Tridsiata druhá nedeľa v období "cez rok"

Vzbudiť u veriacich túžbu po viere a veľkodušnosti srdca.

Žijeme v dobe, ktorá je do veľkej miery poznačená egoizmom a sebectvom. Je to doba, pre ktorú je charakteristický zhon a starosť o vlastnú budúcnosť. A práve pri takomto nezdravom spôsobe života sa celkom vytráca zmysel pre obetu. Bojíme sa púšťať na cestu, ktorá znamená opustiť všetky naše doterajšie istoty. Ale sú to naozaj istoty? Sú to istoty v pravom slova zmysle, na ktoré sa môžeme spoľahnúť? Iste nie!
Každý veriaci človek si je vedomý, že jedinou a pravou istotou na tomto svete môže byť jedine Boh. Jedine on nás môže urobiť skutočne šťastnými a slobodnými ľuďmi.

O skutočnom živote viery a dôvery nám hovorí aj dnešné evanjelium: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12,43–44).

Evanjelista Marek dáva do ostrého protikladu spôsoby farizejov, ktorí boli v čase Ježiša Krista veľmi vplyvnou vrstvou vtedajšieho židovského národa a postavu chudobnej vdovy, ktorá pri svojom obetovaní bola úplne iná ako farizeji. A práve na túto vdovu Ježiš upriamuje pozornosť svojich učeníkov. Ona hoci bola chudobná, prejavila veľkú lásku a dôveru voči Bohu. Lásku, ktorá bola ochotná dať zo seba všetko, teda celý svoj majetok. Jej nepatrný dar nemal síce veľkú cenu. Veď jedna minca mala vtedy iba halierovú hodnotu. Ale v očiach Božích mala nesmiernu hodnotu. Ježiš na tejto vdove chce poukázať, s akou vnútornou odovzdanosťou je potrebné prinášať svoje dary a obety. Táto vdova, hoci bola chudobná, nepomýšľala na to, že by si mohla jednu mincu ponechať. Veď mala dve. Ale práve naopak, dala všetko. A dala to s veľkou dôverou a láskou v Božiu pomoc. Boží chrám mal pre ňu takú veľkú hodnotu, že bola ochotná zriecť sa všetkého. Teda celého svojho majetku, ba dokonca aj svojho vlastného života. Táto vdova našla v Bohu istotu. Istotu pre dnešok, pre zajtrajšok, ako i pre večnosť. A práve preto sa stala bohatšia než všetci tí, čo síce hádzali do chrámovej pokladnice, ale hádzali zo svojho nadbytku. A Ježiš túto ženu vyzdvihuje. Vyzdvihuje ju ako príklad dôvery a lásky. Jej viera v Boha bola väčšia ako viera farizejov. A jej chudobný dar prevýšil všetky dary bohatých.
Tu je možné vidieť rozdiel v postoji tejto chudobnej vdovy oproti bohatému mladíkovi, ktorý sa napriek celému svojmu nadšeniu a vzletným plánom nevedel celkom sa odovzdať do Božích rúk. Chudobná vdova prejavila úplnú dôveru a jej dôvera bola veľmi veľká. Nemala starosti a obavy o svoj budúci život. Stala sa úplne slobodná pre tento svet. A práve preto bohatý mladík nemohol dosiahnuť túto vieru a dôveru v Boha.
Liturgia tejto nedele nám predstavuje ešte jednu ženu, ktorá podobne ako žena z evanjelia si zaslúžila Pánovu pochvalu. Nachádzame ju v prvom čítaní z Prvej knihy kráľov, kde Pán posiela proroka Eliáša do Sarepty pri Sidone k vdove, ktorá ho mala živiť. Hoci kraj trpel suchom a hladomorom, žena sa o proroka postarala. A to preto, lebo dôverovala jeho slovám: „Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán zošle dážď na zem“ (1Kr 17,14). A toto sa skutočne aj splnilo.

