Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Priviesť veriacich k tomu, aby si nadobudli správny postoj k hmotným, materiálnym veciam.

Azda si ešte spomeniete, ako ste vo svojom detstve zbierali rôzne predmety. Možno to boli samolepky alebo plagáty populárnych spevákov, popredných športovcov alebo to možno boli aj prázdne hliníkové plechovky zo zahraničia. Každý z nás mal svoju vlastnú zbierku, na ktorú bol hrdý. Opatroval si ju ako oko v hlave. Málokto mal k nej prístup. Mám pravdu? Ja som napríklad zbieral céčka. Začínal som s desiatimi. Postupne sa mi darilo získavať viacej vďaka výmene za zahraničné poštové známky. A tak sa moja zbierka rozširovala. Neskôr mi mama dala sáčok, aby som ich mohol nosiť ku kamarátom, keď sme sa medzi sebou hádali a vyťahovali, kto má najkrajšie, najzaujímavejšie. Vtedy som bol ochotný za „ixko“ alebo za „paragraf“ vymeniť aj desať céčok. Záležalo mi na mojej zbierke, aby bola jednoducho naj… Nič iné ako céčka nebolo pre mňa v tom čase dôležitejšie. Ony tvorili moje bohatstvo, môj majetok i môj poklad. Stratiť alebo podarovať ich nejakému kamarátovi „len tak“, zadarmo, nepripadalo vôbec do úvahy. Pre mňa predstavovali nesmiernu hodnotu. Myslím si, že iste viete, o čom hovorím.

Niečo podobné zažíval mladík v dnešnom evanjeliu. Mal všetko. Ale pritom však cítil, že ešte niečo mu chýba. Prichádza k Ježišovi a pýta sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (Mk 10,17.21).

V prvom čítaní dnešnej nedele sa dozvedáme, že bohatstvo v porovnaní s múdrosťou sa pokladá za nič. Pre vyvolený národ bola pravá múdrosť vždy niečím, čo človek nemá len sám zo seba. Múdrosť mu daruje Boh. Všetci poznáme príbeh o kráľovi Šalamúnovi. Keď bol ako mladík zvolený za kráľa, pri preberaní kráľovského úradu prosí Boha: „Pane, daj svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým.“ Bohu sa páčilo, že si Šalamún žiadal túto vec a nie bohatstvo, dlhý vek, ani smrť svojich nepriateľov (porov. 1 Kr 3,9-11). A Šalamún sa stal slávnym práve pre svoju múdrosť, v ktorej sa odzrkadľovala Božia Múdrosť. Veď je i príslovie: Múdry ako Šalamún.
V responzóriovom verši sme spoločne spievali: Obdaruj nás, Pane, múdrosťou srdca. Položme si otázku: Je múdrosť potrebná aj nám? Rozhodne áno! Veď ktorý človek sa nesnaží riadiť múdrosťou? Všetci sa snažíme vyberať si dobro a zriekať sa zla. Zbavujeme sa zbytočných vecí a nechávame si to, čo osoží a môže poslúžiť. Ale je tu možno jedna ťažkosť. Čo vlastne je lepšie a viac osoží?
Mladík sa pýtal Pána Ježiša: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som získal večný život“ (Mk 10, 17)? Túto otázku mladíka môžeme chápať ako prosbu, ako jeho osobnú túžbu po niečom, čo ho urobí natrvalo šťastným a nebude viac pociťovať nedostatok. Pán Ježiš, ktorý vidí do ľudského srdca, vedel, čo tomuto človekovi chýba k úplnému šťastiu. Je to vrúcny, osobný a živý vzťah k Bohu. Tento osobný vzťah k Bohu bol u tohto človeka zablokovaný tým, že bol zamilovaný do svojho majetku, ktorého mal veľa. A preto mu Pán Ježiš poradil radikálny rez v živote: Rozdaj svoj majetok (porov. Mk 10,21). Lenže táto rada zarmútila bohatého mladíka a odišiel smutný. A keď odchádzal, Ježiš pozrel za ním a povedal svojim učeníkom: Vidíte, ako ťažko vchádzajú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky (porov. Mk 10, 23)?

