Nedeľa Najsvätejšej Trojice

Byť svedkom zmŕtvychvstalého Krista pred svetom.

V jednom kláštore, ktorý bol známy v celej Európe svojou slávou, nastala kríza. Nemali žiadne nové povolania. Aj v cirkevnom svete sa stratil záujem o ich služby. Zostalo tu len niekoľko starších osôb, ktoré tu rezignujúco čakali na smrť. Opát sa rozhodol, že pôjde na Ďaleký východ k mudrcom, aby tam našiel nejaké riešenie. Po dlhých ťažkostiach našiel pustovníka a a vyložil mu celú bolesť kláštora: „Je to trest za hriechy alebo malovernosť rehoľníkov?“ Pustovník mu dlho neodpovedal, preto opát znova rozpovedal situáciu. Po ďalších pokusoch pustovník zostal mĺkvy.
Až po niekoľkých dňoch mu do ticha povedal: „Medzi vami je jeden z vás Mesiáš.“ A pustovník sa opäť pohrúžil do meditácií. Opát sa vracal s myšlienkou: „Predsa len je Mesiáš tu na zemi, a dokonca v našom kláštore. Kto to len môže byť?“ Na každom nachádzal chyby. Nemohol nájsť nikoho súceho. S týmito myšlienkami prišiel medzi svojich a všetko vyrozprával. A dodal im: „Neviem, kto z vás je Mesiáš, ale niekto to musí byť. Pustovník to predsa povedal. A podľa toho sa aj správajme.“ Bratia ostali v podobných myšlienkach ako opát.
Po krátkom čase sa život v kláštore zmenil, začala tam panovať radostná a skoro sviatočná atmosféra. O živote v kláštore sa šíril celkom iný zvuk. Ich srdcia naplnila ozajstná duchovná radosť.

V evanjeliu dnešnej slávnosti hovorí Ježiš svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku“ (Jn 15,26-27).

Už v Starom zákone Boh chcel, aby jeho ľud bol svätý: „Buďte svätí, lebo ja, váš Boh, som svätý“ (Lv 19,2) a prisľúbil vnútornú svätosť, svätosť schopnú premeniť srdce človeka, svätosť, ktorá bude pretvárať človeka v Kristovho svedka. A to sa stáva na Turíce: „Otec poslal ako prvý dar veriacim Ducha Svätého, ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje“ (Štvrtá eucharistická modlitba).
V ten deň, keď na apoštolov zostúpil Duch Svätý, prijalo krst asi tritisíc ľudí, tí ktorí boli v tom čase v Jeruzaleme. Oni sa stali prvými členmi Cirkvi; oni sa stali prvými svedkami zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vystúpil na nebesia k Otcovi a zoslal sľúbeného Tešiteľa. Apoštoli, spolu s prvými členmi Cirkvi začali vydávať svedectvo. Turíce priniesli pre učeníkov pomoc a svetlo zhora a radikálne zmenili ich životné postoje. Z bojazlivých a ustráchaných apoštolov Duch Svätý vytvoril nových ľudí, ktorí sa nedajú zastrašiť, ktorí poslúchajú viacej Boha ako ľudí a všade tvrdia, že nemôžu nehovoriť o tom, čo videli a počuli o Ježišovi Kristovi. Mocne pôsobiaca sila Ducha Svätého podnecovala apoštolov k pravdivému svedectvu. Ježišova láska a prísľub, že ostáva s nimi v Duchu Svätom, bola pre nich hnacou silou. Aj vedomie prirodzenej lásky má úžasný vplyv na ľudský život.
V deň Turíc sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré Kristus ohlasoval, otvorené pre tých, čo v neho veria. Duch Svätý svojím príchodom, ktorý neprestáva, uvádza svet do posledných čias, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného kráľovstva (porov. KKC 731-732).
Všetko, čo sa odohralo v tých veľkonočných dňoch, zaväzuje každého z apoštolov budovať novú éru, ktorá sa začala veľkonočným ránom. Nezaväzuje len apoštolov, ako očitých svedkov zmŕtvychvstania a zoslania Ducha Svätého.

