Tridsiata druhá nedeľa v období "cez rok"

Byť verný Bohu znamená byť verný v maličkostiach.

Vedeli by ste povedať, čo majú spoločné výborní: rodičia, matka a otec voči svojim deťom; študent k svojim povinnostiam; športovec k športu; modelka k svojej činnosti; umelec k svojmu dielu; kresťan katolík k tomu, čo verí; a iní a iné k tomu, čo konajú z lásky, presvedčenia? Títo všetci “výborní“, čo svoju činnosť konajú z lásky a presvedčenia a nie z donútenia či vypočítavosti, majú spoločné jedno: sú verní v maličkostiach.
Výborní rodičia nič nezanedbajú pre šťastie svojho dieťaťa. Sú aj rodičia, ktorí si pomenovanie otec či matka nezaslúžia. Tí nie sú výborní. Môže si výborná modelka dovoliť každý deň sadnúť do cukrárne? Kto by platil modelku – “buchtu“?
Nám kresťanom katolíkom, veriacim, čo chceme byť výborní, Ježiš na príklade chudobnej vdovy, ktorá vhodila do pokladnice dve drobné mince, hovorí:

„Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Mk 12,44)

Ježišove slová a zázraky potrebujú výklad, vysvetlenie. Aj jednoduchá udalosť, akou je správanie zákonníkov a správanie chudobnej ženy, vdovy, nemusí byť jasné a môže byť zle vysvetlené.
K správaniu ženy-vdovy by sa zle postavil ten, kto by tvrdil, že táto žena to prehnala, keď dala celé svoje živobytie do chrámovej pokladnice. Predsa Boh všetko od nás nežiada. Kto ju bude živiť? Iný človek môže nesprávne poznamenať. Keď už dala všetko, prečo to dala do chrámovej pokladnice? Mohla to dať radšej sociálne slabým.
Správne pochopiť správanie ženy-vdovy predpokladá, že vieme o viere Židov, že ich osud je závislý jedine na Bohu a nie na vlastnej práci či starostlivosti spoločnosti. Preto správanie ženy-vdovy, keď dáva všetko, hoci je to len veľmi málo, dve drobné mince, kvadrans, jej správanie je výrazom naprostého spoľahnutia sa na Boha, ktorý je darca života i darca všetkých prostriedkov potrebných k životu. Nejde tu o úkon sociálnej spravodlivosti, či o akt zbožnosti, ako to robili bohatí, čo dávali zo svojho prebytku, ale u ženy-vdovy ide o úkon viery. Žena-vdova tento úkon neurobila pre obdiv, ako to konajú zákonníci, ktorých Ježiš kritizuje. Rozhoduje vnútro človeka. Ježiš vidí nielen to, čo hádžu do pokladnice a ako, pretože sedí predsa tak, že vidí na pokladňu, ale Boh vidí do vnútra človeka a nie sú mu skryté myšlienky, pohnútky správania.
Evanjelium nás učí, že svoj život nesmieme žiť tak ako zákonníci, ktorí poznajú zákon, postia sa, dávajú i desiatky, ale len pre obdiv ľudí. Ježiš nám dáva osobný príklad cez ženu-vdovu. Ježiš je celý závislý na Otcovi. Chce len to, čo chce Otec. Pravé kresťanstvo spočíva v tom, že verne plníme všetko, teda i v maličkostiach, čo od nás žiada Boh. Boh nás chce celých. Nechce len niečo. Boh chce náš slobodný rozum i vôľu. Nenúti, ale žiada. Je to ťažká skutočnosť?

