Dvadsiata piata nedeľa v období "cez rok"

Význam a miesto poníženosti v našom živote.

Nepoznáme takéto našepkávanie z vlastného života? Za iných okolností, na inom mieste, v inom postavení a povolaní mohol by si byť užitočnejší! Viac by si dokázal, znamenal, bol! A v tichu, keď ešte vieme zostať ticho, môžeme počuť Boží hlas, ktorý hovorí niečo iné: Ja chcem, aby si verne plnil svoje poslanie, žil tento stav, bol tu, teraz a za týchto okolností.
Ako často reagujeme proti vlastnému svedomiu: Som starší a on je mladší. On musí... Ona začala a ona musí... Ohradzujeme sa a odvolávame na ľudskú múdrosť. A čo je viac: múdrosť ľudská, alebo Božia?

Ježiš o tom hovorí v evanjeliu. „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9,35).

Ježiš sa mnohokrát svojimi slovami dotkol zmýšľania a názorov svojich učeníkov. O tom rozpráva aj rozhovor s učeníkmi po príchode do Kafarnauma, keď sa cestou zhovárali o tom, „kto z nich je väčší“ (Mk 9,34). Ježiš jasne, ale radikálne objasňuje, ako veľmi sa odlišujú poriadky v Božom kráľovstve od ich priemerného ľudského myslenia. Myslenie učeníkov bolo jednoduché. Pri slovách „kto z nich je väčší“ (Mk 9,34), mysleli zrejme na niečo také, ako sú ministerské kreslá pri úrade Mesiáša. Mali predstavu, že budú zaiste vodcami. Pravdepodobne podnetom k rozhovoru bolo, že Ježiš si Petra, Jakuba a Jána občas bral stranou, ako bolo pri vzkriesení Jairovej dcéry či premenení na hore Tábor. Domnievali sa, že ide zrejme o určité uprednostnenie zo strany Ježiša. Učeníci sú ešte poznačení ctižiadosťou. Nastáva zmena, keď sa Ježiš pýta: „O čom ste sa zhovárali cestou“ (Mk 9,33)? Vtedy apoštoli mlčia. Ježiš je Boh a vie o všetkom, a preto ich dôrazne napomína a poukazuje, že veľkosť v Božom kráľovstve sa získava službou. Je podstatný rozdiel medzi postupom čiste ľudským, prirodzeným a tým, čo platí v Božom kráľovstve. V zmýšľaní ľudskom je prirodzená snaha dostať sa do styku s vyššie postavenými tohto sveta, aby sa mohli aj oni čo najvyššie dostať. V Božom kráľovstve je to presne naopak. Ježiš poukazuje, že v Božom kráľovstve dominujúce miesto má služba, ale nie mocným a vyšším, ale najmenším, posledným, a preto Ježiš postaví doprostred dieťa. Dieťa symbolizuje to, čo je malé, bezvýznamné a slabé. Učeníci dostávajú inštrukciu; čo sa urobí na tomto zdanlivom bezvýznamnom mieste človeku, má takú hodnotu, ako keby sa služba preukázala samému Otcovi. Dokázať zrealizovať tieto slová Ježiša je veľmi ťažké. Dokáže to len ten, kto sa naučí konať v Ježišovom mene, komu sa Boh stal takým veľkým, že už nemusí hľadať seba samého, ale má priestor pre Boha. Dieťa, ktoré Ježiš stavia do stredu ako príklad a ktoré objíma, má platiť aj pre všetkých nepatrných a slabých medzi ľuďmi. Nesmieme pritom mať na mysli iba skutočné malé deti, pretože sa tu doslovne hovorí: „Kto prijme jedno z takých detí v mojom mene“ (Mk 9,37). Pod obrazom dieťaťa sa rozumejú tí najbezvýznamnejší, nepovšimnutí, opovrhnutí, zabudnutí, tí, čo najviac potrebujú pomoc a to všade z nášho okolia. V kráľovstve tohto sveta je užitočné ohýbať sa pred vyššie postaveným, pred tým, čo má moc, slávu, peniaze... V Božom kráľovstve má cenu iba ten, kto sa ujíma takýchto “maličkých“, ale to prirodzene neznamená, že vylučujeme úctu vyššie postavených, predstavených a podobne. Tým taktiež patrí úcta, vďačnosť, pozornosť a podobne. Rozsah a spôsob, ako sa ujať “najbiednejších“, je stanovený časom a inými okolnosťami doby a prostredia. Je potrebné veci chápať v tom duchu, že to robíme samému Ježišovi.
Niekomu sa môže zdať, že kresťanstvo je pre slabochov. Tieto Ježišove slová hovoria o opaku. Ježiš sám svojím životom dokázal platnosť týchto slov. Prečo prišiel na svet? Či bolo väčších “detí“ ako nás ľudí? Prišiel pre každého z nás, aby nás vykúpil a spasil. Na ceste do Kafarnauma, kedy sa učeníci zaoberali nesprávnymi a malichernými myšlienkami, Ježiš vyhlásil: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho“ (Mk 9,31). Ježiš sám rozhodoval o svojich skutkoch. Boh Ježiš sa uponížil, stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Tieto Ježišove slová učeníci pochopili a prijali za svoje až neskôr. Potom dokázali za tieto slová položiť svoje životy.

