Dvadsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Boch chce, aby sme boli zdraví.

Čo vás priviedlo na svätú omšu? Nepoznám vaše úmysly. Dovoľte, prosím, jednu osobnú spomienku. Videl som Svätého Otca modliť sa. Uvedomil som si, že nám sa učiť vrúcne, zbožne a vytrvalo modliť. Modlil sa ticho, nič nebolo počuť, modlitbu bolo cítiť. Áno, pápež je fyzicky chorý. Patrí však k najjasnejším duchom našej doby.
Ján Pavol II., nástupca sv. Petra, prichádza po tretíkrát na Slovensko. Sledujete tlač, televíziu, rozhlas – čo všetko sa vyčíta tejto návšteve? Nielen financie, koľko to bude štát stáť... Kritik i neveriaci či veriaci iných cirkví, nehovoriac o kresťanovi katolíkovi, si môže spočítať, a najmä uvedomiť, že takáto návšteva má byť prínosom pre národ, štát, Slovensko, pre veriacich a pre všetkých. Ján Pavol II. obdaroval sedem kostolov titulom „bazilika minor“, na svoj kostol. Nielen takto, ale rôznym spôsobom nám prejavuje svoju lásku, úctu a povzbudzuje nás k viere v Ježiša Krista, Božieho Syna, aby sme boli spasení.
Každý z nás poznáme následky dedičného hriechu. Ján Pavol II. chce prísť ako otec, brat, priateľ. Nie, aby sme ho oslavovali, ale aby s nami prežil naše bôle, kríže, ťažkosti, chce sa s nami rovnako aj potešiť. Pripravme sa na návštevu pápeža Jána Pavla II. uvažovaním a následne odpoveďou vlastného života. Národ je ohrozený. Časť národa je chorá na pýchu. Osobujú si moc a právo, ktoré patrí jedine Bohu. Potierajú Desatoro. Zavádzajú. Ľudský rozum a v mene slobody Božie príkazy, ako nezabiješ, nepokradneš, nepreriekneš krivé svedectvo..., učia prestupovať. A národu hrozí hluchonemota. Zvykáme si na chorobu, ktorá sa prejavuje tým, že sa stávame hluchými a nemými. Hluchí sa stávame na Boží hlas v nás, v svedomí. Sme nemí, mlčíme, keď máme hovoriť jasne a zrozumiteľne, čo je hriech.
Zastavme sa a pýtajme sa: nie sme už aj my hluchonemí? Prichádzame sem prosiť Boha o pomoc a sme ochotní počuť, čo od nás právom žiada Boh?

Ježiš sa ku každému z nás v evanjeliu prihovára ako k hluchonemému: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa“ (Mk 7,34).

Evanjelista sv. Marek opísal uzdravenie a následne udalosti po uzdravení, a končí slovami, že Ježiš „dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch a aj nemým reč“ (Mk 7,37).
Nikde v evanjeliu nečítame, že by Ježiš niekomu povedal: Chcem, aby si bol chorý! Kristus nikoho nemrzačí, ale každého, kto sa mu odovzdá, vedie k plnosti života, k slávnemu vzkrieseniu. Kristov súcit s nemocnými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že sa celkom priblížilo Božie kráľovstvo. Ježiš nemá moc iba uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy a prišiel uzdraviť celého človeka, jeho dušu i telo. On je ten lekár, ktorého potrebujú nemocní. Jeho súcit s trpiacimi ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožní: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Ježiš žiada od nemocných, aby verili. Pri uzdravovaní používa vonkajšie znaky. Hluchonemého zobral stranou od zástupu a vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Inde im káže umyť sa. Viackrát poznamenáva, že chorí sa ho snažia dotknúť a evanjelium hovorí, že z Ježiša vychádzala sila, ktorá uzdravovala všetkých (porov. Lk 6,19).

