Sedemnásta nedeľa v období "cez rok"

Presvedčiť ľudí o potrebe dôverovať Bohu.

Predstavme si, že sme na Brehu Tiberiadského mora. Nachádzame sa vo veľmi veľkom dave. Počúvame Ježiša a jeho slová sa dotýkajú nášho najhlbšieho vnútra. Hladia ho. Samozrejme, ani nevieme, ako beží čas. Pomaly začíname cítiť hlad. Niekto možno rozmýšľa, ako si zoženie jedlo a iný ani na hlad nepomyslí. Sme hladní a myslíme si, že ten tajomný muž, ktorý si hovorí Ježiš, ani na to nemyslí. Či chceme, alebo nie, vytrháva nás zo sústredenia. V duchu si pomyslíme, že v našej dobe by sa to nemohlo stať. Všade na väčších pútiach sú stánky s jedlom. Ale musíme si priznať, že toto stretnutie nebolo predvídané a bolo akosi napochytro. Je logické, že sme si zabudli stravu. Nikto nerátal s tým, že to bude také dlhé. A tu zrazu
„Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli“ (Jn 6,11).

Veľký div, zázrak? Dal im chlieb, nasýtil ich nielen duchovne, ale aj telesne. Niečo také nie je v dejinách spásy nové. Také niečo sa stalo aj v Starom zákone. V prvom čítaní Elizeus predkladá stovke chlapov dvadsať jačmenných chlebíkov. Tí sa najedli a ešte aj zvýšilo. V inom prípade Starého zákona izraelský národ na púšti Sin repce, že je hladný. Boh sa postaral o svoj ľud. Dal im mannu a prepelice. Vidíme, ako sa Boh stará o svojich verných. Nenechal ich hladných, ale postaral sa o nich. V celých dejinách Izraela môžeme vidieť starosť Boha o svoj ľud. Skúsme si ešte raz pripomenúť, koľko bolo pri Ježišovi ľudí. Bolo ich 5000... Všetkých nasýtil. Neostal nik hladný. Toto rozprávanie o rozmnožení chleba vyzýva veriacich, že s týmto Pánom je možné aj to, čo je ináč nemožné. Poukazuje na to, že Ježiš na nás myslí a pomáha nám. On nechcel, aby ľud bol hladný. Boh nenecháva svoje stvorenie osamote. V každom okamihu ho udržiava pri živote, dáva nám schopnosť konať a vedie nás k cieľu (porov. KKC 301). Boh sa stará i o tie najmenšie potreby svojich detí, preto nebuďme ustarostení (porov. KKC 305).

Všetci vo chvíli rozmnoženia boli odovzdaní do Božích rúk, dôverovali Bohu, že sa o nich postará. Koľkí z nás sa dokážu odovzdať do Božích rúk? Koľkí sme ochotní mu dôverovať?

Mladý muž skúšal svoju dôveru k Bohu tak, že sa vybral pešo a bez stravy do vzdialeného mesta. Spoliehal sa len na Pána. A skutočne, nebolo dňa, v ktorom by nemal čo vložiť do úst. Až v jeden deň šiel cez veľký les. Celý celučičký deň nič nejedol a začínal si pomaly zúfať. „Pane, kde si? Vidíš, že som hladný.“ Až neskoro večer našiel na ceste neotvorenú čokoládu. Bola len trochu roztopená. Pán sa o neho postaral.

Predstavme si, ako sa tam tá čokoláda dostala. Pravdepodobne niekomu vypadla. Len tak náhodou. A on ju tam našiel, keď bol hladný, tiež len tak náhodou. Keď sa na to pozrieme z iného uhlu pohľadu, prídeme na to, že to nebola len náhoda. Boh dal kvôli nemu do pohybu iné veci. Niekto tade musel ísť pred ním. Pri vybaľovaní mu vypadla čokoláda. Nevšimol si ju. O niečo neskôr šiel tadiaľ ten mladý muž a našiel ju tam. A to všetko len kvôli tomu, aby nesklamal dôveru mladíka. Boh nechce sklamať ani nás. Ten mladík veril. Veril, že mu Boh pomôže. Viera je to, čo nás otvára dôvere v Boha, pretože viera a dôvera spolu súvisia. Ak neverím, nedôverujem. Ak dôverujem, verím. Treba mu len veriť, odovzdať sa do jeho rúk i za cenu toho, že nebudem vedieť, čo ma v najbližšej budúcnosti čaká. Ani zástup ľudí nerátal s Ježišovým darom chleba. Verili v jeho zázračnú moc. Dôverovali mu, verili mu, že ich uzdraví. Keď Ježiš toto môže, prečo by to nemohol aj Boh v našom živote? Určite niektorí z vás to zažili. Pocítili Božiu starostlivosť o seba vo chvíľach, keď im bolo veľmi ťažko.