Dejiny Cirkvi sú dôkazom pravdivosti týchto Ježišových slov. Jasne vidieť, že Boh odmieňa pokoru človeka, ktorá je slúžkou múdrosti. To znamená, že kto sa vie zaprieť, poslúchať, poslúžiť, kto vie byť milosrdný, prejaviť skutok lásky bez nároku na ľudskú pochvalu, kto sa vie oslobodiť od ľudských ohľadov a venuje čas, svoje sily, nadanie, seba samého pre dobro, česť, život a spásu duše druhého, ten sa stáva veľkým v očiach Božích, ale aj v očiach ľudí. Chápeme, čo to znamená seba pokladať za sluhu všetkých? Predovšetkým vrátiť sa k Bohu, uznať Boha za svojho jediného Pána. Paradox návratu spočíva v tom, že keď chceme slúžiť ľuďom, je potrebné najprv stať sa veľkým a bohatým u Boha.
Do domu mudrca prišiel vojak, aby vybral od neho daň. Mudrc sa vyľakal pohľadom na neho, ale po jeho odchode povedal: „Ten vojak je obyčajný muž, ale keď si obliekali šaty kráľa, všetci majú pred ním úctu.“
Tak je to aj s každým kresťanom. Iným ľuďom sa môže kresťan zdať nič, veď je všetkým ľuďom podobný. Keď však vlastní šaty Božej milosti, keď je v stave milosti posväcujúcej, má vieru, nádej, lásku, múdrosť, radosť, pokoj, milosrdenstvo, pokoru, čistotu, vtedy môže iným poslúžiť. Problém návratu nespočíva vo vzťahu človeka k človeku alebo ku svetu, ale v stave voči Bohu. Nemôže byť ani reči o obrátení, pokiaľ nezaujme voči prvému príkazu z Desatora „Ja som Pán, Boh tvoj...“ správny postoj. Všetko, čo človek robí, má vychádzať z toho, že Boha má na prvom mieste a v mene Boha všetko začína, robí i končí. Tam je aj odpoveď na otázky, ako sú zmysel života, cieľ života, náplň života.
Ježiš nám ukázal cestu. Je to cesta pokory. Človek má vedieť uznať svoju slabosť či malosť. Hodnota a dôstojnosť človeka nespočívajú v tom, že je niekto človekom, ale v tom, že je Božím človekom. To označenie “Boží“ viac podmieňuje človečenstvo. Byť si vedomí toho, že jediným Pánom toho, že som človek, je Boh. Cez sviatosti, modlitbu, skutky kresťanského milosrdenstva nachádzame viac a viac Boha vo svojom živote, a tak ho môžeme dať aj svetu, v ktorom žijeme. Pokora umožňuje viac odkryť vlastnú a jedinú pravdivú istotu človeka a každému ponúka reálne možnosti aktualizovať a sebarealizovať svoje poslanie človeka v hodnotách života na zemi. Človek pokorný, aj keby po ľudsky povedané stratil život, tak či tak bude žiť. Pokorný človek sa nebojí konfrontácii so svetom, s druhým človekom, pretože cez Krista je dieťaťom Božím, a preto môže čerpať zo všetkého ovocia smrti a zmŕtvychvstania Syna Božieho.
Muž, ktorý roky žil mimo Cirkvi a v okolí bol známy ako priam chorobne zameraný proti Bohu a Cirkvi, rozpráva, ako sa obrátil a na údiv okolia začal si plniť povinnosti kresťana katolíka. V jednej farnosti stavali kostol. Nemali dostatok peňazí, a preto chodili po širokom okolí a prosili ľudí o milodar. Tak starší muž, ktorého v dedine poznali ako úžasného dobrého človeka, nevedel, kto kde býva, chodil v dedine od domu k domu a prosil o milodar na stavbu kostola. Vošiel i do domu spomínaného muža. Keď povedal, prečo prišiel a poprosil o milodar, muž sa naň rozreval ako zmyslov zbavený. Vyhodil z izby starého muža. Ten prekvapený ostal stáť pri schodoch, díval sa na rozhorčeného muža a po chvíli, keď sa ten upokojil povedal: „Odpustite, prosím, že som vás rozhneval. Ten krik si zaslúžim. A teraz vás prosím o milodar na stavbu nášho kostola.