Tridsiata druhá nedeľa v období "cez rok"

Vlastniť ešte neznamená byť šťastný.

Stretli ste sa s tým, že peniaze dokážu otvárať dvere do úradov, škôl, k titulom a postaveniam? Že to nie je nič nové?

Učiteľ v 4. triede základnej školy dal svojim žiakom nasledovnú úlohu: Čo by si robil, keby si mal k dispozícii milión? A ešte k tomu povedal deťom: „Kto napíše najlepšiu prácu, dostane odmenu.“
Jedno z detí napísalo: „Keby som mal milión, dal by som peniaze svojim rodičom, aby si mohli postaviť pekný dom.“ A iné: „Dal by som peniaze misionárom pre úbohé černošské deti.“ Nakoniec tretí napísal: „Keby som mal milión, som si istý, že by som chcel mať ďalší milión.“
Učiteľ priznal cenu tretiemu, lebo – ako povedal – on spoznal túto chorobu.

A stretli ste sa s človekom, ktorý vás obdaroval milým slovom, úsmevom, radou, ochotou pomôcť? Že ani to nie je nič nové?

Aj úryvok z evanjelia nehovorí nič nové. Stále platia výstražné slová Pána Ježiša: „Varujte sa zákonníkov...“ (Mk 12,38) a konštatovanie: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci...“ (Mk 12,43).

Text evanjelia zobrazuje dva protikladné postoje veriacich a nábožných ľudí. Povedzme presnejšie: jeden postoj je falošne nábožný a druhý autenticky nábožný. Prvý postoj, reprezentovaný zákonníkmi, bol len zdaním nábožnosti: dlhé a sťaby horlivé modlitby, ktoré uspokojovali pýchu týchto učených mužov a zaisťovali im materiálny zisk, z čoho však ani Boh nemal chválu, ani veriaci duchovný úžitok. „Takých postihne prísnejší súd“ (Mk 12,40) – predpovedá Pán Ježiš. A druhý postoj, šľachetný a hodný nasledovania – to je postoj obetavého skutku vdovy. Pán Ježiš teda výrazne poukazuje na pravidlo, ktoré potvrdzuje aj naša každodenná skúsenosť. Ak nábožnosť sa vykazuje jedine náboženskými praktikami – bude len nábožnosť reklamy, bude mŕtva a nepresvedčivá pre svet. Ale pravá nábožnosť preukazuje sa skutkom, životom. A každý hodnotný skutok musí byť obetou. Môže to byť obeta času, zdravia, síl, nervov, môže to byť obeta tých „drobných mincí“, obeta malá v ľudských očiach (čo koho zaujíma, koľko nás to stalo?), ale ako tá minca vdovy, ktorá si zasluhuje Kristovu pozornosť a pochvalu (On jediný vie, koľko nás to stálo!).
S dôverou pozeráme počas Najsvätejšej obety na kríž Ježiša Krista, ktorý tiež bol ničím, bol „bláznovstvom“ v hodnotení sveta. Ale ten skutok, tá obeta, sú schopné pohnúť nebo a zem.

Text evanjelia nás oslovuje a my si môžeme položiť v súvislosti s darom viac otázok.
Čo je to obeta? V bežnom živote obetou alebo darom sa volá každý dar pre Boha. Keď skrze kňaza sa prináša obeta Bohu, je to obeta liturgická. Priniesť obetu Bohu môže aj každý človek sám. Je to vtedy, keď z lásky k Bohu sa vedome a dobrovoľne zrieka príjemných a dovolených vecí pre svoju dušu alebo dobro svojich bratov a sestier. Keď prijíma ťažkostí života trpezlivo a s láskou ich znáša z lásky k Bohu pre spásu svojej duše a dobro bratov a sestier. Je to aj odpoveď na ďalšiu otázku.
Aký je cieľ obety? Ide o zblíženie sa človeka s Bohom, prehĺbeniu ich vzájomného spojenia, čo má človeku pomôcť k posväteniu jeho života. O hodnote daru nerozhoduje jeho veľkosť, hodnota, ale to, s akou láskou a dôverou obetu prinášame. Čo nás obeta stojí? Krst nás zaväzuje, že keď začneme užívať svoj rozum a slobodnú vôľu, sme povinní prinášať obete tak duchovné, ako aj hmotné pre spásu svojej duše. Významné miesto v živote kresťana zaujíma svätá omša. Obetovanie chleba a vína je symbolom obety človeka. Každý z nás má na nej svoju čiastku. Pri obetovaní si uvedomujeme celý obsah svojho života. Vtedy spolu s chlebom a vínom prinášame nielen tie najťažšie obete a dary Bohu, ako je utrpenie, choroba, smrť našich blížnych, ale aj všetky povinnosti, ktoré musíme plniť, všetko, čo robí náš život krásnym, bohatým, šťastným. Bohu je veľmi milá naša obeta modlitby. Keď Bohu ďakujeme, odprosujeme, klaniame sa, či Boha prosíme. Najvyššiu cenu obety má náš vlastný život. Tak chápeme aj smrť za Krista. Spomeňme si napríklad na mučeníka Maximiliána Kolbeho, ktorý šiel z lásky k Bohu do bunkra hladu za spoluväzňa Františka. Obetou milou Bohu môže byť aj zrieknutie sa pokrmu, a to nielen v pôstnom čase a v piatok. Veď pôstom, a teda obetou, je aj zrieknutie sa večerného filmu v televízii, keď čas využijem pre svoju rodinu, alebo si prečítam niečo pre svoju dušu. Darom je aj zrieknutie sa výhod, ktoré mi patria. Zriekanie nám má pomôcť zvíťaziť nad našimi slabosťami, chybami či hriechmi. Bez obety nie je nič veľké, a to nie iba v kresťanstve, ale v živote vôbec. Kto vie zaujať správny postoj k obetám, ten spozná a zažije aj rast svojej osobnosti človeka i veriaceho kresťana. Vypočítavosť, špekulovanie, kalkulovanie, aj keď obohatí, ale neuspokojí tak, ako keď človek koná s úprimným srdcom a radostnou mysľou. V biologickom živote platí zákon: zničenie určitej hodnoty prináša zrodenie novej. Analógia pre život. Keď odumrie zrno, rastie nová úroda. Ak chce človek duchovne rásť, musí prinášať obete. Duchovný rozvoj človeka musí byť vykúpený zriekaním sa a obetami. Jedným paradoxom je naša smrť. Vtedy strácame všetko, čo sme nadobudli pre seba a čo sme vybudovali. Strácame všetky materiálne i duchovné hodnoty. Plnia sa slová Jóba: „Nahý som vyšiel z lona matky, nahý sa ta vrátim. Boh dal, Boh vzal, meno Božie nech je zvelebené“ (Jób 1,21). A práve vtedy, keď všetko strácame, vtedy získavame. Iba to, čo malo pred Bohom hodnotu, nám poslúži ako odmena a čo sme zanedbali, neurobili alebo zle urobili, bude slúžiť na potrestanie. A preto je správanie ženy vdovy pre nás oslovením. „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12,44).

