Dvadsiata prvá nedeľa v období "cez rok"

Prehodnoťme priority, pre ktoré žijeme, čo je cieľom nášho života.

Keby vám niekto položil otázky: Kto ste? Čím obohacujete ľudí vo svojom okolí? Akou ste osobnosťou?
Zaiste máte skúsenosť, že ľuďom pod vplyvom alkoholu najlepšie sa vyhnúť. Príslovie hovorí, že vtáka poznať po perí a človeka po reči. Nasľubuje, nasľubuje, ale skutok žiadny. Nepatríme aj my medzi tých, ktorých si ľudia v tichu vypočujú a nechajú na pokoji?

O sv. Tomášovi Aquinskom sa jeho profesor pred žiakmi vyjadril: „Keď tento nemý vôl, ako voláte Tomáša, prehovorí, všetci stíchneme.“ A aj dnes v tichu a s úžasom čítame diela sv. Tomáša.

O Ježišovi v evanjeliu čítame, že „po sobotách učil a oni žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc.“ (Lk 4,32) A iní v dnešnom evanjeliu reagujú na Ježišove slová takto: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60)

Ježiš je silná osobnosť a silná osobnosť vždy bude vyvolávať u niektorých ľudí v okolí odpor. Aj Ježiš mal obdivovateľov, ale aj odporcov. Pre mnohých Ježišových poslucháčov sú jeho slová tvrdé. A preto niektorí od neho odišli. Iní ostali. Ktorí boli lepší a ktorí horší? Ježiš nielen hovoril, ale i životom dokázal, že jeho slová sú „Duch a život.“ (Jn 6,63) Po zázračnom rozmnožení chlebov a rýb ho mnohí opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,66-67) Ježiš totiž neprestal tvrdiť, že kto chce vstúpiť do večného života, musí jesť jeho telo a piť jeho krv. Je to predsa Eucharistia, ktorá je prameňom večného života, ale aj príčinou odpadu. Mnohí odišli, ale Judáš zostal. Neveril, a neodišiel. Ostal s Ježišom, aj keď neveril. Ježiš nikoho nenúti. Ježiša v Eucharistii buď prijmeme s vierou a máme účasť na milostiach, daroch, alebo prijmeme bez viery, čiže odmietneme a nemôžeme ostať bez trestu. Ide o tajomstvo milosti a ľudskej slobody. Filozof Hegel mal povedať, že jeho filozofii rozumel len jeden jeho žiak, aj to nie celkom. Ježiš by sa rovnako mohol vyjadriť o mnohých, čo odchádzajú od neho: Nerozumejú mi, a odchádzajú. Málo sa mi otvárajú, málo dôverujú, málo premýšľajú o tom čo učím, čo robím, čo sľubujem… U Ježiša je veľké ešte to, že ich nezvrhuje, čaká ako otec na márnotratného syna. Človek sa dá diablom a jeho praktikami zaslepiť, zviesť, oklamať. Keď hovoria „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60) zabúdajú si uvedomiť, že pravda je často ťažká, keď ukazuje človeku, aký je malý. Mnohí opúšťajú Ježiša vtedy, keď od nich žiada viac obetí, povinnosti. Zabúdajú, že Boh dá aj primeranú odmenu. Tiež odchádzajú tí, ktorým je bohom brucho, peniaze, fľaša, sex, moc či popularita.
Vrcholom celej časti Jánovho evanjelia, ktorej sme venovali pozornosť počas piatich nedieľ, sú slová Petra apoštola, ktoré hovorí v mene apoštolov: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6,68-69) Petrove slová hovoria o túžbe spolupracovať s Božou milosťou. Duch Svätý hovorí ústami Petra, ktorý miluje Krista a túži s ním žiť. Nevie, že bude Ježiša brániť s mečom v rukách, ale že ho aj zradí. Peter v konkrétnej chvíli správne rozlišuje, zvažuje a dáva sa viesť Duchu Svätému. Verí Ježišovi. Verí, že Ježišove slová sú pravdivé, aj keď ich ešte celkom nechápe.

„Tvrdá je to reč!“ (Jn 6, 60) Aj dnes častá reakcia tých, čo nechcú viac vidieť, počuť, zažiť... Slepo zamilovaný človek alebo ten, ktorý si lásku nezaslúži, môže nájsť pravé šťastie? Človek zamilovaný do hriechu odchádza od Ježiša. Pre toho, kto miluje hriech, Ježišove slová sú tvrdou rečou. Ježiš ich miluje aj vtedy. Koľkí si privolajú svojím hriechom ťažkosti, chorobu a Ježiš aj vtedy ešte ponúka prostriedky k zmene, upozorňuje na zlý stav ich duše, nesprávny zmysel života, možnosť zmeny návratu.
Zaiste poznáte situáciu, že niekto sa v hodine smrti pre modlitby iných zmieril s Bohom. Odišiel od Ježiša možnože pred rokmi, ale vrátil sa, aby bol svedkom iným v Božej láske. Tú, ktorú poznávame a pociťujeme najmä cez Eucharistiu. Mnohí hovoria ako Peter pri prijímaní Eucharistie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6,68-69) A práve táto ich viera s láskou je eucharistickým Kristom odmenená, vypočutá. Máme preto právo prosiť aj za iných. Boh však vyžaduje našu vernosť.

Uvedomujeme si, že Ježiš sa nám dáva za pokrm rôznym spôsobom. Svojou obeťou, láskou, slovom, ale i telom a krvou, a žiadny z týchto spôsobov nie je zbytočný. Záleží od našej vernosti, stálosti a odovzdanosti, s akou predkladáme svoje prosby, ale aj ako žijeme. Peter hovorí jasne: „Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6,68-69)

Nositeľ Nobelovej ceny Henryk Sienkiewicz v cestopisnom dobrodružnom románe V púšti a pralese predstavuje mladého chlapca, Stasia Tarkowskiego, ktorý v kritickej chvíli nezaprel svoju vieru, ktorú si odniesol z rodičovského domu. Unesený s priateľkou Nelou vedie odvážny rozhovor s bezohľadným Mahdim. Mahdi kladie otázku: „Prijmeš moje učenie?“ Na to Stasia rukou, ktorú držal na prsiach, sa prežehnal ako topiaci sa na lodi pred skokom do vody a povie: „Tvoje učenie nepoznám. Keby som prijal tvoje učenie zo strachu, bol by som ako tchor nečestný. A tebe záleží na tom, aby tvoju vieru vyznávali tchori či podlí ľudia? Prepáč, ja ostanem kresťanom!“

My chceme vždy zostať verní Kristovi. Kristus je náš Učiteľ, náš cieľ. Uverili sme jeho slovám, spoznali sme, že Ježiš je „Boží Svätý.“ (Jn 6,69)

Prosme o vytrvalosť na ceste za Kristom.

Amen.