Dvadsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Povzbudiť ľudí k správnemu otvoreniu sa a všímaniu si iných.

Život je zmena. Myslím si, že tento výrok netreba nikomu podrobnejšie predstavovať. Všetci ste sa s ním stretli, či už v rozhovoroch s priateľmi a kolegami, alebo ste o ňom aspoň počuli. V súčasnej modernej dobe sa s ním v spoločenskom živote dosť otvorene „šermuje“. Niektorí z vás s ním prišli aj do určitej konfrontácie, hlavne keď si uvedomíme hektickosť a rozmanitosť životného štýlu ľudí dnešnej doby. Keď pozorujeme to naháňanie sa z jedného miesta na druhé, nepretržité vybavovanie mnohých záležitostí bežného dňa, zistíme, že tento výrok je za posledných pár rokov ozaj ako šitý na súčasnú generáciu. Na jednej strane je veľmi chvályhodné sledovať, ako nám moderné výdobytky techniky umožňujú rýchlejší, kvalitnejší a jednoznačne lepší prenos informácií a aj osobných stretnutí. Ale, keď sa podrobnejšie zamyslíme nad týmto nastupujúcim trendom, prichádzame na to, že človek sa pomaly nevie ani zastaviť, oddýchnuť si, jednoducho vypnúť a venovať sa sebe, svojím najbližším, priateľom, známym alebo tým, ktorí to potrebujú. Akoby sa vytrácal ten duch vzájomného porozumenia a hlavne uvedomenia si byť tu aj pre tých druhých, vedieť s nimi pobudnúť určitý čas, venovať im ho, byť tak správne otvorený, mať otvorené srdce pre svoje okolie.

Sv. Marek prezentuje jednu z mnohých fascinujúcich zázračných udalostí Krista, pri ktorých urobil Ježiš pred očami ľudí úžasné divy a skutky. Zachytáva nám zázrak uzdravenia hluchonemého z jeho choroby. Dominantou vetou celého evanjeliového textu je veľmi jednoduchý, ale o to dôležitejší Ježišov výrok: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa“ (Mk 7,35)!

Slovo „Effeta,“ ktoré je akoby centrálnym slovom dnešného úryvku evanjelia, je aramejského pôvodu a znamená: Otvoriť sa, byť prístupný. V tomto jednoduchom Ježišovom výroku je účinná a sprostredkovaná jeho Božia moc i múdrosť. Ale keď sa ešte spätne vrátime ku všetkému tomu, čo predchádzalo tento Kristov výrok k zázračnej udalosti uzdravenia, uvedomíme si, že aj v živote tohto postihnutého človeka nastal zrazu obrovský zvrat, nastala zmena celého jeho doterajšieho života. Prehovoril. Rozviazal sa mu nemotorný a spútaný jazyk a sluchom začal vnímať všetky zvuky vo svojom okolí. Predstavme si, akú neopísateľnú radosť musel prežívať z toho, že počuje a rozpráva. V tej chvíli bola celá jeho osoba naplnená chválou a zvelebovaním Pána. Nepochybne mu prichádzali na um také slová, aké sme dnes i my spievali v responzóriovom žalme „Chváľ, duša moja, Pána cez celý môj život“ (Ž 146,1-2). Chorý doteraz bol pre svoju chorobu, ktorá sa v tej dobe považovala medzi ľuďmi za Boží trest, iba odstrkovaný a opovrhovaný. Bola to určite obrovská zmena nielen pre neho samého, ale aj pre ľudí, ktorí sa tam nachádzali, ktorí to na vlastné oči videli, ale aj pre všetkých, ktorí ho už dlhé roky poznali ako hluchonemého. Lenže, Ježišovo božské pôsobenie neostalo iba pri tomto zázračnom otvorení jeho zmyslových ústrojov. To by bolo veľmi málo a Ježišovi nikdy nešlo iba o telesné uzdravenie. Ježišovi vždy ide hlavne o duchovné uzdravenie, o vnútorné otvorenie sa pre neho, o pretvorenie srdca človeka. A toto božské pôsobenie naozaj preniklo do celého postihnutého človeka, priam do všetkých ľudí, ktorí tým viac Ježišovi začali veriť a s väčším obdivom hovorili i rozhlasovali: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch a nemým reč“ (Mk 7,37). Týmto Ježišovi nielen stúpla (dnešným slovníkom povedané) popularita alebo dôveryhodnosť, ale ľudia si otvorili aj srdcia pre jeho posolstvo, pre prijatie Božej náuky, ktorej hlavným poslaním je láska k Bohu a k blížnemu.

