Dvadsiata prvá nedeľa v období "cez rok"

Výzva dnešného dňa: potreba odkryť, poznať a odstrániť počiatok nevery.

Kto z vás by vložil svoje úspory do banky, o ktorej vie, že stojí na pokraji krachu? Zaiste nikto. Svoje úspory si vieme dobre vážiť a premýšľame o ich ďalšom zúročení. A je to správne.
Pýtajme sa: A bohatstvo viery je menej cennejšie? Sme svedkami, že viera sa berie naľahko. U jedného zarastie chodník do kostola, u iného ku sviatostiam a u ďalšieho neostane času počas dňa pozdraviť svojho Boha. Viete aj vy povedať, že o svoju vieru sa musíme starať v každom veku, stave a za všetkých okolností. V opačnom prípade nie hneď, ale časom môže dôjsť k tomu, že sa môžeme ocitnúť mimo viery v Boha.

Ježiš v dnešnom evanjeliu sa pýta Dvanástich: „Aj vy chcete odísť“ (Jn 6,67)?

Na prelome druhého tisícročia sú Ježišove slová rovnako aktuálne ako v kafarnaumskej synagóge, kde Ježiš ponúka dar nad všetky dary najcennejší: svoje telo ako pokrm pre duše. I napriek tomu, že učeníci neprijali tieto slová Ježiša, prípadne, že im ešte vtedy nerozumeli a šomrali: „tvrdá je to reč“ (Jn 6,60). Ježiš neodvolá ani čiarku z toho, čo povedal. Ježiš ešte viac poukazuje na potrebu tohto daru pre dušu človeka. Už v Starom zákone v Knihe Jozue čítame o podobnej situácii, kedy Jozue v Sicheme sa pýta ľudu: „Ak sa vám nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyberte, komu chcete slúžiť: či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia v Mezopotámii, a či bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi“ (Joz 24,15).
V živote každého človeka je chvíľa vážneho rozhodnutia. Dejiny vyvoleného národa o tom často rozprávajú a rovnako v živote každého človeka táto chvíľa rozhoduje. Boh nikoho nenúti. Ježiš nám v evanjeliu pripomína, že rozhodujúca chvíľa je pre nás dnes. Ježiš vo svojej láske kladie vážne a náročné požiadavky. Tak chápeme aj slová: „Ale niektorí z vás neveria“ (Jn 6,64).

