Nedeľa Najsvätejšej Trojice

Boha v trojici osôb poznávajme, milujme, aby sme boli spasení.

Pri pohľade na dieťa zvykne sa povedať otcovi: „syn je celý ty“ a keď je prítomná mama, stará mama či starý otec, povieme podobne, aby sme ich potešili.

Počul som o maliarovi umelcovi, ktorý chcel namaľovať kópiu obrazu. Keďže v galérii nemohol maľovať, pred obrazom hodiny sedával a snažil sa všimnúť si každý detail a doma maľoval tak, ako si zapamätal. Namaľoval nádhernú kópiu. Keď ju videli ľudia, povedali si: „Chceme vidieť aj originál!“ A ponáhľali sa do galérie.

Kresťan by nemal mať podobnosť s Bohom len v tom, že je kresťan, že bol pokrstený...

Všetci si máme osvojiť slová Pána Ježiša: „Naučte ich (sa) zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,20).

Vieme, že toto sú slová z posledného verša Matúšovho evanjelia. Pre úplnosť verš pokračuje slovami Pána Ježiša: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice už dvetisíc rokov je predmetom viery. Tajomstvo Boha v troch osobách je pre človeka vyjadrením nevyjadriteľného. Nie je to z nedostatku slov, pretože mnohí dokážu podstatu viery zahrabať do takého množstva nezrozumiteľných slov, že sa v nich nakoniec sami strácajú. Je to problém obmedzeného bytia človeka. Naše chápanie na to jednoducho nestačí. Keď sa zadívame na malého človiečika, alebo mláďatko akéhokoľvek tvora hneď po narodení, kto ho učil piť či jesť... Vedecky a aj teologicky sa to dá vysvetliť. Nikto sa nad tým nepozastavuje. Je to tak aj s tajomstvom viery? Keby sme kresťanstvo oslobodili od tajomstva viery, a treba dodať, že sú takí, čo sa o to pokúšajú, zostala by nám z tajomstva viery vypreparovaná atrapa.
Mnohí sa pokúšajú vysvetliť Svätú Trojicu. Sú takí, čo to robia z irónie a hovoria o akomsi trojhlavom bohu. Iní by chceli mať takého boha, aby mu vo všetkom rozumeli. Preto si tvoria bohov podľa svojich predstáv, názorov.
Iní zas seriózne pristupujú k poznávaniu a pochopeniu Boha pod vplyvom Svätého písma, ktorého prvým autorom je sám Boh.

Sv. Gregor Naziánsky zomrel okolo roku 390 a bol carihradským patriarchom a ktorého pre jeho múdrosť, s akou skúmal a vysvetľoval Najsvätejšiu Trojicu, nazvali „Theologom“.
O jednom Bohu v troch božských osobách súhrne učí:
Je to poklad viery, pre ktorý sa oplatí žiť i zomrieť. Učenie o Bohu dáva schopnosť znášať všetky zlá a pohŕdať každou rozkošou. Tajomstvo vyjadruje vyznanie viery v Otca, Syna a Ducha Svätého. Sám Boh už v Starom zákone postupne odhaľuje tajomstvo o sebe. V Novom zákone sa k tajomstvu skrze Krista dostávame natoľko, že keď veríme a zachovávame to, čo Ježiš učil, robil, stačí, že môžeme byť šťastnými tu na zemi a raz aj vo večnosti. Boh sám zjavuje svoje božstvo a jedinú moc, existujúcu ako jedno v troch a obsahujúcu týchto rozlíšeným spôsobom. Božstvo bez rozdielu v podstate či prirodzenosti, bez vyššieho stupňa, ktorý by ho prevyšoval, či nižšieho stupňa, ktorý by ho znižoval... Je to nekonečná súpodstatnosť troch nekonečných osôb. Každá braná osobitne je úplne celý Boh... a tri osoby spoločne sú Boh... Sv. Gregor poznamenáva: „Sotva som začal uvažovať o jednote a už som ponorený v žiari Trojice. Sotva som začal myslieť na Trojicu a už ma znovu uchvacuje jednota...“

Pavol Florentský je považovaný za teológa, ktorý prenikol hlboko do tajomstiev Najsvätejšej Trojice. K tomu sa dopracoval zvláštnou osobnou konverziou. Bol ateista a geniálny matematik. Práve matematika ho priviedla ku kresťanstvu. Čo je predmetom matematického štúdia? Nie sú to samotné čísla, ale vzťahy medzi nimi. Aké však môžu byť vzťahy medzi mŕtvymi vecami? Skutočné vzťahy sú iba medzi osobami, a ak to majú byť večne platné vzťahy, aj tieto osoby musia byť večné. Takými sú len tri božské osoby v jednom Bohu.

