Dvadsiata ôsma nedeľa "cez rok"

Cirkev má okrem laikov a diecéznych kňazov aj rehoľníkov a rehoľné sestry.

Každý z nás už videl, snáď sa aj rozprával, či má z rodiny, alebo máme priateľstvo s rehoľnou sestrou, rehoľným kňazom či rehoľným bratom. Čo vieme o rehoľnom živote? V čom je rozdiel medzi diecéznym kňazom a rehoľným? Prečo majú rôzne šaty? Kto sa môže zasvätiť Bohu rehoľnými sľubmi a čo sú to rehoľné sľuby?
Videli ste už na jar rozkvitnutú stráň bielymi snežienkami? A iste videli ste rozkvitnutú lúku. Kvety rôznej farby, vône, veľkosti, tvaru... Tak by sme mohli prirovnať Cirkev, v ktorej nie je len jeden spôsob, ako osláviť Boha na zemi. Pred týždňom sme počuli slová Pána Ježiša, že „muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mk 10,7-8). Ježiš vysvetľoval význam a potrebu manželského zväzku a nerozlučiteľnosti.
Dve sviatosti voláme stavovskými: manželstvo a kňazstvo. V Cirkvi máme aj iný stav, ktorý nie je sviatosťou, ale v mnohom sa zhoduje so sviatosťou kňazstva a to je zasvätený rehoľný život.

V evanjeliu sme počuli na Petrove slová: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou“ (Mk 10,28), túto Ježišovu odpoveď: „Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry, alebo matku a otca, alebo deti, alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti, polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život“ (Mk 10,29-30).

Z Božieho ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi vysvätení služobníci, ktorí sa volajú aj klerikmi a ostatní sa volajú aj laikmi. Obe tieto skupiny veriacich, zasvätení klerici a laici, primerane prispievajú k poslaniu Cirkvi.
Ťažko by sme si Cirkev predstavili bez zasväteného života. Len stráň so snežienkami. Už v Skutkoch apoštolských čítame o diakonovi Filipovi, jednom zo siedmich, to je ten, čo pokrstil Etiópčana, správcu pokladne kráľovnej Kandaky (porov. Sk 8,27), ktorého Skutky apoštolské nazývajú „evanjelistom“ (Sk 21,8), lebo hlásal evanjelium, ktorý mal štyri dcéry panny, ktoré prorokovali. Z tejto správy vieme, že od začiatku sa v Cirkvi rozvíjal komunitný, spoločný život. To znamená, že Bohu sa darujú bezvýhradným životom muži a ženy spoločným životom v čistote – celibáte pre Božie kráľovstvo, v asketickom duchu, keď sa zriekajú vlastnenia majetku, čo dáva tušiť jeden spôsob zapojenia sa do prvotnej Cirkvi.

Čo hovorí história a súčasnosť o zasvätenom živote?
Zriekanie sa manželstva pre ohlasovanie Božieho kráľovstva na zemi, sa od začiatku v Cirkvi veľmi cenilo. Stav spomína už sv. Ignác Antiochijský († 115), ktorý povzbudzuje k trvalému celibátu, ale i iní cirkevní otcovi. Viac to boli ženy, čo sa takto zasvätili Bohu na celý život. Vieme o sv. Atanázovi (295-373), ktorý viedol takýto život mlčania, modlitby, najmä rozjímavej modlitby a fyzickej práce, keď si zarábal na svoje živobytie. Na východe sa o mníšsky stav zaslúžil sv. Anton v 3. storočí (asi 250-365), ktorého voláme „otec mníchov“. Tento spôsob života pravdepodobne vychádza so slov: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19,21). Opustil domáci spôsob asketizmu a usadil sa na púšti. Nasledovali ho mnohí. Prvým zákonodarcom mníšstva je sv. Pachomius (asi 290-346). Dôraz sa kládol na samotu, kontempláciu a manuálnu prácu. Na západe na takýto spôsob života mal vplyv sv. Benedikt z Nursie (asi 480-547). Spísal regulu pre mníchov na základe rôznych skúseností mníchov. Rehoľa pomenovaná po sv. Benediktovi, benediktíni, sa stala rozhodujúcim činiteľom pre ďalšie asketické hnutia pre mužov i ženy. Modlitba a práca boli každodennou náplňou pod vedením predstaveného opáta.

