Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Nestačí hovoriť len ústami, ale srdcom plniť príkazy.

Nepatríme aj my medzi tých, ktorým veľmi záleží na zovňajšku?

Koľkokrát sa denne upravujeme, dbáme na spoločenský imidž, a predsa práve nám sa môže stať to, čo sa stalo Jánovi. Od chvíle, čo vyšiel na ulicu, ho ľudia prví s úsmevom zdravili. „Už si na to zvykli,“ myslí si pán Ján, veď už roky s úsmevom ich zdravím. Až keď vystúpil z autobusu a usmievali sa na pozdrav i neznámi, náhodilí okoloidúci, spochybnil. Vtedy sa stretol s človekom, ktorého stretával pravidelne a ten sa nielen usmial, ale pána Jána zastavil a povedal: „Prepáčte, priateľ, môžem vás na niečo upozorniť? Máte jednu topánku čiernu a druhú hnedú.“ Skutočne. Neurobil to ráno zámerne, ale keď si obúval topánky, vypálila sa žiarovka na chodbe. Koľko ľudí stretol, ktorí sa iba usmiali, ale neupozornili ho. To sa stalo človeku pedantnému, ktorý si mnoho zakladal na svojom zovňajšku.

Na niečo oveľa dôležitejšie aj nás chce Ježiš dnes upozorniť.

Ježiš sa k farizejom správa zodpovedne, keď im pripomína: „Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ (Mk 7,8)

Pán Ježiš poukazuje na veľký rozdiel medzi učením pravoverných Židov jeho čias a jeho vlastným. Farizeji a niektorí zákonníci vytýkali Ježišovi: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ (Mk 7,5) Jedno z obyčajov bolo aj umývanie rúk pred jedlom. Tu nešlo o hygienu, ale o ceremoniálnu čistotu. Židia pripisovali niektorým vonkajším úkonom taký veľký význam, že v nich videli dokonca podstatu bohoslužby a náboženstva. Pán Ježiš zmýšľal celkom ináč. Náboženstvo nebolo pre neho rituálom, zachovávaním vonkajších pravidiel, ale čosi vnútorné, čo vyjadril slovom láska k Bohu a blížnemu. Ježiš nezastáva nehygienu apoštolov, ale keď cituje proroka Izaiáša, chce farizejom a zákonníkom vytknúť ich pokrytectvo, že Božie zákony chceli nahradiť úsilím ľudskej šikovnosti. Ježiš o farizejoch a zákonníkoch vedel, že ich život je hra, sú herci, ktorí sa navonok správajú ináč, akí v skutočnosti sú vo svojom vnútri. Plnia vonkajšie predpisy, ktoré vymysleli ich otcovia alebo oni, ale bez ducha, čiže zanedbávajú to, čo určil a prikázal Boh. A to je pohoršenie, ktoré dávajú svetu. Ich správanie je divné. Ľudské uprednostňujú pred Božím. Viac dbajú na čistotu prirodzenú ako na čistotu duše. Zanedbávali vnútornú svätosť, milosť a spravodlivosť.
Ježiš poukazuje na pravé kritériá hodnôt. Ľudské musí ustúpiť a dať prednosť Božiemu. Ježiš preto hovorí: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,18.20) O tom, čo je čisté a čo je nečisté, rozhoduje srdce. Otrávené srdce otrávi všetko. Aké je srdce, taký je človek, jeho život. Všetko je zafarbené stavom nášho srdca. Všetko, čo sa deje na svete, zrodilo sa v srdciach ľudí. To, čo znehodnocuje svet, pochádza zo sŕdc. „Z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.“ (Mk 7,21-22) Svet je obrazom ľudských sŕdc a duší. Áno, môžeme si zašpiniť ruky, ale nemáme nečisté ruky, ale nečisté srdcia. Ruky sa môžu zašpiniť prácou, môžu stvrdnúť pri práci, a pritom človek je čestný, charakterný, svätý.

