Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Poukázať na pokrytectvo vo vzťahu k Bohu.

Iste sa mnohým z nás prihodila v živote situácia, keď sme pri rozhovore s iným pocítili, že dotyčný nie je voči nám úprimný, že nás ťahá za nos a strúha pretvárku. Taký človek nás dokáže odpudiť pre nízkosť pokrytectva a pre masku, ktorú si dotyčný nasadil. Takouto životnou skúsenosťou aspoň zisťujeme, aké to je smiešne, keď človek neprichádza pred Boha preto, aby sa mu klaňal, ale pre tisíc iných dôvodov – ukázať sa pred inými ľuďmi, pochváliť sa novým oblečením, pretože to mám prikázané, alebo chcem vidieť známeho, ako sa v kostole správa, atď. A pritom Boh o nás všetko vie, vidí do každého srdca a do každej mysle.
Ježiš počas svojho verejného účinkovania zažíval takéto situácie skoro na dennom poriadku. Farizeji, z ktorých priam páchlo pokrytectvo, číhali na Ježiša, len aby mohli poukázať na jeho chyby a na svoju zbožnosť. Popritom väčšinou bazírovali na ľudských príkazoch a náukách a Božie príkazy odsúvali na vedľajšiu koľaj.
Ježiš ich však poznal veľmi dobre, pretože bol Bohočlovek, čo oni nepredpokladali. Aj v dnešnom evanjeliu, ktoré sme práve počuli, im na ich pokrytectvo odpovedá: “Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané:

„Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa” (Mk 7,6).

V tejto Ježišovej odpovedi je vyjadrená základná definícia pokrytectva. A keď sa pozrieme hlbšie na dnešný text, zistíme aj jeho príčiny – viac dbať na to ľudské, ako na Božie. K farizejom, ktorí bývali v Galilei, prišlo niekoľko farizejov a zákonníkov z Jeruzalema s cieľom vypočúvať Ježiša. Prišli teda úradne vysokopostavené rozhodujúce osobnosti z hlavného mesta. Veľmi skoro zistili, že v kruhu učeníkov sa všeobecne prestupujú obyčaje predkov. Za Ježišových a aj dávno pred jeho vystúpením platil v Izraeli okrem Mojžišovho zákona, obsiahnutého v Starom zákone, ešte aj iný zákon, ktorý mal rovnakú hodnotu ako Písmo, takzvané ustanovenia predkov, čiže tradícia. To, čo vedúci učitelia povedali k slovám Biblie na vysvetlenie, povýšili ich potomkovia na Božie prikázanie. Časom tieto ustanovenia predkov nadobudli takú dôležitosť, že zatláčali Božie prikázania.
Dôležitá časť tradície predkov sa týkala zákona o čistote. Zákonníci prikazovali umývať si ruky pred každým jedlom. Evanjelista Marek, keďže píše pre kresťanov z pohanstva, podrobne opíše farizejov, aby vec objasnil. Pojem o čistote sa však chápal jednostranne - predovšetkým tela. Farizeji a zákonníci celkom zabudli, že čistota musí mať miesto aj v duši človeka.
Zaujímavý je aj Ježišov postoj voči pokrytectvu. Sme svedkami Ježišovej ostrej a otvorenej reči, ktorú adresuje farizejom a učiteľom zákona. Je podivuhodné, že takýto tón nikdy u Ježiša nenájdeme, pokiaľ hovorí s colníkmi, neviestkami, hriešnikmi. Tých sa vždy ujíma milosrdne a veľkoryso. Neodohnal od seba Máriu Magdalénu, ani cudzoložnú ženu, ale nikdy neprestal zatracovať pokrytcov. Myslím si, že je to hodné povšimnutia.
Bolo by však zbytočné rozprávať a uvažovať o pokrytectve farizejov v Ježišovej dobe, keby sme nevyužili túto stať Písma k vlastnému spytovaniu svedomia a k zamysleniu sa nad sebou samým. Položme si najskôr otázku, kto je pokrytec. Je to človek vnútorne rozdvojený – iný je, ináč chce vyzerať. Chce byť dobrý aj vo vlastných očiach, a preto vyhľadáva situácie, kde sa utvrdzuje, aký je dobrý a spravodlivý. Chce upútať pozornosť svojím vonkajším skutkom, aby zakryl špinu svojho vnútra. Hľadá len seba a predstiera, že hľadá dobro. Je falošný až do hĺbky svojho srdca. Pokrytectvo druhých odsudzuje, aby zatienil svoje pokrytectvo. Koľko charakterov pokrivilo, koľko zla skryto spôsobilo v rodinách, v spoločnosti, vo svete.
Preto si musíme uvedomiť, že každý z nás je vystavený pokušeniu pokrytectva. Kto z nás môže povedať, že sa ho netýkajú Ježišove slová: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa” (Mk 7,6). Koľko i našich modlitieb je nesústredených, vlažných! Koľkokrát i my v modlitbe vyslovíme Božie meno nadarmo, bez účasti srdca, mechanicky a stereotypne! Koľko slov vyslovíme bez toho, že si uvedomíme, k čomu sa v nich zaväzujeme! Koľkokrát svojím zlým príkladom dávame iným možnosť povedať o kresťanoch: To sú iba obyčajní pokrytci! Chodíme do kostola, na rôzne náboženské podujatia, púte, rozprávame veľmi zbožne, no nedbáme o prirodzené Bohom dané povinnosti v dome a zamestnaní, starostlivosť o deti a chorých, o svedectvo viery, teda povinnosti vyplývajúce z nášho stavu. Lebo pravá zbožnosť je niečo zmysluplnejšie než len “umyté ruky”. Má vychádzať z úprimného srdca, z nášho vnútorného presvedčenia.