Natíska sa otázka: Prečo náš národ, ktorý sa percentuálne hlási ku kresťanstvu, ktorý v tak veľkom počte sa zúčastňuje na pútiach, prečo sa stáva chorým? Odpoveď môžeme vidieť v dnešnom evanjeliu. Ježiš hluchonemému povedal: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa“ (Mk 7,34).
Evanjelista o chorom napísal, že ho priviedli k Ježišovi a poprosili ho, aby ho Ježiš uzdravil. Nebolo by správne, keby sme prestali chodiť na púte či prestali sa hlásiť ku Kristovi. Je správne, že sme tu. To je však len prvý krok, čo od nás žiada Ježiš.
Stačí si zalistovať v novinách a časopisoch ohľadne návštevy Svätého Otca. Mnohí píšu, argumentujú, koľko to štát bude stáť. Mnohí v našom okolí si rovnako počínajú. Čo je to za kresťana, ktorý vyhlasuje, že si nepraje, aby sa z jeho daní platila táto návšteva. Potom sa už nečudujeme, keď iný, nie kresťanský politik, je proti návšteve pápeža, ale s pápežom sa chce stretnúť. Nie je chyba v nás? Nie je to choré?

Poznáme podobenstvá o horčičnom zrniečku, kvase, soli? Z týchto podobenstiev si zoberme poučenie, že aj keď nás je málo, nesmieme byť hluchí a nemí voči pravde. Od nás sa žiada, aby sme pomohli bratom a sestrám otvoriť sa pravde. Nik z nás by teraz nemal povedať, že uzdravenie nepotrebuje, alebo že iní potrebujú uzdraviť sa. Je správne, keď dáme vedomý a dobrovoľný súhlas Ježišovi, aby sa nás dotkol a uzdravil nás. Keď budeme zdraví, budeme môcť iným pomôcť sa uzdraviť. Ako? Všetci vieme, Ježiš sa nás "dotýka", aby nás uzdravoval vo sviatostiach.
Kto z nás je bez hriechu? Na kríž vzal Kristus celú ťarchu zla, sňal „hriechy sveta“ (Jn 1,29), pričom nemoc je len ich dôsledkom. Svojím umučením a smrťou na kríži dal Kristus nový zmysel utrpeniu: môže nás urobiť podobnými jemu a spájať nás z jeho vykupiteľským utrpením.

Kristus pozýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali. Ježiš právom od nás žiada za naše hriechy a hriechy svojich drahých, svojho národa vziať na seba svoj kríž. A keď ho budeme nasledovať, nadobudneme nový pohľad na veci Božie.
Evanjelista Marek hovorí o apoštoloch: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali ich“ (Mk 6,12-13).
Duch Svätý udeľuje niektorým ľuďom zvláštnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Ježiša Krista. O Svätom Otcovi Jánovi Pavlovi II. mnohí nielen hovoria, ale sa presvedčili, že všade, kde prichádza, prináša pokoj a uzdravenie. Je človekom, ktorý nemlčí, keď je niekomu i nepriateľovi spôsobované zlo, krivda, bezprávie. Nemlčí, prosí, vyvíja aktivity, aby vo svete vládol pokoj a spravodlivosť.
Pápež sa modlí. Nezabúda na to, na čo často aj veriaci zabúdajú. Choroba duše a tela sa prejavuje aj preto, že sa modlíme len niekedy. Nestačí byť len niekedy kresťanom.

Žena v ankete o interrupcii povedala: „Verím v Boha, ale či Boh bude chovať dieťa, ktoré nechcem?“ Nie sú takéto slová choré?
Žena pri prijme na gynekológii pred potratom povie lekárovi: „Mohli by ste mi to urobiť v stredu či vo štvrtok?“ A keď sa lekár pýta, prečo, žena povie: „Viete, je prvý piatok.“ Nie je to choré?
A koľko je chorých matiek, čo konajú proti svedomiu, keď učia dcéry podvádzať ich svedomie. Koľko je chorých mužov, mládencov, ktorí roky pristupujú k spovedi, ale nevyznali sa, že robili nátlak na ženu či priateľku k interrupcii.
Nie sú chorí tí, čo ožobračujú svojich blížnych nevyplatenou mzdou, nútením znesväcovať nedeľu, čo sa nečestne obohacujú? Môže si takýto chorý užiť bohatstva, moci, slávy, keď iný pre jeho hriech plačú, trápia sa, sú prepúšťaní z práce, nemajú z čoho zaplatiť nielen tie základné poplatky pre domácnosť, ale nemajú za čo kúpiť potrebné veci svojim deťom.

Čudoval sa podnikateľ, keď kňaz nechcel prijať od neho finančnú pomoc, ktorú farnosť moc potrebovala. Prečo? Kňaz vedel, že sú to nečestne získané peniaze.

