Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

Najväčší zázrak Ježiša Krista každému veriacemu prináša nové svetlo pre večný život

Aj u vás veľkonočné “aleluja“ vyvoláva alebo obnovuje myšlienku na večný život? Ak áno, je nás viac, čo pri prázdnom Ježišovom hrobe nesnívame o nemožnom, ale o reálnom, ba istom: živote bez konca, o živote, kde už nebudú platiť prirodzené zákony, kde budeme žiť v oslávenom tele, v stave absolútneho pokoja, dokonalej harmónie, najväčšieho šťastia, v istote videnia Boha z tváre do tváre. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním je nám sám zárukou nového života.
Už nemusíme snívať pod hviezdnatou oblohou o nekonečne. V chorobe si nemusíme zúfať. V strachu nemusíme strácať nádej. Keď nás opúšťajú najdrahší v hodine smrti, viera v zmŕtvychvstalého Krista dáva istotu, že sa čoskoro znova zídeme, kde už nebude plač ani bolesť, ani smútok a ani ďalšie lúčenie.

Sv. Pavol, ktorý sa stretol so zmŕtvychvstalým Kristom pri bráne Damasku, z vlastnej skúsenosti píše: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve“ (Kol 3,1-4).
Istota nového života začala ticho a ešte za tmy v nedeľu ráno pri prázdnom Ježišovom hrobe. Hoci Ježiš viackrát hovoril o svojom zmŕtvychvstaní, nerozumeli, o čom hovorí, pretože nemohli pochopiť, čo znamená “vstať z mŕtvych“. Nedeľným ránom začína nová éra dejín ľudstva. Ľudstvo v temnote dostáva svetlo. Ženy, ktoré prichádzajú so strachom k hrobu, nachádzajú odvalený kameň a prázdny hrob. Vtedy Mária Magdaléna beží, aby oznámila apoštolom: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2). Mária Jakubová i Salome majú zážitok. Anjel v bielom rúchu im hovorí o najväčšej udalosti, akú ľudstvo môže zažiť, že Ježiš Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný: „Vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte“ (Mt 28,6-7). A keď utekajú od hrobu preniknuté strachom a rovnako s radosťou oznámiť toto posolstvo apoštolom, stretávajú sa s Ježišom, ktorý sa im dáva spoznať a potvrdzuje slová anjela. Posolstvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša spúšťa nepredvídaný a neočakávaný spád udalostí. Ján a Peter po slovách Márie Magdalény sa ponáhľajú k hrobu. Ján v skromnosti píše o sebe, že „ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril“ (Jn 20,4-8). Na druhej strane mašinéria klamania, podplácania vojakov a nahováranie na klamstvo (porov. Mt 28,11-15).
Pri Kristovom prázdnom hrobe začalo si ľudstvo uvedomovať radosť, ktorej sa nič nedá prirovnať. Dnes to potvrdzuje dvetisíc rokov trvajúca tradícia zmŕtvychvstania Krista. „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň“ (1 Kor 15,54-55)? Kristus zvíťazil nad smrťou a otvára sa nový večný život pred každým, kto uverí v Kristovo zmŕtvychvstanie a vo svojom živote dokáže oddanú vernosť Bohu.
Veľkonočné ráno svojím “aleluja“ zaháňa smútok a prináša radosť. Ako v prírode prichádza po zime jar, aj keď sa zima nechce zriecť svojej moci, musí ustúpiť jari. Od prázdneho hrobu prichádza nový oheň a nové svetlo, nová voda krstu a radikálne nový život lásky. Krst, ktorým sme boli začlenení do Cirkvi a ktorým sme sa stali ratolesťami na viničnom kmeni, ktorým je Kristus, je radosťou veľkonočného rána. „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6,3-5).

