Dvadsiata piata nedeľa v období "cez rok"

Uvedomiť si, že každý, kto má akúkoľvek moc spravovať, riadiť iných, stáva sa služobníkom pre iných.

„Raz som bol hosťom u starostu istého sicílskeho mestečka,“ hovorí známy slovenský kňaz, páter Hlinka. Sediac v sedemčlennom rodinnom kruhu, prišla reč aj na povinnosti angažovaného kresťana. Vtedy mi starosta s jednoduchosťou vyhlásil:
„Otec, ako vidíte, nie sme bohatí. Máme však toľko, koľko potrebujeme. A predsa sa často pýtam seba samého, či Boh nemá na nás nejaké požiadavky navyše. A vtedy mi príde na um, že síce nemám nič na rozdávanie, ale čosi mi predsa ešte ostáva. A to je čas. Trochu voľného času. A tak som sa už dávnejšie rozhodol sedieť po večeroch – zavše až do polnoci – v lokále odborárov a byť k službám všetkým, ktorí potrebujú radu alebo pomoc od starostu. Píšem žiadosti, vysvetľujem sociálne zákony, usmerňujem núdznych na zodpovedné inštitúcie, atď.“
Starosta sa rozhodol venovať službe svojim spoluobčanom, rozhodol sa správne a čestne vykonávať svoj úrad.

V evanjeliu Ježiš učeníkom, no nielen im, ale zároveň všetkým čo počúvajú Božie slovo, objasňuje jednu zo základných hodnôt Božieho kráľovstva: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9,35).

V celej deviatej kapitole evanjelista Marek uvádza rad rozhovorov Ježiša Krista s učeníkmi. V týchto rozhovoroch im Ježiš objasňuje, ako veľmi sa odlišujú hodnoty Božieho kráľovstva od hodnôt priemerného ľudského chápania. Ježiš tu zvestuje celkom nový spôsob myslenia, než na aký boli učeníci zvyknutí.
Cestou do Kafarnauma sa učeníci zaoberali, a to veľmi intenzívne, jedinou otázkou: kto je medzi nimi prvý (povedané dnešnou tzv. cirkevnou terminológiou, kto je medzi nimi prímas)! Je pochopiteľné, že učeníci, členovia židovského národa, si predstavovali kráľovstvo Mesiáša v pozemských dimenziách a rovnako si predstavovali aj jeho veľkosť – prvé a popredné miesta, veľká sláva, moc. Ich myšlienky boli iste veľmi jednoduché – povedané súčasným jazykom – im patria ministerské kreslá pri úrade Mesiáša; a ako jeho učeníci iste budú vodcami ľudu v novom spoločenskom zriadení.
Kristus ich však uvádza hneď z oblakov na zem; tam, kde platí vo svete nadanie, peniaze, politická moc, tam Ježiš stavia nové meradlo nezištnej služby druhým. Vláda v Božom kráľovstve nespočíva v moci, ale v službe, v poníženej každodennej službe. V kráľovstve Božom je veľký a prvý iba ten, kto sa ujíma maličkých.