Niekto si môže pomyslieť: Z týchto Ježišových slov je jasné, že Ježišova náuka je neprajná ľudskému šťastiu. Ježiš chce urobiť z človeka žobráka na zemi, ak chce obsiahnuť večný život v nebi. Ale pravda je iná. Ježiš sa nám prihovára ako náš starší brat, ktorý tomu dobre rozumie. Pozná všetky tajomstvá života a prišiel nám ich vyrozprávať. Nebuďme naivní a nenamýšľajme si, že to vieme lepšie ako on.
Pán Ježiš tú pravdu ukázal na sebe, keď žil v Nazarete. Bol tesárom a stolárom a je samozrejmé, že si dal za svoju prácu zaplatiť. Nechcel byť žobrákom a nežiadal to ani od Nikodéma, ani od mýtnika Zacheja, ani od Petrovej svokry, ba ani od Lazarových sestier Márie a Marty. Od nikoho to nežiadal. Nie, on nehlásal, že človek musí hladovať, aby prišiel do neba. Veď sám sa zúčastnil na svadbe, ba dokonca pomohol svadobčanom, keď im chýbalo víno a zázračne rozmnožil chleby, aby ľudia nezostali hladní a do modlitby Otčenáša vložil prosbu o chlieb náš každodenný. Dal sa pohostiť v mnohých rodinách a nestaval sa proti ľudským radostiam. Takže podľa Pána Ježiša je to celkom prirodzené. Veď vo Svätom písme je napísané: „Robotník si zaslúži svoju mzdu“ (1 Tim 5,18). Peniaze sú v ľudskom živote potrebné takisto, ako je potrebné mať dom alebo byt, alebo oblek, alebo iný majetok k spríjemneniu života. Je teda majetok podľa Pána Ježiša hriešna vec? Určite nie! Ale hriešny môže byť náš postoj k majetku. Obdivovať a milovať všetko, čo je krásne, ako napr. svojich rodičov, súrodencov, príbuzných, priateľov, taktiež obrazy maliarov, veľkolepé diela staviteľov, nádhernú hudbu skladateľov, jedinečné majstrovstvo spisovateľov, šport, oblečenie, neživú a živú prírodu, pretože všetko, čo je krásne, nás môže povznášať k obdivu a k láske Nebeského Otca. Ale je tu ešte niečo. Sú to majetky. Aj majetky môžu byť krásne, a predsa ich nesmieme milovať, lebo kto sa zamiluje do majetku, ten sa stáva egoistom a nie je slobodný milovať ani Boha, ani blížneho. Čiže medzi láskou k Bohu a láskou k majetku je radikálny protiklad. Pán Ježiš to jasne vysvetlil: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6,24). V osobnom postoji si má každý človek zachovať slobodu pre Boha. Vnútorne slobodný postoj k Bohu. Ako v prípade mladíka – boháča z dnešného evanjelia nemožno vychádzať z množstva majetku, tak i my, nepokladajme veľkosť majetku za rozhodujúce kritérium. Pretože „boháč“ nie je iba ten, kto vlastní majetok, ale každý, koho majetok v jeho živote veľa znamená. A ako to je v našom konkrétnom, každodennom živote? Aj človek s 500 korunami môže byť väčším boháčom ako niekto, kto má pol milióna korún nasporených, ale pritom tieto peniaze, tento jeho majetok nezohráva v jeho živote takú veľkú cenu, lebo i napriek tomu si dokáže všímať ľudí okolo seba, ktorí sú chudobní a trpiaci a tým prejavovať lásku nielen k blížnemu, ale cez blížneho i samotnému Ježišovi. A 500-korúnový boháč je skutočným boháčom, pretože viac sa venuje svojim 500 korunám ako Bohu, ako ľuďom vo svojom okolí. Avšak ľudský život netvoria len majetky. Veľakrát sú to i starosti, požiadavky, ktoré si sami kladieme, ciele, ktoré považujeme za nevyhnutné. Toto všetko sa má stratiť, ak je to mojou prekážkou na ceste budovania vzťahu s Bohom. Ak Ježiš trvá na svojom, že „bohatý človek“ nie je v priaznivej situácii pre nový život, tak určite nie preto, že by nám to bohatstvo neprial. Skôr sa skláňa nad nami ako matka nad hlúpučkým dieťaťom, ktoré sa hrá so zápalkami a ona ho upozorňuje: To nesmieš!
Sv. Filip Neri, ktorého nazývajú žartovným svätým, mal priateľa. Bol veľmi bohatý, ale skúpy a nepolepšoval sa. Raz, keď ho sv. Filip navštívil, všimol si, že boháč má na vysokej stene zavesený veľký kríž. Napadla mu myšlienka. Žartovne povedal bohatému priateľovi: „Skús, či dosiahneš rukou kríž a či sa dokážeš dotknúť ukrižovaného Ježiša.“ Domáci pán sa namáhal, staval sa na špičky nôh, naťahoval ruku, ako len vládal, ale kríž nedosiahol. „To treba urobiť tak,“ povedal mu Filip a pritiahol pod kríž truhlicu, v ktorej mal boháč uložené peniaze. „Vystúp na túto truhlicu a dotiahneš kríž, dotkneš sa ukrižovaného Ježiša.“ Boháč sa pýta: „A čo to znamená?“ Filip Neri mu hovorí: „Nerozumieš tomu? Kto chce Krista dotiahnuť a dotknúť sa ho, ten musí svoje bohatstvo a majetok podložiť pod svoje nohy. Radikálne si podrobuj pod nohy všetko, čo ťa robí bohatým a potom sa dostaneš blízko k Ježišovi a budeš skutočne šťastný!“