Už dnes vieme, čo raz bude musieť prijať každý človek, hoci až v hodine smrti pri stretnutí s Ježišom, svojím Sudcom. On skutočne vstal z mŕtvych. Keď máme túto istotu, že v Kristovi aj my budeme vzkriesení, odpovedajme svojím “aleluja“ nielen spevom, ale i skutkami života. Tak ako zmenilo prvých svedkov Kristovo zmŕtvychvstanie, tak dnes je rada na nás. Nestačí len vedieť o zmŕtvychvstaní Krista, poznať učenie Cirkvi, ale dnešné ráno je nám ponúknuté osvojiť si vo vlastnom živote realitu Kristovho zmŕtvychvstania. Ako ženy odišli od hrobu k apoštolom s odkazom, že hrob je prázdny a Kristus vstal z mŕtvych, aj my sme oslovení ísť k bratom a sestrám a dokazovať svojím životom vieru vo zmŕtvychvstalého Krista.
Môže sa stať, že aj dnes viera nám prinesie osobné ťažkosti, otázky, neistotu, pochybnosti, strach. Máme príklad v Petrovi a Jánovi. Ponáhľajme sa k prázdnemu hrobu! Cirkev dvetisíc rokov učí o zmŕtvychvstaní stále to isté. Hovorí sa, že čas ukáže, kde je pravda. Dvetisíc rokov je dostatočne dlhý čas, aby sme sa správne postavili k vlastnému životu viery. Dnes my tvoríme v reťazi viery ohnivko a máme zodpovednosť tak pred tými, čo boli pred nami, ako aj za svojich súčasníkov, ale aj tých, čo prídu po nás, aby sme reťaz viery, pravdy, učenia o Kristovom zmŕtvychvstaní nepretrhli. Máme túto úlohu brať aj ako česť voči bratom a sestrám všetkých čias. Keď zradíme, Boh si nájde iný spôsob, že zmŕtvychvstanie bude ohlasované a žité až do konca čias, ale my by sme sa svojím nesprávnym prístupom z večného života vylúčili. Je na každom z nás, aby sme svojou vierou boli prínosom svojmu okoliu. Nemôžeme povedať, že to máme ťažšie, a ani že to máme ľahšie. Boh nás dnes, za týchto okolností postavil plniť jeho vôľu. Ak budeme takými kresťanmi, akými máme byť, zapálime svoje okolie pravou vierou. Ježiš nám verí. Sviecu života postavme skromne na svietnik. Náš život nech je stále svetlom a soľou zeme.
Je pravdou, že veľa kresťanov má názor, zastáva mienku, že veriť je ťažké, že príkazy sa nedajú celkom plniť, že učenie Cirkvi bráni človeku naplno žiť. Uvedomme si práve dnes, že najväčším sviatkom kresťanstva nie je deň, keď dal Boh na hore Sinaj Desatoro, ani deň, keď dal príkaz lásky, ale deň Kristovho zmŕtvychvstania, čiže možnosť nadviazať s ním kontakt. Náš život sa smrťou nekončí, ale Kristovým zmŕtvychvstaním aj my máme nádej na nový život. Je potrebné prijať a prežiť Kristovo zmŕtvychvstanie. Naučiť sa s ním spolupracovať a vtedy s ním dokážeme plniť aj tie príkazy, ktoré pokladáme za ťažké, neuskutočniteľné a prijmeme aj tie, ktoré sa zdajú, že nám zabraňujú na zemi pravé šťastie a radosť. Ježiš je naša istota. Ak niečo vyžaduje, chce to len pre naše dobro. Aj keď vyžaduje najväčšiu obetu, náš vlastný život, máme uveriť a prijať, že je to pre naše dobro.

Ján Pavol II. v roku 1994 vyhlásil za blahoslavenú Giannu Mollovú, ktorá sa narodila v roku 1922 a ktorá ako 40-ročná lekárka bola postavená pred rozhodnutie. Čakala druhé dieťa a kolegovia – lekári konštatovali, že buď sa rozhodne pre svoj život, alebo život dieťaťa. Gionna si nerobí ilúzie, ale nedovolí potrat. Volí život dieťaťa. Narodilo sa pekné a zdravé dieťa. Pred smrťou mu spolu s manželom dá meno Emanuel – Boh s nami. Bola šťastná. Tíško usnula odovzdaná do Božích rúk. Zomrela vo viere zmŕtvychvstalého Krista. Zomrela pre vieru. Na beatifikácii v Ríme bol prítomný manžel i jej starší syn i dcéra, pre ktorú volila život, a nie smrť. Zároveň však zvolila pre seba večný život.

Aby svet mohol prijať Kristovo svetlo zmŕtvychvstania, nik z nás, čo sme prijali krst, nemôže utekať od ťažkostí. Na náš život treba pozerať vždy s pohľadom na večný život. Vtedy veci, udalosti nadobúdajú jasnejšie obrysy a spoznávame vôľu Božiu.

Carl Zuckmayer (1896 – 1977) v dráme Potkanár opisuje scénku: Učiteľ na náboženstve diskutuje so svojimi žiakmi o probléme smrti. Vtedy sa jeden žiak spýta, či to nie je so smrťou ako s narodením. Pred narodením dieťaťa je dieťa celé obklopené svojou matkou, ale to dieťa o tom nevie. Narodenie je pre dieťa šokom, ale až vtedy prvý raz môže vidieť svoju matku. Tak sme i my počas svojho pozemského života celkom obklopení všadeprítomným Bohom a dostávame od Boha všetko, ale ho nemôžeme vidieť. Až po smrti ho uvidíme z tváre do tváre.

Dnes na veľkonočnú nedeľu si uvedomujeme, že aj takýto obraz, snáď viac biologický, ale vhodný, na ktorom si môžeme uvedomiť nedokonalosť obrazového prirovnania a zároveň inšpirácie, ako pochopiť a prijať Kristovo zmŕtvychvstanie. Boh nám ponecháva slobodu rozhodovania a rozum, čím sme podobní Bohu, akýsi partneri Bohu, že zmŕtvychvstanie Krista môžeme a chceme prijať preto, aby sme mali účasť na večnom živote. Zvlášť dnes v deň zmŕtvychvstania si viac uvedomujeme, že len v Bohu môžeme nájsť večný život. A rovnako aj skutočnosť, „či teda žijeme, alebo umierame, patríme Pánovi“ (Rim 14,8). A my Bohu chceme skutočne patriť.

Človek často sníval a sníva o novom živote, večnom živote. Dnešné veľkonočné “aleluja“ nám plní našu túžbu po skutočnom večnom živote. Tešme sa, že Kristus vstal z mŕtvych. Vyprosujme si navzájom milosti, aby sme mali všetci účasť na večnom živote s Kristom, naším Vykupiteľom a Spasiteľom, a taktiež odprosme za naše hriechy, ktoré sú jedinou prekážkou nášho večného života.

Amen.