Kantovi sa zdalo, že viera v jedného Boha v troch osobách nemôže mať pre praktický život žiadne zvláštne dôsledky. Florentský ukazuje opak. Ako by sme mohli zmeniť napríklad nutnosť poriadku s večnou túžbou človeka po slobode? Objavujeme poriadok vo vesmíre, kde sa všetko deje podľa nemenných prírodných zákonov. Máme radi poriadok v spoločnosti, v práci i doma. Pritom však stále bojujeme, aby sme mohli konať slobodne, nezávisle, podľa svojej vôle. Tieto dve veci sú ťažko zlučiteľné. Ťažko a len za cenu kompromisov. A predsa i tieto dve snahy neodporujú v Božom živote. Tam sú tri osoby nekonečne slobodné vo vzájomnom vzťahu a pritom zjednotené v Božej jednote. Boh je tu absolútna, nemenná hodnota, zdroj všetkého poriadku. V limitoch ľudského rozumu je to ťažko pochopiteľné a ešte ťažšie uskutočniteľné. Napriek tomu Boh dáva veriacim účasť na svojom živote, a to v Cirkvi. Preto Cirkev od svojho založenia je odbleskom trojjediného Boha.

Viedenský kardinál Christoph Schönborn spomína na stretnutie s moslimom, ktorý povedal: „Ježiš nie je Syn Boží!“ Moslimovia veria, že Boh je jediný, a preto Ježiš nemôže byť Boží Syn. Nám skrze vieru je dané poznať Ježiša ako Božieho Syna. Sv. Pavol to vyjadril slovami: „Keď nadišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna...“ (Gal 4,4). Pavol nehovorí len o skúsenosti po svojom vonkajšom obrátení pri bráne Damasku, ale o svojom vnútornom obrátení, keď sa Bohu zapáčilo vybrať a povolať, aby som „zvestoval Syna medzi pohanmi“ (Gal 1,15-16). Mohamedáni nechápu kresťanské učenie o Najsvätejšej Trojici. Tajomstvo presahuje ľudský rozum.
Prvý a najkrajší obraz Trojice namaľoval sám Stvoriteľ a je ním človek. Boli sme stvorení na obraz a podľa podoby Boha (porov. Gn 1,26). Ak sme akýmsi obrazom Boha, tak Boh je v určitom zmysle tiež jeden a trojaký zároveň. Z ľudskej mysle, ktorá je skrytá v hlbinách nášho vnútra, vychádzajú myšlienky a slová. Tieto myšlienky sa potom uskutočňujú silou vôle. Ak prirovnávame ľudskú myseľ k Otcovi, potom Syn sa podobá myšlienke vyjadrenej v slove a Duch Svätý je hybnou silou, vďaka ktorej sa slovo stáva skutkom.
Čo z toho vyplýva? Tak ako je v Bohu vnútorný život troch osôb zladený v duchu jednej myšlienky, ktorá harmonizuje Božie pôsobenie, aj v nás má byť vytvorený súlad, aby náš život „hovoril“ jasnou rečou. Ak bude naša myseľ zamestnaná plnosťou pravdy, do ktorej nás chce Boh prostredníctvom Ducha postupne voviesť, budú tým motivované aj naše myšlienky a slová, a tak sa môžeme stať obrazom tých najhlbších tajomstiev trojjediného Boha.
Teda nie iba prirovnanie k trojlístku, alebo k vode v troch skupenstvách nám pomáha poznať a pochopiť tajomstvo tajomstiev, tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

Je našou povinnosťou kresťanov, aby sme Boha poznávali, ale aj milovali a plnili všetko, čo nám káže Cirkev, aby sme boli spasení.
Sväté písmo je základ. Tradíciu Cirkvi nemôžeme a nesmieme podceniť. Cirkevní otcovia, spisovatelia pomáhajú odkryť súvislosti s Bohom. To nám stačí k spáse. Raz uvidíme Boha z tváre do tváre. Ale ani vo večnosti nebudeme v stave preniknúť celé tajomstvo trojjediného Boha. K večnej spáse, šťastiu nám bude stačiť to, čím budeme Bohom obdarovaní.

V kostolíku neďaleko Woerishofenu maliar na freske neznázornil Najsvätejšiu Trojicu ako sme zvyknutí vidieť: Boh Otec je ako starec s bradou. Boh Syn ako muž v najlepších rokoch a Boh Duch Svätý ako holubica. Predstavil ich ako troch mužov oblečených do kráľovských šiat s korunami na hlavách. Oblečení sú vlastne len dvaja. Tretí Syn Boží má šaty sedliaka a jeho kráľovské šaty ležia pred ním.
Maliar tak výstižne znázornil to, čo sme sa usilovali filozofickou úvahou vyjadriť. Druhá božská osoba, Ježiš, načas odložil svoju nekonečnú vznešenosť, to sú tie kráľovské šaty pred ním, a stal sa nám ľuďom podobný vo všetko okrem hriechu, aby nás vykúpil a spasil. Neprestal byť Bohom, preto maliar namaľoval všetkým trom postavám kráľovské koruny.

Nedeľa Najsvätejšej Trojice je príležitosťou na uvedomenie si a snahu pochopiť Boha, ktorý je Láska, jeho vzťah k nám a náš k povinnostiam voči k Bohu.

Dieťa môže podobať na svojich predkov. My sme stvorení na obraz Boží, preto nesmieme zabúdať na svoje postavenie a cieľ života. Preto prosme, ďakujme, odprosujme, klaňajme sa Bohu Otcovi, ktorý nás stvoril, Bohu Synovi, ktorý nás vykúpil a spasil, a Bohu Duchu Svätému, ktorý nás posväcuje.

Amen.