Skutočne, viera i v našom okolí, viera niektorých z nás, je ešte viera? Nie je to
už len zvyk, tradícia a prípadne akýsi folklór? Vierou nemôžeme nazvať niečo, keď určitú činnosť robíme len navonok, keď nevychádza činnosť znútra, presvedčenia, potreby. Vierou nemožno nazvať to, čo sa robí len preto, aby sa zaslepili oči, zatvorili ústa niekomu z rodiny, okolia. Takíto pri zmene svojho bydliska prestávajú praktizovať vieru v novom prostredí. Tak je to s účasťou na omši, modlitbou, sviatosťami. Vtedy sa ukáže skutočný stav viery.
Sme svedkami, že sú aj takí, čo ostentatívne hovoria o svojom rozchode s Bohom. Pripomeňme si skutočné príčiny nevery.
Z evanjelia vieme, že od Ježiša odišli mnohí pre údajnú tvrdú reč. Ježišove slová sa im zdali byť neprijateľné. A táto myšlienka sa opakuje v dejinách a počuť ju aj dnes. Aj dnes požiadavky viery pre mnohých sú nielen ťažké, aby ich prijali, ale aj vôbec, aby o nich rozmýšľali alebo o nich hovorili.
Nielen Izraelitom, ale aj dnes mnohým vyhovovalo a vyhovuje, že pri rôznych bôžikoch, ktorí nič nehovoria a nevyžadujú, je výhodnejšie žiť. Je veľa bôžikov, ktorým človek slúži. Pre mnohých je to dnes kariéra, podnikanie, šport, záujmy, cestovanie... Aj keď si to mnohí neuvedomujú, klaňajú sa, slúžia, stávajú sa neslobodnými až otrokmi svojho pohodlia, pýchy, lakomstva, smilstva, závisti, obžerstva, hnevu a lenivosti. Susedia a spolupracovníci závidia nové auto, nové zariadenie, nové šaty... Narúšajú sa priateľstvá, susedské vzťahy, rodinné zväzky. Aký hrozný je bôžik alkohol! Mnohí si už ani nevieme predstaviť stretnutie, oslavu bez alkoholických nápojov. Ako často je to nová iskra k ďalším hriechom. Ráno sa ťažko vstáva po takej noci, po celonočnej zábave na svätú omšu. Mladí pod jeho vplyvom strácajú kontrolu nad slovami. Akej veľkej popularite sa tešia bôžikovia sexu, televízie, pohodlia života, peňazí, brucha. Vytvárajú akýsi pohanský Panteón. Pre koľkých títo bôžikovia zatarasia cestu ku sviatostiam. Otupie svedomie a výhovorkami ničí často svoje okolie. Bolo by zaujímavé zistiť, koľkí už dnes aj v našom okolí nepovažujú za hriech, keď s hriešnom túžbou pozrú na cudziu ženu či muža… a ešte ďalej? Bez kritiky sa vyberajú a sledujú televízne programy. Ako skrytý červ to narúša na pohľad zdravého veriaceho. Pri niektorých seriáloch v televízii, kde spokojne sa dá vynechať aj viac dielov po sebe, a o nič sa nepríde, a v laviciach v kostole je menej nielen detí, ale aj starších žien. Vraj, dnes je už prekážkou ísť do kostola nie štyri kilometre, ale niekoľko desiatok metrov. Deti v robotný deň nemôžu ísť do kostola preto, že práve vtedy sa musia učiť. Prípadne, nájdu obhajcu v starších, rodičoch, starých rodičov, že je robotný deň a nemusia ísť na omšu. A tak nielenže nejdú, ale aj večer sa nepomodlia, nepozdravia po katolícky. A keď odvrávajú, keď sú neúctivé, nepozorné, drzé, okolie sa čuduje.
Iné prekážky a korene sú v tom, že si nahovárame; sám sebe som predsa pánom, sám si môžem robiť, čo uznám za vhodné, mám predsa vo svojich rukách kormidlo života, sám si riadim svoj život. Nepotrebujem niečie rady, napomínanie, karhanie... Je to priam rúhanie voči Bohu, keď niekto na svoju obranu, že nežije podľa príkazov a vôle Božej, hovorí: Mám sa dobre. Som zdravý. Všetko mám. A čo mi dal Boh? Nemodlím sa, občas na omšu idem i na spoveď. Napomôžem milodarom na opravu kostola. Mne je stokrát lepšie bez viery i bez Boha, ktorý je pre ľudí môjho zmýšľania iný. Takéto slová nie sú dnes nové a ani zriedkavé. V rôznych obmenách už od stvorenia sveta ich človek vyriekol.
Iní odchádzajú od Boha, zrádzajú svoju vieru z pýchy. Niečo v spoločnosti znamenajú, viac vedia, poznajú a chcú dokázať, že si postačia so svojou šikovnosťou, nadanosťou, múdrosťou. Mnohí vedci, vzdelaní ľudia však tvrdia niečo iné. Hovoria, že čím ďalej spoznávajú, vedia a objavujú, vedie ich to k myšlienkam o veľkosti a kráse Boha Stvoriteľa. Hovoria, že viera im pomáha ešte viac byť šťastným, ešte viac mať radosti, pokoja, síl. Hovoria aj to, že je oveľa ťažšie dnes neveriť ako veriť. Neveriaci musí stále špekulovať, aby vyvrátil názory, presvedčil seba i iných o tom, že Boh nie je, že veci robí dobre. Veriaci človek v pokore a láske prijíma, čo mu Boh dáva, viera mu nebráni intelektuálne rásť, študovať, objavovať, pracovať, vlastniť a podobne.