Aj my sme povolaní stať sa jeho svedkami! Čo to vlastne znamená vydávať svedectvo o Kristovi? Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína: „Byť Kristovým svedkom znamená byť svedkom jeho zmŕtvychvstania, patriť k tým, čo s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (KKC 995).
Ale položme si ďalšie otázky: Nestačí svedectvo apoštolov ako základov Cirkvi? Nestačí to, že Spasiteľ prebýval medzi nami ako jeden z nás? Nestačí to, že Spasiteľ prebýva stále medzi nami? Je potrebné ešte naše svedectvo?
Áno, je veľmi potrebné! Lebo krstom sa stávame Božími deťmi a ako Božie deti sme povinní pred ľuďmi vyznávať vieru, ktorú sme dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi. Ak chceme zostať verní, práve táto vernosť je prvotným predpokladom na ohlasovanie Evanjelia a poslania Cirkvi vo svete. Aby posolstvo spásy ukázalo pred ľuďmi svoju silu pravdy a vyžarovania, musí ho potvrdzovať svedectvo života kresťanov. Toto svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu; dáva nám odpoveď Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2044).
Svetlo milé, vzácny plameň, z neba schádza oheň na zem k učeníkom Kristovým. Plní srdce, jazyk hostí, pozýva nás ku svornosti sŕdc a k slovám príhodným (porov. Liturgia hodín: Hymnus na posvätné čítanie – Zoslanie Ducha Svätého).
Prví kresťania si boli vedomí, že ich naplnil Duch Svätý, že skrze nich hovorí a koná Duch Ježiša Krista, toho Ježiša, ktorý za nás zomrel, bol pochovaný, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia; že sú plní jeho darov. Do mravne upadajúceho a duchovne vyprázdneného grécko-rímskeho sveta priniesli kresťania plný život: život v Duchu Svätom.
Tešiteľ, ktorého poslal Pán, nás pripravuje pre Boha. Lebo ako zo suchej pšenice nemôže bez vody vzniknúť jedno cesto, ani jeden chlieb, tak sme sa ani my nemohli stať jedno v Kristovi Ježišovi bez vody z neba. A ako suchá zem, ak nedostane vlahu, nerodí, tak ani my, čo sme boli predtým suchým stromom, nikdy by sme neboli priniesli ovocie života bez dažďa slobodne daného zhora, píše svätý biskup Irenej (porov. Liturgiu hodín, svätca).
Ježiš aj nám daroval svojho Ducha vo sviatosti krstu i vo sviatosti birmovania, aby nás naučil pravde, aby skrze nás hovoril svetu, aby sme sa stali svedkami samého Boha. Aj naše srdce by mal napĺňať Duch, aby hovorili naše ústa z jeho plnosti; no nie hovoriť bez zmyslu, len tak „akože máme dar reči“, ale je naším poslaním hovoriť o úžasných skutkoch, o veľkých skutkoch Božích. Ako kresťania musíme byť ľuďmi Ducha, musíme byť duchovným človekom, aby sa vyplnilo naše poslanie; byť svedkom Ježiša Krista a zároveň pretvoriť tento svet na dôstojný chrám Ducha Svätého, pretvoriť tento svet, v ktorom vládne Kristova láska.

V srdci, ktoré síce verí v Boha, ale je v ňom plno vecí tohoto sveta, v takom srdci nemá miesto Duch Svätý. V takom srdci nemá miesto Kristova láska. Tŕnie dusí jeho dary, zabraňuje rastu lásky.

Na ostrov Madeira sa neopovážil človek vstúpiť. Rástli tam jedovaté buriny a byliny, jedovaté hady a divé zvery tam mali úkryt. Ale našiel sa istý smelý človek, námornícky kapitán Ján Konzalo, ktorý v jeden deň, keď zúril strašný víchor, vystúpil na tento ostrov, podpálil všetku burinu, takže o niekoľko hodín bol celý ostrov v plameňoch a všetko na ňom ľahlo popolom. Od toho času sa ostrov premenil na opravdivý raj, ktorý poskytuje Európe najmä cukor a rozličné chutné ovocie (Katolícke kázne, ročník XIII./1937).

Podobnú zmenu spôsobí Duch Svätý v ľuďoch svojím nebeským ohňom. Vyplieni z ich sŕdc všetku burinu hriechov a premení ich na voňavú záhradu čností.

Ešte pred týždňom sa muži na deviatke veľmi smiali. Dostali nového pacienta, malého, zakrpateného muža s poranenou rukou. Tento muž si kľakol k lôžku a modlil sa. Okolo neho sa ozýval smiech. To však muža vôbec nerušilo. Potom vytiahol z vrecka ruženec a zavesil ho nad svoju posteľ. Tu sa jeden ozval: „Na obesenie je ešte času dosť.“ Všetci sa opäť zasmiali. Položil si veľkú modlitebnú knižku na nočný stolík. Sused sa ho spýtal, či by mu nepožičal tento román. Znova sa ozval smiech.
Pred týždňom však tento smiech zanikol. Prečo? Priniesli starého muža. Rakovina jazyka! Väčšiu časť jazyka už nemal. Len malý zbytok trčal neforemne v ústach a strašne zapáchal. Nemocného dali na osobitnú izbu, ale zápach bolo cítiť až na chodbu. Muži si zapchávali nosy, keď išli okolo. V noci bolo počuť z tejto izby plač. Starý muž sa cítil veľmi bezmocný a opustený. Tu prišla sestra: „Muži, nepozreli by ste sa chvíľami na starca? Pena mu stále vychádza z úst, ale on si ju sám nemôže utrieť. Je už trocha pomätený a slabý.“
Tu nastalo úplné ticho. Potom vstal malý, zakrpatený muž zo svojho lôžka. Znelo to ako niečo samozrejmé, čo hovoril: „Sestra, ja zostanem pri ňom. Dajte moju posteľ do jeho izby. Budem tam aj spať.“
Bolo to pred týždňom. Malý, zakrpatený muž chodil denne do kaplnky na sv. omšu. Muži ho videli, ako kráča cez dvor. Držal modlitebnú knižku a ruženec mal pootáčaný na ruke, ale žiaden sa mu už nesmial. Videli v tejto duši znamenie Kristovo a duch posmechu zmizol.

Len Boh dáva pravý pokoj, pravé šťastie, veľké a trvalé. Ostatné, sotva uchopené, hneď zmizne. Pokiaľ si človek neobľúbi čisté duševné radosti, nebude naozaj šťastný a nebude v ňom prebývať Duch Svätý. Nestane sa nikdy svedkom Ježiša Krista, svedkom, v ktorom prebýva Ježišov Duch, svedok naplnený Duchom Tešiteľom. Nikdy sa nestane svedkom, ak nebude mať srdce, v ktorom bude prebývať ozajstná duševná radosť; tá radosť, ktorá naplnila apoštolov počas Turíc, tá radosť, ktorá ich pohýnala vo vydávaní svedectva o Ježišovi Kristovi, až na mučenícku hrdinskú smrť. Nikdy nebude šťastný ten, kto nedovolí, aby Kristus prebýval stále s ním a s nami ako jeden z nás.

Amen.