Dvadsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Ježiš chce každého z nás uzdraviť od hriechu.

Všimli ste si, koľko je v našom okolí chorých ľudí? Nielen tých čo trpia preto, že ich bolí nejaký úd, orgán ľudského tela, nie tých, čo trpia psychicky, ale tých, ktorí majú zdravé uši tela, a nepočujú, majú zdravé ústa, a sú nemí.
Prednedávnom na železničnom priecestí vlak zabil študenta. Príčina nešťastia šokovala. Chlapec mal na ušiach slúchadlá a počúval hudbu. Automaticky podliezol pod spustené závory, nepočul hluk prichádzajúceho vlaku. Ktosi smutne poznamenal: Počúval – a nepočul.
Čoraz viac odborníkov upozorňuje na skutočnosť, že sa stávame apatickými. I napriek tomu, že dostávame veľa informácií cez rozhlas či televíziu, vieme o sebe čoraz menej. Dnešný mladý človek má až niekoľkonásobne viac informácií vo veku dospievania, ako tomu bolo pred päťdesiatimi rokmi. Napriek tomu sa konštatuje, že informácie nevedia vyjadriť, nemajú dostačujúcu slovnú zásobu. O živote vedia oveľa viac, a predsa u dnešného mladého človeka, hoci dospieva telesne oveľa skôr, citový život zaostáva.
Niečo podobné vidíme aj v oblasti viery. Význam a potrebu veriť si uvedomuje človek až neskoršie. A predsa deťom a mladým sa dostáva mnoho informácií aj z oblasti viery. Tak sme svedkami, že viac a viac sa do popredia dostáva otázka, ako riešiť tento problém. Môžeme povedať, že je to choroba našej doby? Sme chorí a chorobu si neuvedomujeme, nepripúšťame, a teda neliečime. V našom okolí sú ľudia, ktorým náš stav nie je ľahostajný a robia čo je v ich silách a moci, aby sme spoznali hodnotu a krásu zdravého života, a to nielen prirodzeného, ale aj života z viery.

Dnešné evanjelium rozpráva o uzdravení hluchonemého a evanjelista svätý Marek končí slovami o Ježišovi. „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč“ (Mk 7,37).

Opis uzdravenia hluchonemého vyvoláva veľa otázok a vyžaduje viaceré vysvetlenia. Všimnime si spôsob uzdravenia. Ježiš uzdravoval dotykom a verejne ako v prípade malomocného, keď „vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý“ (Mt 8,3). Ježiš robil zázraky pred očami ľudí a dokonca na diaľku uzdravoval ako v prípade stotníkovho sluhu. Stotníkovi povedal. „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril“ (Mt 8,13). V prípade hluchonemého Ježiš berie chorého stranou od ľudí. Chce byť s chorým sám. Pri uzdravení Ježiš používa znaky a slová. Dotýka sa chorých uší a jazyka s naslinenými prstami, plne rešpektuje fakt, že fyzický svet je poznateľný prostredníctvom zmyslov. Ježiš prišiel ako Spasiteľ sveta. Týmito symbolickými dotykmi chorých miest chcel Ježiš zaiste pripraviť hluchonemého na uzdravenie. Ježiš vzbudzuje u neho dôveru a tým aj nádej. To preto, že chorý mohol v dôsledku svojej choroby iba tušiť, že prišiel Pomáhajúci. Hluchonemý má pochopiť, že uzdravenie sa musí vyprosiť “zhora“, preto Ježiš „pozdvihol oči k nebu“. Až potom, keď v chorom určite začína klíčiť viera a poznanie, vysloví Ježiš slovo moci “Effeta,“ čo znamená „Otvor sa“ (Mk 7,34). Účinok slov je okamžitý a trváci. „V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával“ (Mk 7,35). Vlastne udiali sa tu dva zázraky. Pretože chorý bol od svojho narodenia hluchonemý, po svojom uzdravení ovládal hneď aj reč a nemusel sa ju najprv s námahou naučiť. Ježiš používa znaky, čo bolo v reči orientalcov časté. Dorozumievali sa znakmi. Uzdravenie sa udialo v Dekapole; bol to pohanský kraj a je pravdepodobné, že uzdravený bol pohanom. Dá sa predpokladať, že práve preto neprišiel sám, ako napríklad žena pohanka Sírofeničanka, ale že ho priviedli, doprevádzali iní, ktorí viac poznali Ježiša. Keď Ježiš berie stranou chorého, chce, aby uveril v jeho moc a slová. Ježiš aj pohanom sa predstavuje ako Bohočlovek. Ježiš od tých, ktorým vracia zdravie, žiada vieru, aby v neho uverili. A je pravdepodobné, že tí čo ho priviedli, nemali ešte primeranú vieru, a preto toto uzdravenie sa udialo mimo nich. Zázrak však pôsobí priaznivo. Evanjelista svätý Marek zaznačil slová, ktoré si ľudia zo zástupu rozprávali o Ježišovi: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč“ (Mk 7,37).

