Tridsiata druhá nedeľa v období "cez rok"

Ježišovi sa páči ten, kto vie z lásky k nemu sa všetkého zriecť.

Pripravujeme sa na koniec cirkevného roka. Prežívame dušičkové dni. Pohľad do prírody hovorí o novom období roka, zime. Nevdojak sa nám natískajú otázky: Urobili sme vo vzťahu k Bohu všetko? Dali sme Bohu všetko, čo sme boli povinní dať? Pohľad na hroby našich drahých nám pripomína, aby sme všetko materiálne zanechali na zemi a pred svojho Boha Sudcu si zobrali len hodnotu dobrých a zlých skutkov. Príroda osirela. Dala nám všetko, čo sa urodilo. Ako echo sa v dnešný deň nesie ku nám slovo “všetko“.

Posledná veta dnešného evanjelia zdôrazňuje význam slova všetko, keď Pán Ježiš o žene, chudobnej vdove, povedal slová pochvaly: „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12,44).

„Dala všetko“ (Mk 12,44). V geste ženy je čosi z dôstojnosti, čosi, čo zbavuje odvahy súčasného človeka. Človeka konzumenta, ktorý by chcel len brať a nič nedať sám od seba. Slovo všetko, obetovať všetko dnes šokuje a prinajmenej udivuje. Človeka, ktorý sa dnes k tomu rozhoduje, považujú za šialenca alebo čudáka. Ináč to hodnotí Ježiš. Dnešné evanjelium predstavuje tri kategórie ľudí.
Prvá, to sú učení v Písme, zákonníci, ľudia konzumenti. Chceli by iba brať. Vieme, že sa dožadovali od iných úcty, pôct, titulov, prvých miest...
Druhá skupina ľudí sú tí, ktorí dávajú skutočne veľa, ale len toľko, aby im ostalo ešte dosť pre nich samých.
Tretia skupina, práve naopak, je skupina ľudí, ktorých očarovalo slovo všetko. Sú to tí, čo sa radi podelia; s posledným kúskom chleba, ktorý pre Boha, pre Ježiša s láskou dajú pre druhého človeka. Dajú všetko ako žena, vdova z evanjelia. Ona sa nedelí, ona jednoducho dáva všetko, čo má.
Evanjelium nám chce poukázať na dva rôzne postoje, keď človek dáva len niečo a keď dáva všetko. Keď ten, čo má mnoho a dá mnoho, robí dobre. Dať z prebytku nie je ničím zlým. Keď „boháči hádzali mnoho“ (Mk 12,41), zostal im ešte základ, ktorý im postačil k spokojnému životu. Boli teda i naďalej nezávislí na Bohu. Vystačili si. Lepší obraz o človeku dneška by sme sotva našli. A žena – vdova? Jej „dve drobné mince, čo je kvadrant“ (Mk 12,42) nikomu nepomohli. Žena urobila však “len“ to, čo považovala za najlepšie; dala všetko a tým dala svoj život do priamej závislosti na Bohu. Tak totiž vtedy v Izraeli zmýšľali, že o život človeka sa v zásade staral Boh, nie spoločnosť. Za postojom boháčov a vdovy je porovnanie dvoch ciest, z ktorých si máme aj my vybrať. Cesta učiteľov Zákona poukazuje na ich výkonnosť a na uznaní od ľudí. Ježišova cesta hovorí o závislosti na Otcovi. Túto cestu Ježiš označuje za cestu pravého učeníka. Evanjelium nehovorí teda o sociálnom cítení, ale o odovzdaní svojho života Bohu. Boh chce srdce človeka. Boh chce človeka. Kto sa odovzdá celý Bohu, ten robí priestor pre lásku medzi Bohom a človekom. To nie je nezodpovedné, ale to nie je ani ľahké. Príklad môžeme vidieť v Ježišovi a jeho Matke. Sú plne závislí na Otcovi. A ich život je zároveň plný lásky bez hraníc.