Len v pokore sa dokážeme úplne odovzdať do Božích rúk a dôverovať mu. Naša vôľa nás môže doviesť na nesprávnu cestu. Iba Boh vie, čo je pre nás dobré. Bohu sa oplatí dôverovať. Koľkokrát sme sa spoľahli na seba a prišli sme na to, že to nebolo správne? Koľkokrát sme poblúdili a museli sme sa vrátiť späť? Keby sme šli s Bohom, tak by sa nám to nestalo. Ak chceme poznať Božiu vôľu, musíme sa mu otvoriť, musíme s ním pestovať určitý vzťah, ktorý sa zakladá na láske. K láske nás musí privádzať dôvera a nič iného ako dôvera, povedala sv. Terézia z Lisieux. Keďže Boh nás miluje, nechce nám ublížiť, ale sa nám snaží pomôcť. On vždy vie, čo nám prospeje a čo nám uškodí. Nechce nám ublížiť, ale sa o nás stará. Bdie nad nami a ponúka nám pomoc. Ak milujeme, Boh koná cez nás, lebo on je láska. Ak milujeme, aj druhí milujú nás. Ak milujeme, rozvíjame sa a nachádzame nový zmysel života. Ak milujeme, Boh pôsobí cez nás, lebo je v nás. Aj Ježiš miloval. Aj on bol vnímavý na potreby ľudu, ktorý ho počúval. Kto miluje, ten dôveruje. Kde nie je láska, tam nie je ani dôvera. Len v dôvere sa dokážeme odovzdať do Božích rúk a prekonať strach. Prekonať strach sa dá len vtedy, keď ho vyvážim dôverou. Keď dôverujem Bohu, nemám z Boha strach, lebo viem, že mi chce len to najlepšie. Bdie nado mnou. Čo sa mi môže stať, keď Boh je so mnou? Veď nie je nič horšie, ako ísť proti Božej vôli. On nás nasmeroval na nebo a chce, aby každý z nás bol spasený. Len v spojení s ním nezablúdime a budeme šťastní.
Ak nám niečo nevychádza, nereptajme na Boha, že nás nechal tak. Nenechal. On pripravil pre nás niečo lepšie. Nesťažujme sa, že sa o nás nestará. Stará sa o nás. Čo ak chce pomôcť cez teba? Tu je otázka, nakoľko si otvorený vôli Božej a vnímavý na jeho hlas vo svojom vnútri.

Odovzdajme sa do Božích rúk a dôverujme mu. On nám vždy chce dobre. Prekonajme strach dôverou a nebojme sa budúcich vecí a hlavne, nebojme sa Boha. On nad nami bdie a stále sa o nás stará. On len chce, aby sme mu dôverovali.

„Muž videl v lese líšku, ktorá prišla o nohy. Divil sa, ako to zviera mohlo prežiť. Potom zbadal tigra s roztrhanou antilopou. Tiger sa nažral a zbytok prenechal líške.
Muž sa divil Božej dobrote a povedal si: „Aj ja si kdesi na tichom mieste odpočiniem, budem dôverovať v Pána a on mi dá všetko, čo potrebujem.“ Tak prežil viacero dní, no nič sa nestalo a chudák už bol blízko smrti, keď v tom počul hlas: „Hej, ty tam, čo si na nesprávnej ceste, otvor oči pred pravdou! Nasleduj tigrov príklad a neber si už za vzor mrzáčku líšku!“

Na ceste stretol malé dievčatko, oblečené v tenkých šatách, mrzlo a triaslo sa zimou a nemalo nádej, že mu niekto dá niečo zjesť. Muž sa rozhneval a povedal Bohu: „Ako si to mohol dopustiť? Prečo proti tomu nič neurobíš?“
Boh nejaký čas mlčal. Potom v noci odrazu povedal: „Urobil som niečo proti tomu. Stvoril som teba.“

Boh stvoril teba. On ťa pozýva k spolupráci. Boh ťa, brat, sestra, používa ako nástroj jeho lásky. Nebuďme nevšímaví a buďme vnímaví na jeho hlas. Citliví na to, čo práve od nás chce. Vnímaví na utrpenie druhých. Tak sa nestane, že budeme bez pomoci Boha. Dôverujme mu a zbytočne sa netrápme. On vždy vie, prečo.
Buďme otvorení Bohu, nech koná cez nás. Nech cez nás pomáha tým, ktorí to práve teraz potrebujú. Nech cez nás rozmnožuje svoje dary. Veď ako inak môže Boh pomáhať, ak nie aj cez nás.
Ak sme v stave posväcujúcej milosti, dokážeme počuť Boží hlas a byť jeho poslušným nástrojom. Vtedy Boh môže niekomu cez nás pomôcť. A nestane sa, že začneme obviňovať Boha z ľahostajnosti nad ľudským osudom. Buďme pokorní, a tak dokážeme dôverovať a odovzdať sa do Božích rúk. Takto sa otvoríme Bohu a nebudeme poslúchať naše ego, ktoré má tendenciu prehlušiť Boží hlas v nás.

Teraz sa skúsme pohrúžiť do modlitby a spoločne poprosiť Pána o dôveru a byť pohotoví sa stať jeho nástrojom.
Pane, pomôž nám, ako si pomohol zástupu, ktorý si nasýtil chlebom. Naplň nás dôverou, aby sme sa dokázali odovzdať do tvojich rúk, aby sme boli poslušným nástrojom v tvojich rukách. Pomôž nám otvoriť sa tvojim milostiam, aby sme dokázali spoznávať tvoj hlas a byť vnímaví na potreby blížnych, aby sme dávali a nič neočakávali. Tak ako ty pri rozmnožení chleba. Pomôž nám, aby sme milovali a verili, lebo len láska a viera plodia dôveru a odovzdanosť do tvojich rúk a pomôž nám, aby sme nestrácali nádej, lebo cez ňu ti môžeme dôverovať.

Amen.