Otvorenosť a prístupnosť srdca je to najzákladnejšie a najpotrebnejšie pre každého človeka. Samotný Ježiš nám to nielen pripomínal, ale aj svojím príkladom v každej situácii dokázal. On sám je dokonalým príkladom otvorenosti srdca voči každému jednému z nás. Nerobí rozdiel medzi ľuďmi, prijíma a skláňa sa tak k hriešnikom, ako aj k spravodlivým. Je pozorný, chápavý, vie sa vcítiť a vžiť do koži toho druhého. Nikoho neobíde bez povšimnutia, každého kto ho pozdraví, venuje mu aspoň chvíľu času.
Aj dnešná doba, dnešný svet nutne potrebuje ľudí s veľkým srdcom, v každej oblasti života, tak na poli rodinnom, pracovnom ako aj spoločenskom. Je nesmierne dôležité, aby sa sociálne princípy, o ktorých sa toľko rozpráva, či princíp solidarity – vzájomnej pomoci medzi ľuďmi, ale aj princíp subsidiarity – pomoc zo strany vyššej autority, zakorenil a udomácnil v nás všetkých, tak ako sa nás to osobne dotýka. Veď o čo by bol život radostnejší a veselší, keby aj zamestnávateľ vedel pristupovať ku svojim zamestnancom nielen s pohľadom a postojom nadriadeného, ktorý od svojich podriadených vždy len nekompromisne a surovo vyžaduje plnenie si svojich povinností, ale aj ako človek, ktorý sa vie so zamestnancami porozprávať o rôznych problémoch, požiadavkách, vie byť pre nich prístupný. Tento problém otvorenosti a pozornosti, takého spolucítenia je dosť značný aj v našich rodinách. Často prichádzajú chvíle, keď si nemáme navzájom čo povedať, keď nemáme čas jeden na druhého. Zaujíma nás iba náš svet, ktorý nás dokonale pohltil. Neinteresuje nás, či náhodou niekto v rodine nemá nejaký problém, či sa nepotrebuje porozprávať, zdôveriť. Rodičia zanedbávajú svoje ratolesti a myslia si, že rodičovskú lásku možno nahradiť nespočetnými darmi.
Počas každého dňa sa stretávame s množstvom ľudí, s niektorými častejšie, s inými zriedkavejšie. Viete, ako vám dobre padne, keď niekto, s kým sa dennodenne stretávate, s kým pracujete, prejaví záujem o vás, či už milým pozdravom, alebo venovaním chvíľky času. Je to vždy nesmierne dôležité a povzbudivé. Preto sa pýtajme každý sám seba: Ako je to v tomto prípade so mnou? Ako je to s mojím srdcom? Bije moje srdce vo vzťahu k iným tak ako má? Je v poriadku môj duchovný krvný obeh? Ako je to v mojej rodine, vo vzťahu k príbuzným? Ako je to v práci, v škole?

Aby naše oduševnenie a rozhodnutie sa k otvorenosti srdca voči iným viac vzrástlo, poviem vám jeden skutočný životný príbeh, ktorý sa odohral v americkom kláštore sestier sv. Cyrila a Metoda v meste Danville v Pensylvánii.
Do tohto kláštora rada chodievala na svätú omšu a na duchovné cvičenia mladá študentka Sylvia. Veľmi sa jej páčilo, že sestry sa obetavo starajú o ťažko postihnutých vozičkárov, medzi ktorých patrí aj jej vlastná matka. A preto Sylvia zatúžila stať sa rehoľnicou, aby celý svoj život zasvätila službe takto postihnutým blížnym. Jej túžba bola vyslyšaná. Vrúcnymi modlitbami sa pripravovala na sviatok sv. Cyrila a Metoda, na slávnosť prijatia za rehoľnú sestričku. Lenže pár dní predtým jej pošta doručila úžasnú správu, že na tiket, ktorý si kúpila pred mesiacom ako maturantka, vyhrala hlavnú cenu – milión dolárov. A na druhý deň jej predstavitelia stávkovej kancelárie výhru priniesli. Zvesť o tej výhre sa rozšírila v škole aj v meste. Všade sa o tom rozprávalo. Spolužiačky si mysleli takto: Keď má v hrsti milión dolárov, ľahko si nájde ženícha a budú žiť v hojnosti z milióna dolárov. Ale Sylvia sa nevzdala svojej túžby nasledovať Pána Ježiša v službe blížnym ako rehoľnica. Zriekla sa milióna dolárov. Pol milióna darovala svojej rodine, pol milióna darovala svojej reholi a s prázdnymi rukami, ale so srdcom plným lásky k Pánu Ježišovi zasvätila sa pri nádhernej slávnosti službe blížnym. Ľudia, ktorí sa z celého sveta zhromaždili na slávnosti prijatia do rehole, plakali od radosti a od úžasu, že v dnešnej dobe sa niečo tak neuveriteľné stalo skutkom. A bola to Slovenka.

No povedzte, nie je to krásne, aké veľké otvorené srdce, aké odhodlanie a akú nezištnú lásku voči iným mala jednoduchá študentka, ktorá si mohla skvele žiť s veľkým množstvom peňazí, ale ona sa rozhodla úplne inak.

Otvoriť sa a byť vnímavý voči tým druhým si vyžaduje určitú námahu, čas, ale aj obetu. Netreba sa však toho báť, ani sa tomu vyhýbať, alebo sa tváriť, že mňa sa to netýka. Na začiatku homílie som spomenul výrok, že život je zmena. Áno, táto zmena, zmena v našom živote sa nás kresťanov má týkať hlavne premeny nášho srdca, nášho vzťahu k iným. Ježiš nás k tomu nielen vyzýva, ale aj otcovsky povzbudzuje. Preto ho dnes o túto milosť s pokorným srdcom prosme: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav naše srdce podľa srdca svojho.“

Amen.