Koncom 11. storočia začínajú vznikať po úpadku duchovného života žobravé hnutia, rehole. Historický život mníchov povstáva z úpadku a vznikajú centrá duchovného života, ako sú Cluny, Clairvaux, Chartres, Cîtaeux a inde. Vzniká hnutie prísneho zachovávania chudoby, živia sa žobraním, „kvestom“, dnes používa sa slovo „bratia“. Najznámejším vodcom z tejto žobravej skupiny je sv. František z Assisi (1181-1226). Pre svojich stúpencov napísal pravidlá života. Dnes oficiálne je zaregistrovaných 17 žobravých reholí. Tí si budujú centrá, kláštory a z nich vychádzajú evanjelizovať, kázať a učiť. Vznikajú aj ženské spoločenstvá. Po Triedentskom koncile (1545-1563) začína nová forma zasväteného života, kde sa mnísi stávajú kňazmi. Už pred koncilom sv. Ignác z Loyoly (1491-1556) zakladá rehoľu Spoločnosť Ježišovu (1540), ktorá sa významne odlišuje od predchádzajúcich spôsobov zasväteného života. Dnes je do tohto druhu života na svete zainteresovaných asi deväťdesiat mužských a dvetisíc ženských duchovných rodín, reholí, kongregácií, ktoré sa presne označujú podľa svojej činnosti. Spoločný úmysel pre všetkých je služba, diakonia. Pracujú tam, kde je ich služba potrebná pre dobu, prostredie, požiadavky. Je to najmä katechéza, kázanie, výchova, misie, starosť o opustených, chorých, čiže sociálna a školská činnosť. Majú povolenie účinkovať buď na základe pápežského práva, alebo práv miestnych biskupov. Všetci rehoľníci, vyňatí alebo nevyňatí z právomoci biskupa, rehole majú svojich predstavených, ktorí členov rehole riadia. Všetci však patria medzi spolupracovníkov diecézneho biskupa v jeho pastoračnej službe.

Členovia zasväteného života majú svoje predpisy života, činnosti, na ktoré sa kandidáti najprv pripravujú a potom zaväzujú zložením sľubov na určitý čas, alebo najčastejšie na celý život. Vstup a celý ďalší život je stavaný na slobodnom a dobrovoľnom rozhodnutí. Tí, čo sa chcú zasvätiť, žiť tento spôsob života, pod vplyvom Ducha Svätého, po skúmaní, osvedčení sa pred tými, ktorí sú určení na formáciu, sľubmi sa darujú Bohu už zvláštnym spôsobom na zemi. Rehoľný život patrí k tajomstvu Cirkvi. Je to dar, ktorý Cirkev dostáva od svojho Pána a ktorý ponúka ako trvalý životný stav veriacemu, ktorého Boh povoláva na profesiu evanjeliových rád. Rehoľný život má byť vo svojich rozličných formách znakom lásky samého Boha v reči našej doby. Spomeňme si na lúku, kde kvitnú rôzne kvety, farby, vône, veľkosti, tvaru...
Po určitom čase skladajú sľuby najmä tri: sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Niektoré rehole majú aj ďalšie sľuby podľa ich identity a charizmy, zamerania, postavenia a poslania.
Rôznym formám zasväteného života sú príbuzné spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti.
Zaslúžili sa o rozvoj kresťanstva – viery a mravov, misií, vedy, umenia a kultúry. Kláštory boli centrom vzdelanosti. Dnes majú rehole univerzity, na ktorých študujú i neveriaci a inoveriaci, majú nemocnice pre všetkých, riadia iné školy, zariadenia podľa spirituality a zamerania, ktoré reholiam a kongregáciám do vienka vložili ich zakladatelia.
Rehoľníci si spomedzi seba volia predstavených rôznych stupňov na určitý čas, alebo aj do smrti. Majetok majú spoločný. Rozdiel medzi rehoľným kňazom a kňazom v diecéze je, že okrem čistoty a poslušnosti rehoľník sľubuje aj chudobu. Dnes je najmä v Európe pokles rehoľných povolaní. V rozvojových krajinách a na misiách je viac rehoľníkov.