Nie je to choroba, hriech, keď mlčíme pri hriechoch iných? Keď schvaľujeme hriech iného? Keď sa tešíme pri hriechoch iných. Keď dáva radu na hriech? Keď nenapomíname pri hriechu? Keď sa robíme pri hriechoch slepí, hluchí, nemí?
Ježiš k nám hovorí: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa“ (Mk 7,34).

Zvlášť ku nám Boh hovorí, aby sme mali odvahu prosiť a modliť sa za chorých, najmä duchovne hluchonemých. Cítime výčitku svedomia, že sme mlčaním a hluchotou spôsobili nejaké problémy? Začnime konať! Pán Ježiš každému z nás hovorí: „... stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12,9). Hoci v evanjeliu o hluchonemom nečítame o obetiach tých, čo ho priviedli k Ježišovi, naučme sa na vlastnom tele doplniť to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev (porov. Kol 1,24).

Každý z nás si uvedomujeme Ježišove slová: „Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8)! Vieme, že toto poverenie a úlohu realizovať sme dostali v Cirkvi všetci od Pána Ježiša. Kto nám môže zabrániť nemlčať, nevidieť...?
Uvedomujeme si slová sv. Jakuba: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví, ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15). Cirkevná tradícia tento obrad uznáva za jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi.
Ježišove slová: „Kto má uši, nech počúva“ (Mt 11,15), platia i dnes. Je správne, že i počas modlitby učíme sa počúvať a hovoriť. Je správne, že svoj vzťah k Bohu, blížnym i sebe chceme vylepšovať. Pomoc nám sľubuje i Panna Mária: „Nebolo počuť, že by niekto, kto sa pod moju ochranu utiekal, mňa o pomoc prosil a žiadal, bol nevypočutý.“
Na záver jedno memento:

Kňaz rozpráva: Nedávno som sa rozprával s jednou ženou - lekárkou, ktorá sa hrdila tým, že je ateistkou. A rovnako sa hrdila aj tým, že kedysi, keď bola študentkou - medičkou, bola veriacou. Patrila do spoločenstva ľudí, študentov, čítala Sväté písmo, meditovala, modlila sa a chodila k sviatostiam. Ale dnes už z toho nerobí nič. A je jej dobre, hovorí. Viera jej nechýba.
Pýtam sa jej na príčinu zanechania viery. Hovorí: „Keď som bola veriacou, v istom momente som začala cítiť vieru ako bremeno. Patrila som do istého spoločenstva, kde som bola duchovne vedená... Ja som chcela žiť svoju mladosť. Nechcela som páchať hriechy, chcela som len žiť svoju mladosť. Chcela som sa modliť, ale chcela som sa aj zabávať. A toto mi nebolo dovolené. Isté veci, v ktorých som ja nevidela nič hriešneho, mi boli predstavené ako nedovolené, ba priam hriešne. A tak ja som nerobila nič iné, len si spytovala svedomie. Vo všetkom som videla len hriech... Začala mi chýbať zo života radosť... A tak som jedného dňa so všetkým praštila a cítim sa úžasne voľná a slobodná. Viete, ako dobre sa žije bez náboženstva?“
Kto nesie zodpovednosť za jej odchod z Cirkvi? Myslím, že starší bratia, ktorí ju chceli formovať nie podľa Ježiša, ale podľa seba.

Zamyslíme sa aj nad tými, ktorých sme my urobili chorými. Ktorí sú naším pričinením hluchonemí. Pri náprave majme na pamäti: nebáť sa prijať Ježiša, o ktorom museli jeho súčasníci konštatovať: Ježiš „dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch a aj nemým reč“ (Mk 7,37).

Je samozrejmé, že si denne i viackrát nájdeme čas a pozrieme sa do zrkadla. Aj evanjelium nám nastavuje zrkadlo. Je čas zadívať sa na seba. Vidieť nielen viditeľné, ale aj to, čo ukrývame pred očami iných. Uvedomiť si stav svojho vnútra, svoju chorobu, duchovnú hluchonemotu. A najmä liečiť sa, dať sa dotnúť a uzdraviť Ježišom. Sme Bohom stvorení na jeho obraz. Sme obdarení rozumom a slobodnou vôľou a práve to nás zaväzuje, aby sme boli zdraví. O toto zdravie prosme, vyprosujme sebe, drahým, národu pri príprave na návštevu Svätého Otca Jána Pavla II.

Amen.