To, že nedbám na predpisy a nezáleží mi na nich, ešte nie je dôkazom, že srdce je čisté. Nemôžeme rýchlo povedať, že keby v mojom srdci bolo niečo v neporiadku, že by som o tom musel vedieť. A dokonca prvý. Nemusím to vedieť. Naše hriechy si často skôr všimnú iní, ako si ich my môžeme všímať. Môžeme dôjsť k zaujímavému zisteniu, že keď chceme vedieť, akí sme, spýtajme sa ľudí z okolia, ktorí nás majú skutočne radi.
Spisovateľ Stodola v jednej svojej hre má scénu, kde muž, ktorý si myslí, že je dokonalý, dá žene zaucho a tá mu v dlhom monológu predstaví jeho chyby, nedostatky, hriechy.
Dnešné evanjelium nechce od nás násilie na iných, keď chceme počuť skutočný stav svojho vnútra, ale keď sa dozvieme svoje chyby, nebráňme sa, nevyhovárajme, neospravedlňujme ich. Vypočujme si napomenutie, upozornenie a zamyslíme sa nad stavom svojho srdca. Oni sa môžu mýliť, a predsa môžu mať v mnohom pravdu. Oni vidia naše správanie v inom svetle, ako ho my vidíme. A môžeme mnohé zmeniť, napraviť.
Chybou farizejov nebolo, že dodržiavali vonkajšie predpisy, ale chybou bolo, že v tradícii videli svoju spásu. Keď útočia na Ježiša, rozhodujú o svojej záhube. Plnia sa slová proroka Izaiáša: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ (Mk 7,6; Iz 29,13)

K ťažko chorému mužovi zavolali kňaza, aby ho pripravil na smrť. Kňaz v príprave na sviatosť zmierenia pomáha mužovi, aby si spomenul na hriechy. Muž hovoril o hriechoch ľudí zo svojho okolia, ale na svoje si nevedel spomenúť. Pýta sa preto muža: „A modlievate sa?“ A keď povedal, že áno, kňaz sa pýta, ktoré modlitby? „Otčenáš,“ znela odpoveď. „A keď sa každý deň modlievate Otčenáš, hovoríte aj slová odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom?“ pýtal sa kňaz. „Áno.“ „Vidíte, brat môj, že ležíte na smrteľnej posteli,“ konštatoval kňaz. „A odpúšťate všetkým svojim neprajníkom, hnevníkom?“ Po tých slovách muž zostal dlho ticho. Potom chorý povedal. „Všetkým, okrem suseda, ktorý ma škaredo oklamal.“ „Počúvajte, brat môj. Tu nemožno klásť podmienky. Odpustíte všetkým, teda aj susedovi, alebo nie?! O chvíľu môže byť neskoro.“ Po ďalšej dlhej chvíli chorý povedal. „Dobre, aj jemu odpúšťam v prípade, že by som zomrel. Ale ak sa mi polepší, všetko ostane po starom.“

Dnes konštatujeme, že farizeji nevymreli. Žijú. Žijeme? Aby sme si aj my raz nemuseli vypočuť od Ježiša tvrdé slová podobné tým, čo povedal farizejom a zákonníkom. Vstúpme do svojich sŕdc: Čomu a prečo dávame prednosť? Nemyslíme si, že sme zbožní, pobožnejší ako niekto z okolia? Prečo si to myslíme? To, že chodíme pravidelne do kostola, a oni nie? Že častejšie pristupujeme ku sviatostiam? Je to dôležité, ale je to najdôležitejšie? Čo je najvážnejšie? Nie je to naše srdce? S akým srdcom, úmyslom v srdci toto všetko robíme? Rozhoduje čistota nášho srdca. Vernosť k Bohu, príkazom, a nie k tradícii, zvyku, povinnosti. Je nedeľa. Čo by povedali, keby som nešiel do kostola? Idú sviatky, keď chcem mať pokoj od ženy, rodičov, idem na spoveď. Dá sa pri takomto zmýšľaní povedať, že je všetko v poriadku? Ježiš predsa povedal, čo poškvrňuje človeka.

Ježiš je pravý priateľ. Pomáha nám získať večný život. Aj keď sme sa často dali pomýliť a zviesť zovňajškom, uvedomujeme si, že to nebolo správne, dobré a užitočné pre našu spásu. Prijímame Ježišove slová a chceme ho uctiť ústami i srdcom.

Amen.