Sedemnásta nedeľa v období "cez rok"

Poukázať na Ježišov súcit prirodzeným potrebám človeka a povzbudiť, aby skutky ľudí boli presiaknuté láskou.

Pocítili ste niekedy žalúdočnú nevoľnosť, keď ste jedli postojačky alebo náhlivo? Naše telo si vyžaduje, aby sme sedeli a odpočívali, keď požívame pokrm. To isté platí aj o našom duchovnom trávení. Musíme spomaliť tempo a uvoľniť sa, aby Ježiš mohol nasýtiť našu dušu. „Duchovná nevoľnosť“ sa prejaví vtedy, keď sa modlíme za pochodu. Často sme unavení z tlaku každodenného života. Aj keď sa denne modlíme, možno si pre stretnutie s Pánom nevyberáme najvhodnejšiu chvíľu dňa. Skúsenosť nám dokazuje, aké ťažké je počúvať Boží hlas a spočinúť v jeho láske, ak celý deň žijeme v zhone a ruchu.

Drahí bratia a sestry, Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu prejavil veľký súcit s vyčerpanými ľuďmi, ktorí strávili niekoľko dní na cestách, aby ho vyhľadali. Vykonal pre nich veľkolepý zázrak, keď rozmnožil päť jačmenných chlebov a dve ryby a nasýtil okolo päťtisíc mužov (porov. Jn 6,9-10).

Ježiš hovorí o svojom Nebeskom Otcovi, o Božom kráľovstve, hovorí o samých vznešených veciach a hneď je tu reč o niečom neobvyklom – o jedle. Niekomu by sa mohlo zdať nedôstojné, keď ľudia majú možnosť počúvať Božieho Syna a myslia na to, že majú hlad. Isté je, že Ježiš nebol povznesený nad hlad svojich poslucháčov. Vnímal ho a reagoval naňho tak, ako vždy vnímal núdzu a obyčajné potreby ľudí. Boh má starosť o všetko – to len človek sa snaží presvedčiť seba samého, že si môže vybrať zo všetkých obyčajných a neobyčajných starostí len niektoré, a síce tie neobyčajné. Ježiš pri tejto akcii, pri ktorej nielen nasýtil zástup, ale dáva mu jasne pochopiť, že je očakávaným Mesiášom a robí ešte jednu pozoruhodnú vec: potrebuje svojich učeníkov. Oni tam nestoja a nepozerajú, čo bude ich Majster robiť. Má pre nich úlohy, a jedna z nich je veľmi pozoruhodná. Ježiš hovorí: Postarajte sa, aby si všetci posadali. Vrchol pasivity – sedieť a to majú zariadiť učeníci. A potom sa Ježiš modlí a rozdáva, a pre všetkých sa dostane chleba a rýb. Neudivuje nás to trochu?
Ak chce človek od Boha niečo dostať, musí sa dostať do pozície prijímajúceho. Musí niečo očakávať i keby mu všetci hovorili, že nemá nič očakávať a že má všetko robiť sám.

Drahí bratia a sestry, nezažili sme to už? Nevšimli sme si niekedy, že až vo chvíli, keď sme zanechali všetko úsilie, keď sme si prestali mať nekonečné a zbytočné starosti, keď sme sa jednoducho zastavili a s dôverou sa zahľadeli k Bohu, Boh začal jednať? A táto vec sa nemení ani v dnešnej dobe. Každý deň je naplnený príležitosťami, aby sme bojovali o svoju vernosť, aby sme Pánovi opätovne potvrdili, že ho milujeme. Láska sa prejavuje v skutkoch, nie v pekných slovách. Pokúsme sa každý deň vykonať aspoň nejaký skutok z lásky k Bohu, i keď nás to bude stáť aj nejakú obetu. Práve tam sa rodí najlepšie a najkrajšie ovocie lásky. Exupéry napísal: „Láska začína tam, kde sme schopní prestať myslieť na seba a ochotní vykonať niečo pre druhého, čo nás niečo stojí. Keď chceme byť šťastní a keď chceme prispieť k šťastiu našich blížnych, musíme sa rozhodnúť pre činorodú lásku. Činorodá láska nech je programom nášho života a náplňou nášho srdca. Pán Ježiš si to želá a ponúka nám k tomu svoju pomoc. Svoju pomoc naznačil aj v udalosti dnešného evanjelia, keď rozmnožil chlieb, aby telesne posilnil zástup ľudí. Tento zázrak bol prípravou na eucharistický chlieb, ktorý založil pri Poslednej večeri pre našu duševnú posilu. Aj nám Pán Ježiš pri svätom prijímaní podáva chlieb Božej lásky, aby posilnil našu slabú alebo unavenú lásku. Keď tento chlieb pri svätej omši nábožne prijímame, uschopňujeme sa konať skutky lásky k blížnym, a tak prispievať k životnému šťastiu iných i k svojmu vlastnému životnému šťastiu. Človek túži nielen po kúsku chleba, ale si žiada, aby mu bol podaný s láskou, aby mu tento dar lásky otvoril nádej na večnú lásku. Chlieb a láska sú nerozlučne späté: nič neosoží samotný chlieb, bez lásky je trpký. Aj ten najmenší kúsok chleba podaný s láskou nasycuje človeka, lebo mu otvára prístup do tajomstva Božej lásky. Dnes sme sa zišli pri Pánovom stole. Naša eucharistická slávnosť je sprítomnením tohto zázračného rozmnoženia chleba, ktoré sa začalo pri Genezaretskom jazere a uskutočnilo sa pri Poslednej večeri. Pán Ježiš vidí náš hlad a chce nás nasýtiť. Pozýva nás k sebe. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.

