ja tú inteligenciu nazývam menom Boh.“
Iný vedec, Karl Linné, známy prírodovedec, hovorí: „Ja neverím v Boha. Neverím, lebo ja ho vidím, vidím Boha v prírode.“
A my dnes stojíme pri prázdnom Ježišovom hrobe. Chceme povedať, že Ježiš je mŕtvy? Nie! Veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Prečo? Pretože máme o tom správy hodnoverných svedkov: Petra, Jána, Tomáša, Jakuba, učeníkov z Emauz, svedectvo Márie Magdalény, Márie Jakubovej i Salome, svedectvo apoštola Pavla, svedectvo päťsto bratov a iných.
Dnešný deň je výzvou pre každého z nás, aby sme sa zriekli svojich hriechov. Kto pácha hriech, ten ničí, trhá, odkladá svoje priateľstvo so zmŕtvychvstalým Kristom, ten nemôže obsiahnuť pokoj, ktorý Kristus adresuje nielen apoštolom, ale i každému z nás po svojom zmŕtvychvstaní. Prijmime jeho slová: „Pokoj vám“ (Jn 20,26). K Veľkej noci patrí sviatostné vyznanie hriechov. A práve stav po sviatosti zmierenia umožňuje prežiť pokoj sám so sebou, ale aj s blížnymi a najmä s Bohom. Treba nám tento stav využiť a upevniť sa v priateľstve s Bohom, viac sa zamerať na neho. Po Veľkej noci prídu všedné dni. Nedovoľme, aby sme sa vrátili do stavu nepokoja. Veľkonočné udalosti nás učia načerpať síl pre dušu a viac sa zamerať na Boha, žiť s Bohom, budovať svoju vieru. U niekoho rázne rozhodnutie zriecť sa chyby, u iného prerušenie priateľstva, ktoré neosoží duši, u ďalšieho zintenzívnenie duchovného života modlitby či účasti na omši bude začiatkom nového života viery. Nik nemôže povedať, že viera tu nebola, lebo sme ju nežili, nerozvíjali, nesprávali sa tak, ako sa od kresťana právom očakávalo. Vzkriesenie Pána je príležitosťou objaviť pre seba túto úžasnú hodnotu. Pre posilnenie a dnešné oduševnenie nech nám poslúži aj táto udalosť.

Istý mladý muž stratil svoju prácu. Súčasne sa však objavili aj rôzne iné problémy a toto všetko spôsobilo, že sa cítil veľmi stratený. Nevedel ako ďalej. Rozhodol sa ísť za svojím duchovným otcom. Sadli si do pracovne. Muž podrobne vyrozprával svoje problémy a nakoniec takmer s hnevom povedal: „Prosil som Boha, aby mi vnukol, čo mám robiť. Povedzte, dôstojný pán, prečo mi neodpovedal?!“
Kňaz, ktorý sedel v druhom kúte izby za písacím stolom, povedal niečo, ale tak potichu a nezrozumiteľne, že mladý muž sa nahol dopredu a spýtal sa: „Čo ste to povedali?“ Kňaz znovu čosi odpovedal, ale šeptom. Muž vstal, prešiel cez izbu k písaciemu stolu a povedal: „Prepáčte, ale znovu som vás nepočul.“ Kňaz opäť niečo zašepkal. Mladý muž sa nahol takmer úplne k nemu. A vtedy, keď sa im hlavy takmer dotýkali, kňaz povedal: „Boh niekedy šepká... Ak ho chceš počuť, musíš k nemu bližšie...“

Mladý muž pochopil. Všetci chceme počuť Božiu odpoveď na svoje problémy. Ak nepočujeme, nie sme azda príliš ďaleko? Tak je to aj s vierou v Boha.

Čo cennejšie, osožnejšie môže vlastniť človek ako Boha? Zmŕtvychvstanie Pána je výzvou priblížiť sa ku Kristovi. A stáva sa, a často, že tvrdo pracujeme, trpíme, a nič nezískavame. Konštatujeme, že náš život je plytký, prázdny, hluchý, bez radosti. A práve preto, pozrime na prázdny hrob. Kristus vstal z mŕtvych. Žije, aleluja! Prijmime ho ako svojho Vykupiteľa a Spasiteľa. Spoznáme, že s ním náš život bude mať zmysel tu na zemi a stane sa najväčšou nádejou pre náš večný život. Odstráňme všetko, čo nám bráni naplno žiť s Kristom. V dnešný deň, keď si pripomíname zmŕtvychvstanie Krista, zrieknime sa hriechu a obnovme priateľstvo s Kristom. Hriech zabraňuje nám obsiahnuť milosti, ktoré dáva Boh. Hriech zabraňuje nadviazať kontakt s Bohom.

Turista v istom veľkomeste chcel telefonovať. Vošiel do telefónnej búdky a usiloval sa v zozname nájsť číslo, ktoré potreboval Stmievalo sa, a tak sa len ťažko orientoval v zozname. Všimol si, že nad ním je umiestnené svetlo, ale nikde žiaden vypínač. Ako sa tak vrtel v búdke so zoznamom v ruke, okoloidúci mu povedal: „Pane, ak chcete, aby sa zasvietilo svetlo, musíte za sebou zatvoriť dvere.“ Turista tak trochu zahanbený, ale tiež potešený radou, zatvoril dvere a telefónna búdka sa naplnila svetlom. Rýchlo našiel potrebné číslo a mohol telefonovať.

Podobne, keď chceme rásť vo viere, keď sa chceme modliť, musíme zatvoriť dvere svojho srdca pred týmto rušným a hlučným svetom. Len tak dokážeme otvoriť svoje srdce Nebeskému Otcovi. Všetko to „tmavé“ v našom vnútri spôsobené sklamaniami a skúškami bude osvietené. Vstúpime do rozhovoru s Otcom. On nás uistí, že je s nami. Ježiš často odchádzal na opustené miesta, aby bol sám s Nebeským Otcom. Najväčší sviatok, Veľká noc, zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, je čas, milosť začať tak, ako chce od nás Boh.
Nebojme sa zatvoriť dvere pred týmto svetom, keď sa ideme stretnúť s Bohom. V opačnom prípade, ak to neurobíme, „pre tmu“ nenájdeme, čo na najväčší sviatok môžeme začať hľadať, objavovať, žiť...
Záleží nám na vzťahu k Bohu? Chceme dať duši to, čo jej patrí? Mnohí už máme nový Katechizmus Katolíckej cirkvi. Povedzme si znova, že chceme svoju vieru ešte viac poznať, a keď ju budeme poznať, budeme môcť naplno svoju vieru žiť. Vieme, že kto nepozná pravdy viery, ten nestojí o vieru. Latinské príslovie: „Ignoti nulla cupido,“ – „Čo nepoznám, po tom netúžim, nemám rád“, stále platí.

Keď sa Russell Stendal stal rukojemníkom bandy vojakov v kolumbijskej džungli, nevedel, čo ho čaká. Vedel však, čo má a musí ako kresťan podniknúť. Splnil poslanie, aj keď to môže neprijateľne znieť. Keď sa lúčil so svojimi väzniteľmi, mnohým vypadli z očí slzy, pretože jeho viera premohla ich nenávisť. Kristus dnes premohol smrť. Jeho zmŕtvychvstanie nech premôže každého z nás. Poprosme o to pri svätej omši.

Amen.