Je pravdou, že aj duchovní zložením sľubov, ktorými sa začleňujú do duchovných rodín, reholí a kongregácií, zostávajú len ľuďmi s chybami i prednosťami. Evanjeliové rady sa vo svojej rozmanitosti predkladajú každému Kristovmu učeníkovi. Stav zasväteného života sa teda javí ako jeden zo spôsobov „hlbšieho“ zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne sa zasväcuje Bohu.
Na Slovensku pôsobí 22 mužských reholí a 34 ženských reholí. Venujú sa najmä sociálnej, školskej, zdravotnej a misijnej činnosti. Každá rehoľa si podľa svojich predpisov vychováva a formuje členov, spravidla šesť až dvanásť rokov. Niektoré mužské rehole nemajú kňazov. Členovia rehole majú rovnaké práva a povinnosti, ak predpisy neurčujú niečo iné, o čom členovia musia vedieť a si ich osvojiť. Prijímajú za členov väčšinou od 18 roku po 45 rok života. Rehole nefinancuje štát, ale žijú najmä z práce, ktorú konajú. Vyšší rehoľní predstavení sú združení v rade vyšších predstavených, niečo podobné ako biskupi pod názvom KBS – Konferencia biskupov Slovenska. Biskupom sa môže stať aj kňaz, člen rehole. Každá rehoľa je samostatná, čo sa týka riadenia, formácie či života.
Pán Ježiš často pri vážnych napomenutiach, poučení poznamenal: Kto môže pochopiť, nech pochopí... Ako pre manželstvo sa nehodí každý, hoci Boh stvoril muža pre ženu, a naopak. Tak zasvätený život nie je pre každého. Povolanie je dar, ktorý dáva Boh. Keď Boh povoláva, dáva i silu, ak človek spolupracuje s Božou milosťou. Preto mnohí nechápu zasvätený život. Vidia v ňom únik zo života, vypočítavosť, strach pred životom či manželstvom... Ale iní v ňom vidia hrdinov... Zasvätený život je správne vnímať ako dielo Božie. O tom hovorí aj odpoveď Pána Ježiša Petrovi: „Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry, alebo matku a otca, alebo deti, alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti, polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život“ (Mk 10,29-30).
Áno, aj zasvätený je človek z mäsa a kostí, ale často sám sa diví riadeniu od Boha, o ktorom sa často presviedča. Každý zasvätený by vedel rozprávať svoje tajomstvá, ako ho Boh povolal, viedol, formoval, o svojich víťazstvách i porážkach, radostiach i bojoch... Evanjeliové rady, čistota, chudoba a poslušnosť tvoria základ, ku ktorých sa pridávajú charizmy, poslania, určenia, v ktorých je možné vidieť riadenie Boha. Patrí sa Bohu ďakovať za každé povolanie. Kto môže pochopiť, nech pochopí. Pretože povolanie nie je iba ľudská záležitosť a už nie politická či iná.

Povolania skutočne sú kvetom na roli Božej. Boh si pozýva kedy chce, koho chce a za akých okolností on chce. Viď rozkvitnutú lúku. Aj keď počuť kuvičie hlasy, Boh riadi svet, Cirkev a každého človeka. Je krásne, keď vieme počúvať aj Boha, a nie iba čo vyhovuje našim náladám, predstavám, mienkam, názorom... Boh je strojcom šťastia človeka a o tom sa často presviedča ten, čo sa
zriekol niečoho pre Božie kráľovstvo.

Amen.