Kto prichádza ku nemu, nikdy nebude hladný. Bude dostávať stále viac a viac milostí, dobrodení a lásky.
Volali ma do nemocnice k mladému mužovi, ktorý ležal v bezvedomí a v beznádejnom stave. Zazvonil som a mojou prvou nádejou bolo, že otvorí milá sestrička. Prišla však sestra bez nálady, bez úsmevu, bez láskavého slova, bez ochoty. Mám zdravé hrdlo, ale ťažko som preglgol slinu. Siahol som po druhej nádeji. Prišiel lekár. Tváril som sa, že ho nepoznám, lebo som od neho nechcel protislužbu za službu, ktorú som mu kedysi urobil. Predniesol som mu poslednú vôľu príbuzných, a ak by bol pacient pri vedomí, určite by to bola i jeho posledná vôľa. A nastali drahoty. Trápne som sa cítil. Mysľou mi prebehla kniha Erik od Doris Lundovej o chlapcovi, ktorý mal leukémiu, ale ku ktorému, hoci bol v prísne sterilnom prostredí, vždy mohla prísť jeho matka. Spomenul som si na filmové a televízne zábery z oných nemocníc sveta. A keďže som nechcel porovnávať, tak som sa v duchu vrátil k tým, čo sú odsúdení na smrť pre vraždu, zločiny či zradu. Vo svojom živote porušili právo, a preto sú pozbavení všetkých práv, aj práva na život. Predsa však im ostalo jedno právo – posledná vôľa: zapáliť si cigaretu, posledný rum, vidieť ešte raz matku či napísať list pre svoju manželku. A splní sa im to, aspoň tak hovoria filmy. A chorému človekovi? Nakoniec som bol pri ňom, ale zlé dojmy ostali. Cestou k autu som myslel na dnešné evanjelium. Videl som akúsi spätosť, akýsi súvis medzi tým, čo sa stalo, a Božím slovom, ktoré som vám v dnešnú nedeľu prečítal: O Ježišovi, ktorý nasýtil pútnikov, čo prišli za ním.

Pán Ježiš prišiel na túto zem a podujal sa sýtiť človeka, aby mohol nadobudnúť život vo večnosti. Keď nasýtil s piatimi chlebmi asi päťtisíc mužov, ľuďom sa to zapáčilo. Komu by sa nepáčilo jesť zadarmo? Ale Ježiš neprišiel na svet riešiť tieto problémy – že už nemusia siať, nemusia robiť. On prišiel, aby pomohol človeku sýtiť sa pre večný život. Možno si poviete: Nie som hladný pre večný život. Mne chutí tento život. Mám televíziu, môžem sa prejsť, môžem sa porozprávať, mám priateľov. Mne chutí tento život. Netvrdím, že vám nemá chutiť tento život na dvoch nohách. No každé nasýtenie raz prestane a nastane hlad. Ježiš Kristus prichádza na zem, aby sýtil tento hlad. Ak budeme odmietať večný život, ako bude sýtiť Ježiš tento život v nás? V čom je život večný?
Život večný si začínam sýtiť už dnes. Nebo a raj, to je Boh, ktorý sa zdieľa v človeku. Zdieľajúci Boh, ktorý prichádza, je prijatý človekom a ktorý je milovaný človekom, to je nebo pre človeka. Každý jeden z nás, keď prijíma Boha do svojho života cez lásku k blížnym, prichádza do priestoru zdieľajúceho sa Boha a zažíva nebo. Ak sa nerozhodnem vo svojom živote prejavovať dobrotu a lásku tým, s ktorými žijem a voči svojmu Bohu, neochutnám nebo. Máme život, ktorý je hladný po tom, aby mohol trvať večne, aby bol naplnený šťastím a blaženosťou. Ježiš Kristus prichádza, aby náš život sýtil. Ide o to, či ho prijmeme.

Drahí bratia a sestry, predstavte si, ako sedíte na vrchu s Ježišom a s apoštolmi. Ježiš hľadí k nebu a prosí Otca, aby požehnal chlieb a ryby. Nato prichádza k vám jeden z apoštolov a ponúka vám toľko jedla, koľko sa vám žiada. Staré židovské príslovie hovorí: „Ktokoľvek urobí na ceste k Bohu jednu míľu, Boh pobeží k nemu dve!“ Dovoľte Ježišovi, aby vás naplnil pokojom a radosťou, pretože on prisľúbil, že nám pomôže v každej potrebe.
Ježišu, odovzdávame ti všetko, čo nám práve prebieha mysľou. Pomôž nám stíšiť sa, aby sme mohli sedieť pri tvojich nohách a mať účasť na tvojej hostine múdrosti potrebnej pre náš život.

Amen.