Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Prehodnoťme svoje vzťahy k zaužívaným veciam a udalostiam vo svetle slov Pána Ježiša.
Bolo to pred niekoľkými rokmi za čias komunizmu. Kňaz potreboval niečo vybaviť. Pomoc mu ponúkol sused, bývajúci pri fare. Kňaza privítal ako najlepší katolík: „Laudetus, pán farár! Aký som rád, že vás vidím.“ A jeho reč sa niesla v duchu: „Čo by som pre vás, Cirkev a Boha nespravil! Veď aj ja som katolík, poznáte ma...“ Jeho slová prerušilo zvonenie telefónu a kňaz je svedkom jeho ďalších slov: „Česť práci, súdruh tajomník! Aký som rád, že ťa počujem.“ A jeho reč sa niesla v duchu: „Čo by som pre teba, našu stranu, nespravil! Veď som komunista, poznáš ma...“ Kňaz chvíľu počúval a keďže sused bol do telefonického rozhovoru zaujatý, ani nezbadal, ako kňaz ticho odišiel.
Stretli ste sa niekedy s pretvárkou a pokrytectvom? Čo ste vtedy cítili? A čo naše správanie a život? Nie je poznačený pokrytectvom a pretvárkou?

Pán Ježiš v evanjeliu oslovuje aj nás, aby sme vážne prehodnotili svoj vzťah k pokrytectvu a pretvárke, keď počúvame jeho slová: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy“ (Mk 7,6-7).

Ježiš tieto slová adresuje vplyvnej skupine svojho národa: farizejom a zákonníkom, ktorým tieto slová nie sú neznáme. Sú predsa vzdelaní v Písme a poznajú proroka Izaiáša (porov. Iz 29,13). Prorok ich povedal ako výstrahu pre národ, ktorého nábožnosť bola bezduchá, zvyková a naučená. Národ sa zúčastňoval na bohoslužbách len preto, lebo to žiadal príkaz ľudský, bola to vôľa pobožného kráľa Ezechiáša. Keď Ježiš znova opakuje tieto slová, farizeji i zákonníci si začínajú uvedomovať, že tieto slová sa vzťahujú na nich. Je to pre nich bolestné a urážlivé, pretože ich vnútro je plné pýchy a ich skutky sa rozchádzajú s ich slovami. Ježiš im poukazuje na to, že ich učenie a predpisy, na ktoré kladú prehnaný dôraz, rušia Božie prikázania, a teda maria Božie slovo.
Boh dal Židom cez Mojžiša príkazy o čistote a očisťovaní, aby svoj národ vychovával vo vernosti a láske voči sebe. Boh chcel, aby človek pristupoval k bohoslužbám a do blízkosti Božej čistý. Každé znečistenie Žida z toho vylučovalo. Stalo sa však to, že práve pod vplyvom farizejov a zákonníkov začal sa klásť dôraz nie na čistotu vnútra, duše, ale jednostranne na čistotu prírodno-fyzickú, takže postačoval rad vonkajších úkonov, predovšetkým umývanie. Ježiš tu poukazuje, že takýto postoj, takéto chápanie Božieho slova a jeho výklad je vlastne pokrytectvo. Farizeji a zákonníci to mysleli so svojou službou vážne. Ježiš však ostro napadá ich zbožnú horlivosť, ktorá ponúka Bohu namiesto odovzdania sa celého človeka a jeho celého srdca – vonkajšie úkony. Pričom sú na to hrdí, že Boha tým uspokoja. Ježišove slová sú slovami plnými lásky. Vysvetľujú, že takýmto plnením vonkajších predpisov sa nikdy neslúžilo Bohu, ako ani umývaním sa nedá pred Bohom dosiahnuť čistota.
Konflikt nevyvolal Ježiš. Ježiš je predsa Boh-Láska. On neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale ich naplniť. Ježiš predsa apoštolom nepovedal, aby nedodržiavali zákon o umývaní. To farizeji a zákonníci vyvolali konflikt, keď sa pýtali Ježiša: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami“ (Mk 7,5)?
Ježiš vie, že predpisy o umývaní pôvodne platili iba pre kňazov, ktorí vykonávali obetnú službu. Platnosť týchto slov sa rozšírila aj preto, lebo pri každom jedle sa muselo povedať požehnanie, čiže uskutočňoval sa tu bohoslužobný úkon. Tak k Božiemu slovu začali pridávať ľudské príkazy a začal sa klásť väčší dôraz na ľudské príkazy ako na Božie slovo. Veď napokon aj ľudské príkazy boli v podstate správne, ak plnili svoj účel – odstránenie znečistenia. Umyť ruky pred jedlom bolo správne, a najmä keď sa vrátili z trhu, kde bolo v tom čase dostatok špiny. Bolo správne, že po návrate sa kládol dôraz na vykúpanie alebo umytie rúk až po zápästie. Bolo správne, keď sa kládol dôraz na umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Nebolo však správne, keď sa tieto ľudské ústne príkazy, neskôr boli aj písomne potvrdené, dostali do popredia toho, čo nariadil Boh. Farizeji a zákonníci kládli veľký dôraz na plnenie týchto ľudských príkazov a ich neplnenie bolo ťažkým zločinom. Z evanjelií je vidieť, že aj za čias Ježiša tieto predpisy prísne zaväzovali a ich nezachovávanie sa trestalo dokonca tvrdými trestami.
Ježiš dokazuje, ako veľmi sa odklonili od pravdy. Vysvetľuje, že: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka“ (Mk 7,15). Ježiš nehovorí, aby nezachovávali prirodzenú hygienu, ale pripomína význam duchovnej čistoty. Ježiš učí, že potraviny sa nedajú rozlišovať na "čisté a nečisté", ale že koreň zla sa nachádza v duchovno-duševnej oblasti ľudského "ja", z ktorého ako zlé semeno vychádza všetko zlo, aby otrávilo ľudí na svete.