V živote sú chvíle, kedy Boh od nás očakáva nejakú obetu. Obetu, ktorá má byť vyjadrením našej opravdivej lásky a dôvery voči nemu. Obetovať znamená zrieknuť sa niečoho, čo je nám zvlášť blízke a možno pre náš život aj nevyhnutne potrebné. Pravá obeta nikdy nehľadí na veľkosť daru a ani na vynaloženú námahu. Je to dar, ktorý sa dáva slobodne a z lásky. Láska je tou hybnou silou, ktorá pohýna ku konaniu každého dobrého skutku. Veď najkrajší dar je práve ten, ktorý sa dáva z úprimného a čistého srdca. A takýmito darmi a obetami sa človek stáva slobodnejší, ale aj otvorenejší voči Bohu a zároveň aj voči blížnemu. Pravá obeta, ktorá je konaná s láskou, je Bohu vždy veľmi milá. Preto Boh na takéto obety zhliada a odmieňa ich. Svätý arský farár zvykol hovoriť: „Dom plný skutkov milosrdenstva nikdy netrpí chudobou.“ Preto sa nemusíme báť, že naša obeta ostane kdesi v zabudnutí a Boh na nás zabudne.
Ježiš chce, aby sme boli úplne slobodní. Slobodní od všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom zväzuje, zotročuje. Hovorí: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12,33–34). Ježiš nehľadí na darovanú čiastku, ale skôr hľadí do srdca darcu. Jemu je vždy milý ten, kto sa mu vie dať celý. Kto mu až natoľko dôveruje, že sa nebojí kráčať za ním. Pravá odpútanosť od všetkého vedie k veľkodušnosti voči Bohu i voči blížnemu. Boh hľadí na všetky tieto naše dary so záujmom a láskou. A o tomto nás uisťuje aj dnešné evanjelium. Boh nám dá za naše obety a dary oveľa viac, než si vieme predstaviť. Keď sa začneme dávať, spoznáme, čo je to skutočná sloboda. Je to sloboda, ktorá sa nebojí riskovať. Sloboda, ktorá naplno verí Kristovým slovám a prísľubom.

Almužna priťahuje Božie požehnanie a zároveň produkuje hojné ovocie. Je dôležité, aby sme sa naučili dávať almužnu so správnym úmyslom. To znamená, aby sme mali svoje srdcia vždy upriamené na Boha, podobne ako chudobná vdova z dnešného evanjelia. Musíme sa snažiť o veľkodušnosť. A to zvlášť vo veciach, ktoré sú nám najdrahšie. Dary, ktoré prinášame, musia vytryskovať zo súcitného srdca naplneného láskou k Bohu a blížnemu. Duch pravej dobročinnej lásky je vnútorne prepojený s radostným srdcom. A Boh stále odmení našu veľkodušnosť.

Šťastný život s Ježišom má neuveriteľne vysokú hodnotu, ktorú nedávno obdivovali aj americké agentúry, keď referovali o dedičskom konaní, ktoré sa odohralo v New Yorku po smrti multimilionára Monforta. Jeho osobný advokát otvoril v preplnenej notárskej sieni obálku s testamentom a čítal: „Svoj majetok dávam svojej jedinej dcére Grácii. Ale majiteľkou sa stane až vtedy, keď sa vzdá katolíckej viery. Toto je moja posledná vôľa.“
Prítomná dcéra Grácia vstala a v sieni nastalo hrobové ticho. Oči všetkých sa upriamili na ňu. A ona do napätého ticha jasným a rozhodným hlasom prehlásila: „Katolíckej viery sa nezrieknem.“
Prítomní nahlas užasli. Nato vstal predsedajúci notár a oznámil, že v takomto prípade majetok prepadá v prospech štátu. A Grácia pokojne odpovedala: „Čo sú mi všetky milióny po mojom otcovi v porovnaní so šťastím života prežívaného s Ježišom?“
Na tejto dievčine môžeme vidieť, čo znamená skutočne milovať. Čo znamená trpieť pre Krista a pre svoje životné presvedčenie. Toto je veľké svedectvo života. A Boh, ktorý je nekonečne spravodlivý, iste odmení jej skutok a dá jej oveľa viac, ako tento pominuteľný majetok. Preto ten, kto okúsil život s Bohom, nikdy sa ho nevzdá. Pravá viera je vždy veľkým darom a zároveň veľkým ziskom.

Všemohúci Bože, daj, aby sme spoznali, čo je to opravdivá láska, čo je to skutočná vernosť a odovzdanosť. Daj, nech naše srdce túži po tebe, ako po pravom prameni, ktorý nikdy nevysychá. Daj, nech naše srdce nachádza v tebe pravý pokoj, ktorý tento svet dať nemôže.

Amen.