Dvadsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Ježiš nás vyzýva prijať ho ako svojho Boha a Pána.

Nepatríme aj my medzi tých, ktorí sami o sebe alebo iní o nich povedia, že akoby stáli na mieste, nečinne čakajú, že iní za nich to urobia, všetko chcú, a oni pritom nepohnú prstom?
Napríklad len sa modlí, pristupuje ku sviatostiam, ale na sebe viac nepracuje. Na svojich vzťahoch k veciam, ľuďom, sebe i k Bohu nie je dôsledný. Svoje postoje nechce zmeniť, bojí sa práce na sebe. Vie, že svojou povahou spôsobuje mnoho zla, ale žiada zmenu len od iných, je náročný len na druhých, na seba má iný meter, kritériá.
Ešte horšie je, keď má zdravé oči, a je slepý. Keď nemá problémy s ušami, a on je hluchý. Nepatríme medzi ľudí slepých a hluchých, hoci telesne sme zdraví? Nešťastím pre nás môže byť aj naša bezduchosť. Nemilujeme, ako by sme milovať mali. Hovoríme, že veríme, ale naše skutky hovoria o našej nečinnosti.

Hluchonemému Ježiš v evanjeliu hovorí: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa!“ (Mk 7,34)

Ježiš mal súcit s trpiacimi. Splnili sa slová proroka Izaiáša: „Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa! Hľa, váš Boh!… On sám príde a spasí vás.“ Vtedy roztvoria sa oči slepým a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne.“ (Iz 35,4-5) Uzdravenie hluchonemého hovorí o nádeji, aby človek skutočne chcel komunikovať s Bohom. Koľko výziev k nášmu zamysleniu a nasledovaniu! Hluchonemého priviedli k Ježišovi a prosili ho, aby naňho vložil ruky. Chorý neprišiel sám. Chorí potrebujú pomoc. Bohu sa páči, keď prosíme nielen za seba, ale aj za tých, ktorí trpia v našom okolí. Evanjelium hovorí, že keď veríme, že Ježiš má moc, prečo ho nevyhľadáme? Keď sme chorí a iným na nás záleží, dajme sa priviesť k Ježišovi. Keď naša viera je malá ako horčičné zrniečko, prečo sa celí a celkom nezveríme Ježišovi?
Pri krste sa Ježiš dotkol našich duší. Krst nie je len spomienka, ale každodenná spolupráca s Kristom. Kto vedome a dobrovoľne po krste spácha hriech, potrebuje vo sviatosti zmierenia znova nadobudnúť prerušené priateľstvo s Bohom. Hriech nás robí hluchonemými, ale i slepými, chromými, mŕtvymi. Ježiš chce, aby sme boli znova jeho bratmi a sestrami, živými svedkami, učiteľmi jeho radostnej zvesti a šíriteľmi jeho slova. Preto nám pripomína: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa!“ (Mk 7,34) Ježiš právom žiada od kresťana, aby sa mu otvoril, počul jeho slová a hovoril o ňom.

Dnes je chvíľa, aby sme sa spýtali seba samého: akým som kresťanom? Viem počúvať Krista, prijímať jeho požiadavky, alebo len od Boha žiadam, prosím, rozkazujem alebo nanucujem svoju vôľu? Nie som múdrejší ako Boh? Pripomeňme si, ako počúvame Božie slovo, rozmýšľame a uvažujeme nad Božím slovom. Otvárame sa Božiemu slovu? Ježiš Židom povedal: „Kto je z Boha, počúva Božie slová“ (Jn 8,47). Nepatria tieto slová aj nám?
Predstavme si, že po svätej omši sa vás niekto spýta, kto kázal. Pripusťme, že niekto by povedal, že kňaz XY. Takáto odpoveď nie je celkom pravdivá. Pravdivá odpoveď by mala znieť: „Kázeň povedal kňaz XY a ja.“ Prečo takáto odpoveď je správna? Keď počúvame Božie slovo, sme povinní sa mu otvoriť. Božie slovo prijať za svoje. „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa!“ (Mk 7,34)
Uvážme. Keď sa pri počúvaní Božieho slova neotvoríme, slová kazateľa môžu byť múdre, pravdivé, vzácne, ale v našom vnútri sa nič nezmení. Prečo sme vlastne prišli na svätú omšu, ak sa nechceme otvoriť Bohu? Stav našej duše záleží aj od nás, ako spolupracujeme s Bohom. Prečo snáď už dlhší čas nepočujeme Boha a prečo nevieme hovoriť k Bohu? Chybu nehľadajme u Boha. Nehovorme, že Ježiš nás nemá rád. Prichádzame na omšu a niekto aj ku sviatostiam, ale nechceme sa otvoriť Bohu. Sme plní “seba“, a nechceme počuť Boha. Vyznávame sa snáď z hriechov, ale nerobíme nápravu. Žijeme v tých istých hriechoch bez snahy zmeniť okolnosti, zanechať známosť, opustiť miesto, kde prichádza k strate priateľstva s Bohom, nie sme ochotní aktívnejšie odpovedať na hlas Boha v nás, na učenie Cirkvi. Ak sa neotvoríme Bohu, ako to on právom žiada od nás, odídeme aj dnes takpovediac “naprázdno“.