A ako zistíme, či máme v srdci pravú vieru, ktorá nikdy nezradí svoje zásady a je na kilometre vzdialená od pokryteckej a povrchnej viery? Myslím si, že merítkom je, ako sa človek zachová pri životných ťažkostiach. Lebo nič nedokáže zmeniť človeka, ktorý je úprimne veriaci. Je ako skala uprostred rozbúreného mora. Aj keď ho ponižujú, ohovárajú, posmievajú sa mu, pokladajú za pokrytca, za falošne zbožného, nič ho nemôže obrať o pokoj duše. Miluje iných tak, ako ich miloval vtedy, keď o ňom pekne hovorili. Neprestáva im robiť dobre, zastávať sa ich.

Svätý Ján Mária Vianney spomína prípad jedného mladíka, ktorý bol príkladom čnostného života. Často chodil na sv. omšu a sv. prijímanie. A tak sa stalo, že iný začal naňho žiarliť, akú úctu u ľudí vzbudzuje. Jedného dňa, keď boli obaja v spoločnosti známeho, ktorý mal krásne zlaté hodinky, žiarlivec ich vzal z jeho vrecka a vložil ich do vrecka mladíka, ktorý si to ani nevšimol. Keď to nenápadne vykonal, spýtal sa priateľa, či by mu neukázal svoje hodinky. Ten si myslel, že ich má vo svojom vrecku a veľmi sa prekvapil, keď ich tam nenašiel. Nikto nemohol vyjsť z izby skôr, kým všetkých neprehľadali. Našli ju vo vrecku mladíka, ktorý bol vzorom čností. A hneď začali všetci kričať, že je zlodej, začali mu vyhadzovať na oči jeho vieru, považovali ho za pokrytca a falošníka. Mladík sa nemohol brániť, keď ich našli v jeho vrecku. Nepovedal nič, všetko to pretrpel a prijal ako z Božích rúk. Vždy, keď vychádzal z kostola po svätej omši a svätom prijímaní a prechádzal cez cestu, všetci sa mu vysmievali, že je pokrytec, falošne zbožný a zlodej. Trvalo to dosť dlhý čas. Napriek tomu všetkému si aj naďalej plnil náboženské povinnosti: spovede, prijímania, všetky svoje modlitby, ako keby všetci preukazovali tú najväčšiu úctu. Keď prešlo niekoľko rokov, ten, ktorý bol skutočným zlodejom, ochorel a pred všetkými prítomnými sa priznal, že on sám bol príčinou všetkého zla, ktoré sa povravelo o tom mladíkovi, že to bol ozajstný svätec, a preto mu zo žiarlivosti vložil hodinky do jeho vrecka, aby ním všetci pohŕdali.

Koľkí z nás by sa zachovali ako tento mladík, keby sme boli podobne skúšaní? Bolo by nás veľmi málo. Koľko kriku, hnevu, pomstychtivých myšlienok, ohovárania, zlorečenia a snáď aj súdne predvolanie. Prečo sa tak správame? Z jedného dôvodu. Pretože naša viera je často vierou rozmarnou, zvykovou, tradičnou, pokryteckou. Slúžime dobrému Bohu len vtedy, keď všetko ide podľa našich predstáv a plánov. A pri ťažkostiach strácame vieru ako jarné kvietky, ktoré spáli prvý mráz. Snažme liečiť túto chorobu duše myšlienkou na Boží súd, kde bude všetko odhalené a celému svetu prezradené. A sekerou na tento jedovatý koreň pokrytectva, ako aj na všetko zlo, je pokora, ktorá nás odpútava od nás samých a dáva nám pravdivý obraz o sebe. Prosme pri tejto svätej omši o pravú vieru, ktorá sa zakorení hlboko v našom srdci a tak mohli oslovovať Boha svojím srdcom, klaňať sa mu vnútorne, nielen oslavovať ho svojimi ústami. Môžeme tak urobiť pri svätom prijímaní. V pokore mu odovzdajme svoje srdce, aby nás zbavil každého pokrytectva a aby sme mu slúžili v Duchu a pravde. Vtedy Boh, ktorý vidí do nášho srdca, bude mať v nás zaľúbenie.

Amen.