Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Máme mať jasno medzi Božími príkazmi a ľudskými obyčajmi.

Stretli ste sa už s reakciou: „bla, bla, bla“? Alebo reakciou: „kecá, veľa rozpráva a – skutek utek“?

Francúzsky spisovateľ Eugen Sue svojimi románmi dokázal vzbudiť súcit k chudobným a trpiacim. Svojou prácou si získal veľký majetok. Keď raz sedel v kaviarni, prišla k nemu pani z Noirot preoblečená za žobráčku. Pokorne prosila o almužnu. Ale hlásateľ humanity, modernej lásky k blížnemu sa na ňu tvrdo vyrútil a hrozil jej, že ju dá zatknúť. Vtom sa mu pani z Noirot dala spoznať a povedala: „Taký ste teda, Eugen Sue. Dojímavo viete písať o biede chudobných, ale len písať.“ Slávny spisovateľ sklonil hlavu a od hanby mlčal.

Aby sme nemuseli skloniť hlavu od hanby a mlčať, zamyslíme sa nad odpoveďou Pána Ježiša farizejom:

„Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ,Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy ‛“ (Mk 7,6).

Prečo Ježiš nazýva všetku zbožnosť farizejov pokrytectvom? Predsa to mysleli so svojou službou Bohu vážne. Ježiš odhaľuje a ostro útočí na ich zbožnú horlivosť, ktorá ponúka Bohu iba vonkajšie úkony a ešte sa aj hrdia, že tým Boha uspokojili. Ježiš viackrát jasne poukazuje na to, že takýmto plnením vonkajších predpisov sa nikdy neslúži Bohu, a teda umývaním rúk, čiaš, džbánov, medeníc a postelí sa nedá pred Bohom dosiahnuť čistota. Ježiš nie je radikálny odporca predpisov, ktoré platia v Starom zákone. Z evanjelia vieme, že Ježiš mnohé predpisy zachováva. Bojuje iba proti tým, ktoré ľudia konajú výlučne len pre oči, navonok, a tak vlastne klamú samých seba vo vzťahu k Bohu. Ježiš zabraňuje tomu, aby si človek nemyslel, že by týmito úkonmi pomohol obstáť pred Bohom. Predpisy nesmú spôsobiť blížnemu škodu. Pretvárka, uprednostňovanie ľudského pred Božím nie je milé Bohu. Kto skutočne slúži Bohu, ten miluje aj svojho blížneho.
Ježiš pozná situáciu ľudí, pozná aj predpisy Písma, priamo robí svojim útočníkom, farizejom výčitky svedomia slovami proroka Izaiáša, ktorý tiež ostro odsudzuje vonkajšiu nábožnosť. Keď Ježiš hovorí „Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,8), poukazuje na nesprávne počínanie farizejov, ktorí zašli až tak ďaleko, že pozbavili platnosti štvrté prikázanie Desatora, ktoré dal Boh. Učili, že deti nemusia rodičom dať určený majetok na ich živobytie, keď ho syn ako «korban» prisľúbil chrámu, čím sa štvrtý príkaz „cti otca i matku“ stalo neúčinným a rodičia môžu byť vystavení napospas biede. „Korban“ znamená „obetný dar“.
Ježiš dokazuje veľký odklon farizejov od Zákona, keď poukazuje na nesprávne učenie, že nečisté vchádza do človeka zvonku v hmotnej podobe, a že tomu sa dá zabrániť vonkajšími úkonmi. Koreň zla sa nachádza nie celkom v prirodzenej sfére, ale v duchovno-duševnej oblasti ľudského ja, z ktorého ako zlé semeno vychádza všetko zlo, aby otrávilo život ľudí na svete. Nijaké čisté jedlo, nijaké umývanie nemôže vytvoriť správny vzťah k Bohu. Tu ide o niečo celkom iné, čo môže spôsobiť len Duch Boží vo svojej milosti.
Čo môže znečistiť vnútro je to, čo vychádza z vnútra – srdca človeka. A Ježiš menuje dvanásť prejavov zlého srdca a proti tejto nečistote nepomôže nijaké umývanie, nijaké čo ako dôkladné vonkajšie úkony. To, čo vchádza zvonka do človeka, sa vylúči a neoddelí ho od Boha. Iba zlo vychádzajúce z človeka oddeľuje človeka od Boha.
Je zaujímavé, v akom poradí Ježiš uvádza dvanásť prejavov zla. Prvé štyri sú v pluráli (množnom čísle) a ostatné v singulári (jednotnom čísle). Prvá časť sa dotýka vzťahu k blížnym a druhá vzťahu k Bohu.
Teda vnútro človeka rozhoduje o tom, či je človek čistý, alebo nečistý. Od dedičného hriechu si prináša človek na svet sklon k hriechu. Preto krst dáva milosť, silu, že človek môže víťaziť nad hriechom, čo pred prijatím krstu je ťažšie. Kresťan aj po krste musí vynakladať úsilie, aby zvíťazil nad pokušením, ktoré je po dedičnom hriechu hlboko zakorenené v človeku.