Kňazovi po svätej spovedi farník so slzami v očiach hovorí: „Prosím, modlite sa za mňa, aby som sa zmenil.“ Kňaz pomoc prisľúbil. Po roku znova tak isto dojatý farník po spovedi prosí farára: „Prosím, modlite sa za mňa.“ Kňaz poprosí farníka, aby mu pomohol preniesť stôl z jednej miestnosti do druhej. Keď už držali stôl a farník ťahal stôl do druhej miestnosti, kňaz ho razom pustil na zem. Keď kňaz niekoľkokrát takto pustil stôl na zem, farník hovorí: „Pán farár, takto ten stôl neprenesieme.“ Kňaz čakal len na tieto slová a povedal: „Vy ma prosíte, aby som sa za vás modlil, aby ste sa zmenil. Ja sa modlím, ale vy po roku ste sa ešte ani nepričinil o to, aby ste sa zmenil.“

Vedieť počúvať Božie slovo, otvoriť sa Božiemu slovu je dôležitá vec pre náš život. Boh nám posiela ľudí i udalosti, a my keď ich počúvame, otvárame sa Bohu a on koná v náš prospech. Počúvam manželku, manžela, počúvam deti, súrodencov, priateľov, ktorí ku nám v mene Boha s láskou hovoria, aby sme sa otvorili Bohu, jeho príkazom, slovám? Boh aj cez stratu nášho zdravia hovorí. Počujeme Boha, ako hovorí cez iné udalosti, bolestné i príjemné… Sme povinní počúvať. Otvoriť sa slovám, ktorými nás chce Boh obdarovať.

Do farnosti prišiel nový kňaz. Jeho prvá kázeň sa farníkom natoľko páčila, že celý týždeň o nej hovorili. Nasledujúcu nedeľu však kňaz povedal tú istú kázeň. Veriaci sa usmievali, že kňaz sa asi pozabudol. Kázeň sa im už nepáčila. Keď na ďalšiu nedeľu povedal znova tú istú kázeň, po omši ho čakali a dohovárali mu, prečo káže stále tú istú kázeň. A viete, čo im na to kňaz povedal? „Prečo mám povedať druhú kázeň, keď nemeníte svoj život ani po tej prvej?“

Áno, neotvorili sa Božiemu slovu, zostali hluchí a nemí k nemu. Božie slovo sa nehovorí pre krásu slova, ale pre kvalitu našej spásy. To sa týka aj kazateľa. Vy nechcete kazateľov učiteľov, ale kazateľov svedkov. Aj naše okolie od nás čaká, že naša viera nebudú len slová, ale vieru budeme dokazovať, žiť skutkami. „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jak 2,26)

Naša viera je vtedy pravá, keď nepodceníme žiadnu príležitosť otvoriť sa Bohu.

O gréckom rečníkovi Demostenesovi sa rozpráva udalosť: Raz Aténčanom dôrazne rozprával o potrebe a význame lásky k mestu. Rozprával vzletne a používal krásne slová. Aténčania ho však nepočúvali. Jedni zívali, iní driemali, tretí podceňovali význam jeho slov a ďalší sa rozprávali. Vtedy Demostenes prestal hovoriť a poznamenal: „Teraz vám poviem bájku o oslovi.“ Odrazu nastalo ticho a všetci spozorneli, chceli počuť hlúpu bájku o oslovi, akoby od nej záviselo šťastie Atén.

Je správne, keď sa nepodobáme Aténčanom. Pre nás je Božie slovo potrebné. A preto prijímame výzvu, napomenutie Ježiša. Ježiš si berie stranou každého a dotýka sa našich učí a úst, a hovorí nám: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa!“ (Mk 7,34) Panna Mária hovorí, že „nebolo počuť, kto sa pod jej ochranu utiekal a ju o pomoc prosil… žeby nebol vypočutý.“ Poznáme o Panne Márii slová, že „zachovávala všetky (Ježišove) slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,51)

Naša odpoveď viery nech je prejavená skutkami. „To, čím sme, hovorí hlasnejšie ako to, čo hovoríme.“ (Emerson)
Život kresťanov je vizitkou viery. Slová málo presvedčia, ale jediným argumentom je náš život. Verba moment, exempla trahunt. O Ježišovi zástup hovoril: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ (Mk 7,37)

Jedine človek má rozum a slobodnú vôľu. Boh každého miluje, ale podmieňuje naše šťastie prirodzené i večné podmienkou, že chceme a budeme otvorení jeho slovu. Čo odpovieme? Nech je naša odpoveď v tom zmysle, že už nechceme prešľapávať na jednom mieste, ale prijatím Božieho slova, otvorením sa Božiemu slovu chceme rásť vo viere, nádeji a láske k nemu.
Ďakujem ti, Bože, za pripomenutie otvoriť sa tvojmu slovu.

Amen.