Častou príčinou nevery je ľahostajnosť a nedostatočné vedomosti. Stáva sa, že ich “múdre“ reči vyvolávajú úsmev. Viera sa u mnohých zastavila v čase prvého svätého prijímania alebo birmovky. Majú však patent na rady v oblasti viery a nehanbia sa dávať rady tým, ktorí roky študujú vierouku, ktorí roky praktizujú vieru. Mnohí majú slabé vedomosti, napríklad nevedia, kedy vlastne Ježiš žil. Svätého Jozefa pokladajú za otca Pána Ježiša. U iných sa miešajú skreslené veci stredoveku, ako o tom dlhú dobu počúvali s reálnymi faktami. Niet sa čo čudovať, že stratili súdnosť, kritičnosť, keď čítajú a sledujú programy s pochybným a prekrúteným obsahom, keď vôbec nečítajú serióznu, už dostupnú literatúru. Veria v prevteľovanie a neveria v zmŕtvychvstanie. Viac dajú na rôzne očisťovacie seansy ako na sviatosť zmierenia. Viac im vyhovuje, keď sa rozprávajú výmysly ľudskej hlúposti, ako sa započúvať do serióznej úvahy či prednášky, alebo dať si veci vysvetliť.
Sú i takí, čo neveria preto, že sa modlili, a Boh ich nevypočul. Pretože, keby Boh bol, neboli by chorí, nebol by im niekto zomrel, nebolo by na svete toľko nešťastí, vojen, utrpenia a podobne. Zabudli na logiku vzdelaného človeka, na lásku otca či matky a už nehovoriac o učení, ktoré hlása Cirkev. Či Boh stvoril človeka len pre tento svet? Či Boh nepovedal, že je spravodlivý Sudca? Môže dobrá matka dovoliť, aby si jej dieťa ublížilo? Či Boh chcel vojny? Či Boh chcel, že si niekto zlou životosprávou spôsobil chorobu či zapríčinil smrť? Či Boh kázal opitému sadnúť za volant?
Ježiš sa pýta apoštolov: „Aj vy chcete odísť“ (Jn 6,67)? Vtedy v kafarnaumskej synagóge Peter, ktorý sa otvoril Božej milosti, povie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,68-69). Ježiš neodvolal a neodvoláva ani jedno slovo, ani čiarku zo svojho učenia, a to aj napriek tomu, že mnohí od neho odchádzajú, alebo reptajú proti nemu. Ježiš však tým, čo vytrvajú pri ňom, dáva svoju milosť. Ježiš aj dnes nás chce mať ako nástroj, aby sme iným pomohli vo viere vytrvať, vo viere rásť, vo viere prejsť z tohto pozemského života do večného. Je správne, keď pod vplyvom aj dnešného evanjelia prosíme o dar viery tak pre seba, ako aj pre tých, ku ktorým sme poslaní. Je správne, že cítime zodpovednosť za vieru u seba i vo svojom okolí. Sme slabí, a preto potrebujeme sa posilniť; často, pravidelne, plánovite, vedome a dobrovoľne.
Vasilij Šukšin v knihe Strecha nad hlavou (Vydal Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971, s. 67-70) opisuje túto udalosť:
Skupinár z kolchozu Nikolaj Sergejevič Šurygin prišiel na myšlienku zrúcať kostolík v dedine a z tehál postaviť ošipáreň. Ku kostolu doviedol tri silné traktory. Ľudia sa začali zbiehať, začali vzdychať, jojkať a želieť za kostolíkom. O chvíľu sa má stať čosi neslýchané. V dedine už nebude kostol. V tom pribehol miestny učiteľ, ešte mladý človek, ktorý sa tešil úcte a vážnosti. A zavolal: „Okamžite prestaňte! Kto dal taký príkaz? Veď je to pamiatka zo sedemnásteho storočia!“ Šurygin sa naňho osopil: „Čo pcháte do toho nos, keď to je nie vaša vec!“ Učiteľ rozčúlene kričal: „To je aj moja vec. To je vec ľudu! Nemáte právo! Barbar!“ Šurygin kývol na traktoristov, ktorým sľúbil fľašu vodky. Motory zarevali. Laná sa začali napínať. Zástup stíchol. Učiteľ zrazu prebehol na tú stranu, kam sa mal kostol zrútiť, postavil sa pod múr zvolal na Šurygina: „Neopováž sa dotknúť kostola! Neopováž sa! Budeš sa zodpovedať za vraždu!“ Traktory zastali. Šurygin pribehol k učiteľovi, zdvihol ho na ruky ako vrece a odniesol preč od kostola. Učiteľ pritom kričal na ľudí: „Postavte sa všetci pod múr! Neopováži sa zrútiť kostol. Postavte sa všetci!“ No nik sa nepohol z miesta. Nik z veľkej masy sa nepostavil pod múr. Mlčali... O chvíľu sa kostol premenil na ohavnú kopu tehál...“
My vieme, prečo mlčali. Bola taká doba? Nie iba preto. Mlčali preto, lebo ich viera bola plytká a masová. Dnes si znova uvedomujeme slová, ktoré povedal už sv. Augustín v štvrtom storočí: „Písmo sväté nám kresťanom nesľubuje pohodu, bezpečnosť a istotu, ale súženie, prenasledovanie a utláčanie. A sľubuje nám, že kto zostane verný v takýchto podmienkach až do konca, že bude spasený.“ Chápeme, že reptanie voči Bohu je oslabovanie svojej viery. Hlboká viera spočíva nie v reptaní a nárekoch, ale vo vernom plnení vôle Božej. Vieme, že na kopec sa vystupuje ťažko, ale výhľad z kopca je nádherný. Vieme, že myslieť bolí, ale aký je to nádherný pocit, keď sa veci rozumieme, keď to poznáme. A práve preto chceme vo svojej viere rásť, viac si osvojovať jej pravdy.

Takto investovaný kapitál môžeme prirovnať k človeku, ktorý si správne ukladá svoje úspory do spoľahlivej banky. A čo je istejšie na zemi, na tomto svete viac ako Boh?

Amen.