Sv. Serapion, pustovník, počas hladu v Egypte, predal sväté evanjelium a za utŕžené peniaze kúpil chlieb a rozdal chudobným. Keď mu to niektorí vytkli, povedal: „Urobil som, ako to káže Sväté písmo: Choď, predaj čo máš a rozdaj chudobným.“

Sv. Cyril, jeruzalemský biskup, počas veľkého hladu v roku 357 predal chrámové nádoby a koberce a podelil medzi chudobných.

Nie každý máme k dispozícii hrubú peňaženku či bankové konto. Nie každý máme geniálny talent, ale každý má možnosť z toho, čo má, dávať mnoho, často snáď aj všetko, keď motívom a motorom konania je láska k Bohu a ľuďom. Je správne, že vieme bojovať proti pýche, lakomstvu. A je správne, že vieme tomu učiť i deti, a tak zabrániť ich, ale i nášmu nešťastiu.

Raz kdesi kričalo dieťa, pretože strčilo ruku do otvoru vzácnej čínskej vázy a nemohlo ju dostať von. Rodičia sa snažili zo všetkých síl ruku vytiahnuť, ale dieťa kričalo čím ďalej tým hlasnejšie. Nakoniec im nič nezostávalo, len drahú vázu rozbiť. Nad kôpkou črepov vyšlo najavo, prečo rúčka dieťaťa ostala uväznená. Dieťa v pästi zvieralo drobnú mincu, ktorú objavilo na dne vázy, a ktorú vo svojom detskom nerozume nechcelo pustiť.

A keď nechceme byť ako toto dieťa, učme sa pravej Kristovej láske. Deliť sa, zriekať sa, ovládať sa... byť šťastnými. A kresťanským je, keď chceme urobiť šťastnými nielen seba, najbližších, ale aj svoje okolie.

Je veľa spôsobov, ako pomáhať chudobným. Raz sa išiel bohatý priemyselník poradiť s jednou klauzúrnou sestrou. Bol rozhodnutý urobiť so svojím bohatstvom to, čo jej Pán ukáže, hoc i všetko predať a rozdať chudobným. Sestra si vyžiadala čas na modlitbu a keď sa boháč vrátil pre odpoveď, povedala mu: „Máš v tejto chvíli veľa peňazí?“ „Áno,“ odpovedal. „Teda choď a kúp nejakú továreň a daj prácu iným robotníkom.“ A on to aj tak urobil.

Aj dnes si Boh posluhuje nami. Kristus kráča dejinami. Dejiny spásy zostavuje z tých najnepatrnejších vecí, ľudí a činov. Z krajíčkov chleba, pohára vody, z haliera chudobnej vdovy... Je to všetko nepatrné, drobné, a predsa z toho vzniká velebná mozaika, vznešený obraz Božej lásky zachraňujúcej ľudstvo. Dva haliere chudobnej vdovy mali zaľúbenie v Božích očiach, kým o Herodesových miliónoch, ktoré vynaložil na stavbu toho istého chrámu, sa mlčí. Boh hľadí na srdce. Preto sa netrápme nad tým, že nemáme toho mnoho, ale hľaďme aspoň na to málo, aby sme dali zo srdca.

Končí sa cirkevný rok. Podľa príkladu štedrosti našich zomrelých, s vďakou čo nám zanechali, myslíme na ich i našu spásu. Rozmnožujme cez modlitbu, obete, príkladný život kresťanov zásluhy pre nich i pre nás. Pri pohľade na prírodu, ktorá je darom Stvoriteľa, nezabúdajme, že od Boha sme vyšli a k Bohu sa musíme vrátiť. A Bohu patrí všetko, i my. A keď si túto myšlienku osvojíme, získavame viac, ako si môžeme v tejto chvíli uvedomiť. Boh odmení aj pohár vody podaný z lásky. Boh odmení i túto svätú omšu, odmení čisté srdcia.

Amen.