“ Na prekvapenie ženy a detí, muž sa vrátil dnu a po chvíli odovzdal pokorne prosiacemu staršiemu mužovi vkladnú knižku s väčším obsahom. Pokora zlomila jeho hnev. Pokora zmenila jeho predsudky. Pokora prosiaceho staršieho muža zmenila dovtedy žitý jeho život.
Uvedomujeme si, že veľkosť kresťana nie je v sláve, nie je v poctách, nie je v moci a bohatstve, ale v poníženej a každodennej službe. Nebojme sa toho slova. Matka slúži dieťaťu. Otec rodine. Učiteľ žiakom. Starosta obci. Premiér a prezident národu. Ježiš povedal, že neprišiel, aby mu slúžili, ale prišiel, aby sám slúžil. Ježiš je najväčší sluha. A čo jeho Matka, Panna Mária? Nazvala sa slúžkou. Najkrajším svedectvom aj vo farnosti je, keď si vieme jeden druhému poslúžiť. Nerobíme nič okolo kostola pre svoju slávu. Nevidíme, že niekto chce na úkor iných niečo viac. Podľa svojich možností, schopností poslúžime spoločenstvu. Preto pokora neznesie pýchu, hnev, pokrytectvo, lakomosť, sebectvo. Aj kňazské poslanie je v prvom rade služba. Služba nesmie byť otroctvo. Je to vzťah lásky. Láska nezneužíva. Nevykorisťuje. Neubližuje. Slová Pána Ježiša: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9,35), sú aspoň tak aktuálne dnes, ako keď ich prvýkrát Ježiš povedal apoštolom.
Niet blaživejšej myšlienky nad vedomie, že robíme šťastnými tých, s ktorými sa stretávame. Kedy môžeme byť presvedčení o ich dokonalom šťastí? Keď sa im usilujeme ukázať, že sme spokojní a že oni sú pôvodcami nášho blaha. Ale naše slová nech sú úprimné! Lebo čím viac nás niekto miluje, tým viac by ho zranilo povrchné lichotenie. Pokora je spojenie duší nie pre zábavu, ale pre vzájomné zdokonaľovanie. A vzrastá tým viac, čím viac sa duše približujú k Bohu. Pokora nespočíva v nežnostiach, ale v sile, obetavosti, čistote a sebazapieraní. Klameme sa, keď čakáme väčšiu lásku, než akú dávame my sami. Nezabúdajme, že sebecké srdce miluje, aby ho milovali, zatiaľ čo pokorné srdce miluje, aj keď sa mu s láskou neodplácajú (porov. P. J. Roberti: Nenápadné čnosti, Serafín, Bratislava 1991, s. 71).

Aj naše zlé svedomie môže narobiť nové škody. Je výhodou pre každého z nás, že pod vplyvom Ježišových slov z evanjelia, sme si pripomenuli a uvedomili veľkosť pokory a význam a potrebu nápravy svojho zmýšľania. Čo na tom, že som staršia a mladšia ma urazila. Viem, čo spravím. Čo na tom, že riadim, spravujem ľudí, som povinný to robiť podľa vzoru Krista. Tak zrealizujem slová Krista vo svojom živote: „A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal“ (Mk 9,37).

Amen.