Z toho je poučenie aj pre nás: Hmotný svet má i nám slúžiť ako schodíky, po ktorých budeme vystupovať ku Kristovi. To je poslaním každej veci: upriamovať našu pozornosť na Boha a zároveň nasmerovať naše myslenie a chcenie na cestu, ktorá môže viesť k večnému životu.

V detstve sme mali svoje zbierky. Niekto plagáty, iný samolepky alebo plechovky, ja som mal céčka. Ony boli naším pokladom. Dnes sú to možno iné zbierky, na ktorých nám nesmierne záleží. Komu alebo čomu prevažne venujeme svoj čas? Skúsme sa na to pozrieť a popremýšľať. Prosme Boha, aby nám Božia Múdrosť ukazovala, čo je pravý poklad a zmysel i podstata nášho kresťanského života. Otvorme svoje srdcia Bohu a v duchu sa zjednoťme v modlitbe, ktorá nech nás sprevádza pri vytváraní múdreho postoja k materiálnym veciam:
Pane, vo svojom živote som už dal prednosť rôznym veciam. Koľko síl ma už stálo získať si hmotné veci alebo iné dobrá. A ako málo ma stál zápas o tvoju prítomnosť v mojom živote. Chápem toho muža, keď si mu povedal: Poď za mnou a nasleduj ma! On odišiel od teba smutný, lebo mal svoj majetok. Aj ja mám svoj majetok. Je to môj prospech, moje starosti, moje požiadavky, moje ciele, moje hmotné veci. Bojím sa toto rozdávať v láske k ľuďom a cez lásku k nim tebe, Pane. Chcem sa učiť tvojej múdrosti. Túžim, aby som sa vedel rozhodovať vo svojom živote podľa múdrosti, ktorú si nám zjavil. Prosím ťa, Pane, daj mi silu mať rád druhých. Nech nemyslím len na seba a svoj egoizmus. Pane, potrebujem ťa.

Amen.