Dnes je samozrejmé a správne, že si uvedomujeme, že nijaké čisté jedlo, nijaké umývanie nemôže vytvoriť správny vzťah k Bohu. Môžeme prijímať Eucharistiu v stave ťažkého hriechu? Nie! A predsa Kristovo telo je čisté aj vtedy, keď ho prijímame v hriechu, ale nám neosoží a duši škodí. Tak jednoducho sa nedá odstrániť oddelenie, ktoré nastalo pre hriech. Tu ide o niečo celkom iné a môže to spôsobiť len Duch Boží vo svojej milosti. Chápeme, že Ježišove slová o tom, čo poškvrňuje človeka, sú jasné. Ide o vnútro človeka, o dušu, o vzťah k Bohu, k blížnemu i k sebe samému: „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7,21-23).
Vnútro človeka rozhoduje o tom, či je človek čistý, alebo nečistý. Sme poznačení dedičným hriechom a práve preto tým viac si uvedomujeme aj tieto slová. Je potrebné vedieť zvíťaziť nad osobným hriechom, zvíťaziť nad sebou samým a nedovoliť vytvoriť si hriešne vnútro. Cirkev nás už dvetisíc rokov učí to, čo dnes moderná hlbinná psychológia konštatuje, že do ľudského podvedomia sa dostáva hriech a spôsobuje človeku ujmu. Preto prijímame učenie Cirkvi, že s hriechom nemôžeme koketovať, ale rázne a jasne proti nemu bojovať. Len tak si uchránime čistotu svojej duše i tela, ako to od nás očakáva Boh. Každý hriech, spáchaný už v myšlienke, spôsobuje škodu na pokoji, radosti a šťastí človeka. Hriešna myšlienka je už osobná vina.

Z toho vyplýva a vo viere v slová Pána Ježiša to prijímame, keď sme ako znovuzrodený človek v zhode so svojimi prirodzenými vlastnosťami-dispozíciami, to znamená na základe svojho hriešneho vnútra povzbudzovaní, zvádzaní k hnevu, závisti, ctižiadostivosti alebo lakomstvu, k malovernosti, nevere, zúfalstvu, citlivosti, strachu pred ľuďmi a túžbe zapáčiť sa im – je to dôkazom, že existuje v nás ešte hriešne srdce, hriešne vnútro.
Keď si túto realitu uvedomujeme, nechávame si tým hlbšie vniknúť do svojej duše očisťujúcu a posväcujúcu milosť, čím dochádza k dôkladnejšej a ráznejšej liečbe nášho vnútra. A to chce Ježiš dnešným evanjeliom: uzdraviť naše vnútro. Aké je to nádherné a zároveň potrebné; prijať Ježišove slová o čistote našich sŕdc. Tak cítime potrebu chrániť si nielen pery od hriechu, oči od hriešneho pohľadu, nohy a ruky od hriešneho dotyku, skutkov, ale aj svoje myšlienky. Sme pozvaní rásť vo svätosti. Byť stále viac chudobnejšími v sebe samých a dávať sa viesť čoraz viac k hlbšiemu poznaniu hriechu a bolestnejšie prežívajme strašnú skutočnosť hriechu. Je správne, že chceme zmeniť svoj postoj. Ježiš nám dáva príležitosť, ktorú by sme mali využiť.
O aragónskom kráľovi sa rozpráva tento príbeh: Raz šiel so svojimi dvoranmi ku zlatníkovi. Zatiaľ čo sa s ním kráľ rozprával, dvorania si prezerali šperky. Keď opustili obchod, pribehol za nimi rozčúlený zlatník, ktorý oznámil kráľovi, že mu chýba drahocenný diamant. Spoločne sa vrátili späť do obchodu. Kráľ poprosil zlatníka, aby mu zaobstaral džbán a naplnil ho soľou. Potom vyzval svojich dvoranov, aby každý z nich strčil ruku do džbánu a otvoril päsť. Keď to všetci urobili, vysypali soľ na stôl. A hľa, objavil sa i diamant. Kráľ bol veľkomyseľný a dal zlodejovi príležitosť, aby bez verejnej hanby napravil svoj zlý skutok.
Aj Pán Ježiš nám chce dať takúto príležitosť práve týmto evanjeliom. Chce nám odpustiť. Dáva nám príležitosť začať nový život, ale už bez pretvárky a pokrytectva.
Gustáv Jung povedal: „Tou najväčšou revolúciou je to, keď ktosi hovorí to, čo myslí a predovšetkým, keď robí to, čo hovorí.“ (Biblioteka kazdodzejska, t. 139, 1997, s. 21)

„Niektorí ľudia sú ako hnojisko v zime,“ povedal viedenský kazateľ Abrahám Santa Clara, „zvonka huj a vo vnútri fuj.“ Zdajú sa byť viac, než v skutočnosti sú. Je to tvrdý úsudok. Možno je to pravda. Vo väčšine je to naopak. Väčšina ľudí je lepšia, ako sa nám zdá. Preto pomôžme sebe, ale i iným, aj napriek odpudzujúcim zovňajškom, ich správaním, dostať sa im k Bohu. Využime dobro, ktoré je v ich jadre a tiež aj ich ochotu.
A ak sa nás týka pretvárka a pokrytectvo a iní nám chcú pomôcť, nezaváhajme. Cez blížneho hovorí k nám Boh.

Amen.