Niekto môže poznamenať, že byť hluchonemým je tvrdý údel človeka. A predsa máme v histórii svätých prípady, ktorí tvrdo pracovali na sebe, aby sa vedeli ovládať a boli pánmi svojich úst. O neskoršom pápežovi Agatonovi (678-681) je známe, že ako kňaz tri roky nosil kamienok v ústach, aby sa naučil mlčať. A o jednom z prvých Otcov duchovného života Arseniusovi Veľkom z Egypta (+355) sa píše, že často hovorieval: „Za svoje slová musím robiť časté pokánie, ale za mlčanie nie!“
Ježiš nechce našu bolesť. Dnešným evanjeliom nám pripomína našu starosť nielen o zdravie tela, ale aj o zdravie duše. Ježiš neuzdravil hluchonemého preto, aby potom trpel, ale preto, aby prácou na sebe, svojím posväcovaním si získal účasť v Božom kráľovstve. Naša viera je základ našej spásy. Ježiš aj dnes nám dáva znamenia, dotýka sa nielen nášho tela, ale i duše. Nadväzuje s nami kontakt verejný a často aj v súkromí. Ježiš prichádza nám na pomoc v našich slabostiach. Je správne, že vieme prosiť o pomoc svojho Boha. Ježiš prichádza k nám slabým, ale vyžaduje od nás vieru. Pýta sa, či veríme, že nám to môže urobiť. Rozhodujúca je na naša viera v jeho božstvo.
Rozpráva sa, že na dvere pustovníka zaklopal žobrák a prosil o kúsok chleba. Pretože pustovník nemal nič na jedenie, dal mu veľmi cenný prsteň. Žobrák nevedel, čo má s prsteňom spraviť. Dal si ho na prst, ale zostal hladný. Po čase sa pustovník dozvedel, že žobrák stále žobre aj s prsteňom na ruke. Dal si ho zavolať a povedal: „Uvedom si, že prsteň, ktorý nosíš na ruke, je veľmi cenný a má veľkú hodnotu. Predaj ho a za peniaze môžeš žiť bez hladu celý život.“
Často zabúdame, že sme dostali od Boha klenot života: lásku, vieru a nádej. Zabúdame, že toto má hodnotu, z ktorej by sme mali čerpať po celú večnosť. Boh si praje, aby sme neboli hluchonemými. Často sa ku nám prihovára. Prejavuje nám svoju lásku vo sviatostiach, modlitbe, svätej omši, ale aj pri iných skutkoch kresťanského duchovného a telesného milosrdenstva. Je na každom z nás, aby sme s vierou prijímali tieto dary a získali milosti a dary pre život prirodzený i duchovný, pre život tu na zemi i večný. Ježiš hluchonemému uzdravil telo a cez telo sa dotkol i duše. Chorý to vyjadruje tým, že aj keď mu Ježiš prikázal, aby o tom nehovoril, pretože neprišla ešte jeho hodina, chorý nemlčí a čím „čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili“ (Mk 7,36-37). Dnes je situácia opačná. Ježiš od nás právom čaká, aby sme o jeho pomoci, láske k nám hovorili – a aká je skutočnosť? Kresťan je hluchonemý. Mlčí, keď má o Bohu hovoriť. Mlčí, keď Boh k nemu hovorí. Aká je naša viera? O viere nehovoria len ústa, ale celý náš život, naše skutky.

Uvedomujeme si, že chorý patrí lekárovi. Chorému treba pomôcť. A keď to vieme pochopiť v spojení s telom, v oblasti duše nám to tým viac nemá robiť ťažkosti. Podstata našej viery je v tom, že celú svoju nádej máme v Bohu, ktorý vidí do našich sŕdc a nevidí len náš zovňajšok. Viera vychádza z vernosti k Tomu, ktorý za človeka zomrel. Našou snahou je stretávať sa s vierou s Ježišom, ktorý jediný môže uzdraviť naše telo a dušu, a to nielen na čas, ale na celú večnosť.
Začal nový školský rok. Je správne, že nielen katechéti vedú svojich žiakov k tomu, aby svojím životom dokázali, že Boh si praje, aby tí, čo v neho veria nielen vedomosťami, ale aj skutkami vyznávali a žili svoju vieru. Svet dnes potrebuje vzdelaných kresťanov, ale aj svätých. Nielen žiaci, ale všetci, ktorí sme už školu absolvovali, pripomeňme si požiadavku svätosti na príklade.
Maliari-umelci vložili do svojich diel zvláštnu techniku. V Londýne v chráme sv. Pavla je obraz s názvom “Svetlo sveta“. Je na ňom znázornený text zo Zjavenia apoštola Jána: „Stojím predo dvermi a klopem“. Ježiš v šere dňa s lampášom v ruke stojí predo dvermi. Majstrovská technika spôsobuje, že keď sa divák pozerá na obraz z ktorejkoľvek strany, Ježiš vždy na človeka pozerá. Keď sa divák pri pozeraní pohybuje, má dojem, že aj Kristus sa pohybuje zároveň s ním.
Je to naše memento. Boh sa vždy na nás pozerá. A záleží len na nás, či skutočne chceme byť zdraví. Evanjelium nám pripomína možnosť začať znova. Hluchonemý prijal Ježišov dar, uzdravil sa. Prijal Ježiša ako Boha. V pýche človek zostane chorým. Pýcha je prekážkou prijať Boží dar. Pýcha je prekážkou, aby nás Boh uzdravil. Vysvetlíme si to na príklade:
Záhradník zaštepil na konár nový vrúblik. Keď vyrástol, na konári sa urodili nádherné jablká. Konár spyšnel. Vyhlásil kmeňu a koreňom stromu, že ich nepotrebuje. Tak sa korene a kmeň rozhodli, že konáru nedodajú živiny a vlahu. Čo nasledovalo? Vieme si predstaviť. Konár v ďalšom roku nezarodil ovocie. Vyschol.
Keď sme sklamali Boha, môže nám dať ešte príležitosť. Ale nesmieme sa spoliehať na jeho dobrotu, ale je potrebné, aby sme spolupracovali s Božími darmi. Vtedy sa môžeme uzdraviť a udržať si zdravie duše i tela.

Zabráňme, aby nikto neprišiel o život tak nerozumne ako mladý študent pri železničnom nešťastí. Je správne, že pri počúvaní Božieho slova na ušiach nemáme slúchadlá, ale že s radosťou počúvame slová o uzdravení a večnom živote.

Amen.