Žiadne spoločenstvo nemôže existovať bez patričného poriadku, bez náležitej autority, bez určenia niekoho, kto stojí na čele. Každé ľudské spoločenstvo potrebuje na dosiahnutie svojho hlavného cieľa vedenie a koordináciu – usmernenie prostredníctvom autority. Ako príklad nám môže poslúžiť napríklad nejaké družstvo pri športovej činnosti, pracovné odbory alebo odborové združenia, a v neposlednej miere aj štát. Tento základný zákon každého ľudského spoločenstva Kristus nepopiera, len mu dáva nové, lepšie chápanie.
V zmýšľaní dnešného človeka, v dôsledku výchovy, je snaha – dostať sa do kontaktu s vyššími alebo vysoko postavenými tohto sveta pod zámienkou preukazovania im služby, láskavosti, mnohokrát s úmyslom mať z toho nejaký osoh, zisk alebo niečo za niečo.
Kristus chce poučiť nás všetkých, nielen apoštolov. Nás, ktorí máme moc spravovať svet alebo Cirkev. Učí nás, že pri vykonávaní tejto služby – moci spravovať, je nevyhnutná pokora a sebazaprenie. Učí nás, komu máme poskytnúť túto službu, túto riadiacu moc. „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal“ (Mk 9, 37).
Koho máme rozumieť pod obrazom „najmenšieho“, pod obrazom „dieťaťa“? Máme poskytovať túto službu iba deťom alebo niekomu inému?
Ježiš chce, aby sme v dieťati objímali, slúžili obrazne všetkým deťom sveta, ale najmä tým najbezvýznamnejším, najnepovšimnutejším, najchudobnejším, najohrozenejším, tým, ktorí najviac potrebujú našu pomoc, našu službu! Práve službou svojmu blížnemu – službou tomu najmenšiemu, najskromnejšiemu stvoreniu, človeku, svojmu bratovi, svojej sestre a to aj vtedy a tam, kde si nemožno vyslúžiť svetské pocty, svetskú pochvalu – sa získava prvenstvo v Božom kráľovstve. Kto poslúchne Ježišov príkaz a prijme dieťa, to najmenšie, urobí seba samého najmenším, ale v sebe prijme Najväčšieho, ktorý sa pre nás z lásky stal najmenším. Prijme Ježiša, v Ježišovi Boha Otca. Za toto dobrovoľné poníženie sa dostane človeku veľká náhrada. Teda hnacou silou Božieho kráľovstva je alebo má byť úsilie všetkých Kristových učeníkov, nasledovníkov zostupovať dole do chudoby, slabosti a nenáročnosti, aby sa v ňom stali bohatými.
Nepochybne autorita ako taká, milovaní, je nevyhnutne potrebná pre každú spoločnosť a aj v prípade Cirkvi si ju Kristus výslovne želal. Ale v Cirkvi, Kristovom mystickom tele, musí byť vykonávaná podľa vzoru samého Krista, ktorý:
„... neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28).
Vykonávať autoritu tak ako Kristus, je službou. Aj poslúchať ako Kristus, je službou. Pápežovi sa dáva titul: „Servus servorum Dei – Sluha sluhov Božích“. V týchto slovách, v tomto titule, sa odráža táto hlboká pravda, pravda, ktorej nás dnes Ježiš učí, že prvenstvo v nebeskom kráľovstve má iba ten, ktorý je sluhom všetkých.


Veľkým svedkom služby svojim poddaným, svojím podriadeným nám môže byť aj jeden francúzsky kráľ 13. storočia, Ľudovít IX. (1214-1270).
Veľký kráľ, udatný vojak, obdivuhodný otec rodiny, múdry a spravodlivý sudca, otec svojho ľudu, jedna z najväčších ozdôb Francúzska a katolíckej Cirkvi. Tieto prívlastky dávajú životopisci Ľudovítovi IX., kráľovi Francúzska, ktorý uprostred dvora, svojej domácnosti, na čele armády a v tisícich starostiach, ktoré prináša panovanie, vedel byť svätým. Vychovávaný v náboženskom duchu svojou matkou, sv. Blankou. Už po nástupe na trón bol obľúbený v národe, ktorému panoval – slúžil príkladom očarujúcej miloty, neohrozenosti, pevnej duševnej rovnováhy, veľkej lásky pre spravodlivosť a najväčšej zbožnosti. Osobitne sa venoval chudobným, biednym a opusteným. Slúžil im skutkami telesného milosrdenstva. Denne vydával pre nich okolo 120 obedov, pozýval ich ku svojmu stolu, a dokonca im posluhoval on sám. Každú sobotu umýval nohy chudobným, slepým.
Úkony nábožnosti a poníženej služby spájal zvlášť pri návštevách cisterciánskeho opátstva Royaumont, ktoré dal vybudovať a ktoré pokladal za svoj druhý domov. Slúžil mníchom pri stole, navštevoval ich chorých, zvlášť istého malomocného rehoľníka, ktorý býval v chatrči, oddelený od ostatných.

Je pochopiteľné, drahí bratia a sestry, že nik z nás nemá kráľovstvo, nie je kráľom, ale väčšina z nás má určitú moc riadiť, spravovať. Záleží len na nás, ako ju využijeme; buď budeme prví despotickou vládou, alebo budeme prvými pokornou službou. Buď budeme ako Mária, ktorá sama seba nazvala Pánovou služobnicou, alebo budeme otrokmi svojich vášní. V kresťanskej spoločnosti, obci, sme všetci navzájom služobníkmi: ako otcovia a matky vo svojich rodinách, ako bratia a sestry v spoločnosti, ako kňazi a veriaci v Cirkvi.
Pamätajme na to, že Pastier je pre stádo, nie naopak; ide o ducha služby, a nie ctižiadostné hľadanie seba. V službe, ktorá je láskou, nepôsobí len človek, ale samotný Kristus v ňom.

Amen.