Od nás kresťanov právom Boh žiada, aby sme svätosťou upevňovali svoje vnútro voči Bohu. Slová žalmu: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (Ž 51,12), sú a budú aktuálne. Platí, že kto nebaží po bohatstve a moci, kto sa nebojí ani ľudí, ani smrti, ten je nedotknuteľný, je slobodným človekom. Môže sa podriadiť zákonom a poslúchať druhých ľudí, je však slobodný. Ježiš neučí nič, čo je proti slobode. Tí, čo nežijú podľa učenia Krista, sa radšej skrývajú za zákony, predpisy. V Ježišovej škole sa učí slobode.
Je pravdou, že aj šaty robia človeka, a tiež čistota pol života. Vkusné oblečenie budí sympatiu, počiatok priateľstva. Hygiena je dôležitá pre zdravie a dobrý pocit.
Ale nielen z chleba žije človek... Ježišove slová neboli vypovedané len pre jeden prípad. Sú významným oslovením a vedú k zamysleniu.

Zbožná žena svojimi úkonmi vzbudzuje pozornosť veriacich. Prvá si kľaká, dlho kľačí, pri modlení pôsobí priam sväto... Vtedy ju v duši osloví svedomie: „Povedz, milá duša, kvôli komu v skutočnosti konáš takéto viditeľné úkony?“

Ježiš si praje, aby naše svedomie bolo správne, zdravé a pravdivé. Ježiš vo svojej reči je pravdivý. Vo svojej láske chce uchrániť všetkých pred pretvárkou, pokrytectvom...
Pravá viera sa nezakladá na vonkajšej, povrchnej či magickej činnosti a nepodlieha rôznym vplyvom. „Čistým je všetko čisté“ (Tit 1,15). Svätosť spočíva na plnení vôle Božej, nie na náladách, predstavách, domnienkach ľudí. Bohu sa treba klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,24). Nechajme Boha hovoriť z nášho srdca. Kto žije v zhode s vôľou Božou, stáva sa znamením Boha pre svoje okolie.
Kedysi dávno žil človek so strašne zdeformovanou tvárou. Bolo veľmi nepríjemné sa na neho pozrieť, a preto sa mu ľudia vyhýbali. Nazdávali sa, že všetko pekné je zároveň dobré a že všetko škaredé je zároveň zlé: preto ho považovali za zlého človeka. A tak bol nútený žiť osamelým životom.
Jedného dňa sa vydal tento postihnutý muž k maskérovi a prosil ho, aby pre neho vyrobil masku svätca. Maskér bol skutočne majstrom vo svojom odbore a vytvoril masku tak plnú života, že nikto neveril, že by to nebola pravá tvár. Muž nosil masku vo dne v noci, doma i vonku. A pretože vyzeral ako svätec, ľudia od neho očakávali, že bude tiež ako svätec konať. A on hral túto rolu ako najlepšie vedel.
Po nejakom čase sa do neho zamilovala dobrá a pôvabná žena. Stala sa jeho celoživotnou družkou. Jedného dňa zistila, že jej muž nosí masku a prosila ho, aby ju dal dole. On sa však bál, že stratí jej priazeň a tak stále odmietal. Nakoniec ho žena presvedčila, že ho miluje tak silno, že znesie akýkoľvek pohľad. A tak si nedôverčivo sňal masku z tváre. Žena bola šokovaná a úplne zmätená povedala: „Prečo tú masku nosíš? Veď tvoja tvár je presne ako tá maska!“ Herec sa stal tým, čo hral.

Neškodí pripomenúť si slová sv. Augustína, ktoré neprestávajú byť pravidlom: „Miluj, a rob čo chceš!“ Kto opravdivo miluje, nectí si Boha len perami. Taký sa pridŕža Božích príkazov. Chráni sa zlého. Verne a s láskou zachováva všetko, čo učia Božie prikázania.

Aj pred Bohom neobstojí „bla, bla bla... či kecanie“... Aj keď nie je čas maškarných plesov, kde je zvyk o polnoci odmaskovať sa, nie je na škodu, aby sme sa sami videli v pravom svetle, kriticky, pravdivo, aby sme s pomocou Božou začali žiť podľa Božích prikázaní.

Amen.