Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

AI
Určite každý z nás, bratia a sestry, sa už niekedy zamýšľal nad zmyslom svojho života. Možno sme už v škole začali uvažovať nad tým, čo je zmyslom môjho života. Rodina, práca, záľuby, šport...? Napadlo nám niekedy, že zmyslom nášho života je smrť? Ako dobre, že to nie je pravda, lebo keby bola smrť naším zmyslom života, tak by som tu nebol ja a určite ani vy. To, že sme sa tu dnes zišli, je dôkazom toho, že v každom z nás niečo je. A tým niečím alebo niekým je svetlo, ktoré v nás svieti, viac alebo menej, ale svieti. Možno iba tlie, ale svieti.

KE
A tým svetlom je prvotná radosť zo života, ktorú ženy spoznali v Ježišovi v dnešnom evanjeliu.

DI
Je to radosť z toho, že smrťou sa ešte nič nekončí, ale sa len začína. Ježišova smrť bola len „paschou“ (prechodom) do života. Uskutočnením predobrazu tej paschy, keď Mojžiš vyvádzal Izraelitov z Egypta. Prechod do zasľúbenej zeme trval 40 rokov, ale ako z Písma vieme, tieto roky boli zväčša len trápením a trýzňou. Neustále sa tu striedal hlad, smäd, nevera a násilie páchané na človeku i Bohu.

PAR
Túto paschu násilia, nevery a zloby páchanej na človeku zmietol Ježiš na dreve kríža. Ale v kríži nie je zmysel života. Kríž je len paschou, prechodom. Zmyslom života nie je kríž, aj keď k životu patrí. Zmyslom života je svetlo. To svetlo, ktoré horelo v prvotnej cirkvi a horí aj medzi nami a v nás. Horelo aj v ženách, ktoré zvesťou, ktorú sa dozvedeli pri prázdnom Ježišovom hrobe, určite urobili rozruch v Jeruzaleme a ktoré neburcovali len apoštolov, ale aj celé svoje okolie. Zapaľovali oheň nádeje, ktorý sa vojaci snažili uhasiť hneď v začiatkoch korbáčom a vodou.
Ak svetlo iba tlie, nezhasínajme ho. Pokiaľ ho nechceme rozdúchať, nezhasínajme ho. Dajme si ruku na srdce a odpovedzme si úprimne na otázku: Keby predsa nijaká iskrička svetla vo mne netlela, bol by som tu? Aj keď si možno myslím, že vo mne nie je? Ale ona je. Ona vo mne horí, len ju možno nevidím. Vo mne ten oheň niekto už zapálil a ja z neho čerpám, či si to už uvedomujem alebo nie. Možno nie som nejako extra zapálený pre vieru a evanjelium, ale aj v malom môžem zapaľovať iných pre hodnoty života, ľudskosti, dôstojnosti, dobra a krásy. Nemusím byť hneď sviecou, ale môžem byť zápalkou ako v tomto príbehu.

MY
Jedného dňa povedala zápalka sviečke: „Dostala som úlohu, aby som ťa rozsvietila.“ „Ó, nie,“ zľakla sa sviečka, „len to nie! Keď začnem horieť, potom sú moje dni zrátané. Už nikto nebude obdivovať moju krásu.“ Zápalka sa však spýtala: „To chceš po celý život zostať studená a bez života?“ „Ale keď horím, bolí to a stravuje to moje sily,“ zašepkala sviečka. „To je pravda,“ hovorí zápalka, „ale to je predsa tajomstvo povolania. Ty i ja sme povolané, aby sme boli svetlom. To, čo môžem robiť ja ako zápalka, je málo. Ale keď ťa nezapálim, zabudnem na zmysel svojho života. Som tu preto, aby som roznietila oheň. Ty si sviečka a si tu, aby si svietila, aby si darovala teplo. Všetko, čo dávaš – bolesť, silu, utrpenie – sa premieňa na svetlo. Ty nehynieš, keď sa stravuješ. Druhí podajú tvoje svetlo ďalej. Zomrieš však, keď nebudeš tým, čím máš byť.“ Tu sviečka narovnala svoj knôt a povedala plná očakávania: „Prosím ťa, zapáľ ma!“

ADE
Nechajme sa zapáliť Kristom. Nikdy nestrácajme nádej v živote, veď nemusíme byť hneď sviečkou, ale zápalkou či iskrou, lebo zmyslom nášho života nie je tma, ale svetlo. Nie kríž a smrť, ale život, a to život s Kristom. Každý z nás je sviecou alebo zápalkou a tie dávajú zmysel len vtedy, keď svietia, keď sa spaľujú. Prežívame najväčšie kresťanské sviatky. Sú tajomstvom Božej lásky. Kristus sa obetoval za nás všetkých na dreve kríža, spálil sa celý, no to svetlo jeho smrťou nezhaslo. Vstal, aby „rozsvietil“ aj nás.

Amen.