Táto udalosť je mnohovravná. Za malý dar daný z presvedčenia Ježiš sľubuje veľkú odmenu. U Boha aj najmenší dar môže byť veľký. Boh sa nedá podplatiť či kúpiť. Boh pozerá do srdca a nie do peňaženky. Ježiš kladie dôraz nie iba na veľkosť daru, ale na lásku, s akou dávame dar. Za malý peniaz môžeme u Boha veľa kúpiť. Kto dáva alebo koná s láskou k Bohu, ten viac dáva.
Boh predsa stvoril svet z ničoho. Či svet nie je zložený z malých častí (atómy, protóny, neutróny, kvarky)? Oceány sa predsa skladajú z kvapiek. Čas nášho života zo sekúnd. Naše kresťanstvo z drobných každodenných dobrých skutkov.
Sv. Augustín: „Chceš byť veľký? Začni od najmenšieho.“ Keď dokážeme všetko, aj maličkosti vo svojom živote robiť s láskou k Bohu, čaká nás od neho odmena veľkých. Nie sú malí ľudia ani malé skutky, ani malé povinnosti, ani malé dary. Môžu byť len malé srdcia a malá láska. Náš život nech sa skladá z malých vecí, ale konaných s láskou k Bohu a ľuďom, a budeme veľkí kresťania. Každý môže byť veľký. Najmenší môže byť najväčší. Sv. Terezka Ježišova je už dnes Učiteľkou Cirkvi.
Kuchárka nepodcení dochutenie jedla. Maličkosť? Nie! Maličkosť, ako sú koreniny, znamená mnoho.
Prečo liek berieme tak, ako je určené? Maličkosť? Nie! Aj malá tabletka vie uľaviť v bolesti.
Prečo zachovávame maličkosti v predpisoch, nariadeniach, zákonoch? Chceme šťastne prísť do cieľa, napríklad autom. Chceme, aby nám vec dlho poslúžila. Umelec odovzdá na výstavu či predá až dokončené dielo. Maličkosť? A čo kritika?
A kresťan katolík nejde na omšu v nedeľu a v prikázaný sviatok, prípadne ostáva mimo kostola. Povie, to je maličkosť. V piatok je mäso a neurobí vynáhradu. To je maličkosť. Oklame, ukradne, ohovorí, neposlúcha a vyhlasuje: To je maličkosť. Nezabúdajme byť štedrí voči Bohu. Prečo? Peniaze a všetko, čo sme získali a nadobudli na zemi, stratí našou smrťou pre nás hodnotu. Príbuzní, priatelia, známi nás síce odprevadia na cintorín, ale vrátia sa domov. Naše dobré skutky konané z lásky k Bohu a blížnym si prinesieme až pred svojho Boha – Sudcu a naklonia nám milosrdného Boha tak, že nám odpustí a daruje nám večnú blaženosť.
Ktosi správne vystihol, že sú tri skupiny darcov: neochotný darca, darca z povinnosti a radostný darca. Neochotný darca hovorí: nerád dávam, nenávidím darovať. Odkladám s obdarovaním a keď dávam, dávam s opovrhnutím. Ber, a daj mi pokoj. Neochotný darca rovnako dáva neochotne. Tým menej to robí z vlastnej povinnosti. Dáva, pretože je povinný dávať. Radostný darca dáva ochotne zo srdca a má z toho radosť.
Byť jednoducho dobrý a robiť čo je správne, to nikdy nebolo a nebude ľahké. Aj v dnešnom svete, ktorý pozná len mať, vlastniť čo najviac, je štedrosť veľmi ťažká. Aj za čias Ježiša boli dobrí i niektorí farizeji a zákonníci, a Ježiš sa s nimi priatelil. Iní predstierali svoju svätosť. Ježiš ich nemal v nenávisti, pociťoval voči nim spravodlivý hnev a súcit.
Do ktorej kategórie patríme? Štedrosť voči Bohu, blížnemu i sebe s akou láskou, pohnútkou, ako často a v čom realizujeme? Nám patrí konať, súd bude patriť Bohu. Neohraničujme svoju činnosť štedrosti len v materiálnej oblasti. Deľme sa aj o dary ducha, svoje talenty, nadanie, šikovnosť, múdrosť…
Na to pravdepodobne myslel Gogoľ, keď povedal: „Nikdy nie sme tak chudobní, aby sme nemohli nadeliť blížnym.“
A František Balfour to vyjadril slovami: „Najlepším darom pre nášho vraha je, že mu odpustíme. Pre priateľa darom je naša vernosť. Pre dieťa náš dobrý príklad. Pre otca keď mu prejavíme vernosť. Pre matku naše srdce. A pre suseda naša ruka, ochotná pomôcť.“

Vidíme, ako ľahko je možné u Boha veľa zarobiť, a nemusíme sa veľa narobiť. Pri konaní dobra sa v nás dejú nevídané veci. Nerozhoduje to, koľko sme dali, pomohli, ale s akou láskou. Boh sa nebude pýtať, kto si bol, ale aký si bol. Veľkí ľudia so svojimi veľkými dielami, ale konanými bez lásky, budú veľmi malí. Nezaťažujme si srdce egoizmom. Naopak, cvičme sa v štedrosti aj v malých veciach, pestujme ochotu, srdečnosť… Nebudeme tvrdo súdení. Nepochybujme, že človek je taký veľký, aká je veľká jeho láska. Len u Boha za halier možno získať milióny. Pred Bohom je náš dar taký veľký, s akou láskou sme ho vykonali. Prijímajme lásku ako mieru veľkosti človeka, ale najprv zmerajme seba samých.

Stará legenda rozpráva o vladárovi, ktorý sa rozhodol vystaviť na svoj vlastný náklad chrám. Po jeho vybudovaní dal pri vchode umiestniť tabuľku s textom: Chrám bol vybudovaný výlučne na náklad vladára X. Bol však prekvapený, keď v nasledujúce ráno mu bolo oznámené, že na tabuľke z mramoru nie je jeho meno, ale meno jednej ženy. Dal si ju zavolať a pýtal sa, čo výnimočné spravila, keď na tabuľke je jej meno. Prekvapená žena sa priznala, že raz, keď sa staval chrám a kone ťahali veľmi ťažký náklad a boli unavené a hladné, hodila im trochu sena a pritom myslela na Boha. „To je všetko?“ prekvapene zvolal vladár. Porozumel. Dobrý čin vykonaný s láskou tejto ženy bol v očiach Boha cennejší ako všetky náklady, ktoré on vynaložil na stavbu. Tá žena seno hodila koňom s myšlienkou na Boha. On staval chrám s myšlienkou na seba, a nie na Boha.

Ježišove slová z evanjelia sú mnohovravné. „Všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, celé svoje živobytie.“ (Mk 12,44) Aby sme sa raz nemuseli Boha báť, hanbiť za svoj život, skorigujme už dnes svoje prístupy a vzťahy ohľadom maličkosti, ktoré konáme.

Všetci: výborní rodičia, študenti, umelci, manekýnky, ale i my majme jedno spoločné: všetko robme s láskou k Bohu, hoci sú to len “maličkosti“.

Amen.