Text evanjelia nás oslovuje a my si môžeme položiť v súvislosti s darom viac otázok.
Čo je to obeta? V bežnom živote obetou alebo darom sa volá každý dar pre Boha. Keď skrze kňaza sa prináša obeta Bohu, je to obeta liturgická. Priniesť obetu Bohu môže aj každý človek sám. Je to vtedy, keď z lásky k Bohu sa vedome a dobrovoľne zrieka príjemných a dovolených vecí pre svoju dušu alebo dobro svojich bratov a sestier. Keď prijíma ťažkostí života trpezlivo a s láskou ich znáša z lásky k Bohu pre spásu svojej duše a dobro bratov a sestier. Je to aj odpoveď na ďalšiu otázku.
Aký je cieľ obety? Ide o zblíženie sa človeka s Bohom, prehĺbeniu ich vzájomného spojenia, čo má človeku pomôcť k posväteniu jeho života. O hodnote daru nerozhoduje jeho veľkosť, hodnota, ale to, s akou láskou a dôverou obetu prinášame. Čo nás obeta stojí. Krst nás zaväzuje, že keď začneme užívať svoj rozum a slobodnú vôľu, sme povinní prinášať obete tak duchovné, ako aj hmotné pre spásu svojej duše. Významné miesto v živote kresťana zaujíma svätá omša. Obetovanie chleba a vína je symbolom obety človeka. Každý z nás má na nej svoju čiastku. Pri obetovaní si uvedomujeme celý obsah svojho života. Vtedy spolu s chlebom a vínom prinášame nielen tie najťažšie obete a dary Bohu, ako je utrpenie, choroba, smrť našich blížnych, ale aj všetky povinnosti, ktoré musíme plniť, všetko, čo robí náš život krásnym, bohatým, šťastným. Bohu je veľmi milá naša obeta modlitby. Keď Bohu ďakujeme, odprosujeme, klaniame sa, či Boha prosíme. Najvyššiu cenu obety má náš vlastný život. Tak chápeme aj smrť za Krista. Spomeňme si napríklad na oswienčinského mučeníka Maximiliána Kolbeho, ktorý šiel z lásky k Bohu do bunkra hladu za spoluväzňa Františka. Obetou milou Bohu môže byť aj zrieknutie sa pokrmu, a to nielen v pôstnom čase a v piatok. Veď pôstom, a teda obetou je aj zrieknutie sa večerného filmu v televízii, keď čas využijem pre svoju rodinu, alebo si prečítam niečo pre svoju dušu. Darom je aj zrieknutie sa výhod, ktoré mi patria. Zriekanie má nám pomôcť zvíťaziť nad našimi slabosťami, chybami či hriechmi. Bez obety nie je nič veľké, a to nie iba v kresťanstve, ale v živote vôbec. Kto vie zaujať správny postoj k obetám, ten spozná a zažije aj rast svojej osobnosti človeka i veriaceho kresťana. Vypočítavosť, špekulovanie, kalkulovanie aj keď obohatí, ale neuspokojí tak, ako keď človek koná s úprimným srdcom a radostnou mysľou. V biologickom živote platí zákon: zničenie určitej hodnoty prináša zrodenie novej. Analógia pre život. Keď odumrie zrno, rastie nová úroda. Ak chce človek duchovne rásť, musí prinášať obete. Duchovný rozvoj človeka musí byť vykúpený zriekaním sa a obetami. Jedným paradoxom je naša smrť. Vtedy strácame všetko, čo sme nadobudli pre seba a čo sme vybudovali. Strácame všetky materiálne i duchovné hodnoty. Plnia sa slová Jóba: „Nahý som vyšiel z lona matky, nahý sa ta vrátim. Boh dal, Boh vzal, meno Božie nech je zvelebené“ (Jób 1,21). A práve vtedy, keď všetko strácame, vtedy získavame. Iba to, čo malo pred Bohom hodnotu, nám poslúži ako odmena a čo sme zanedbali, neurobili alebo zle urobili, bude slúžiť na potrestanie. A preto je správanie ženy, vdovy pre nás oslovením. „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12,44).

Vieme, že nie každý má k dispozícii hrubú peňaženku či bankové konto. Nie každý má geniálny talent, ale každý má možnosť z toho, čo má, dávať mnoho, často snáď aj všetko, keď motívom a motorom nášho konania je láska k Bohu a ľuďom. Je správne, že vieme bojovať proti pýche, lakomstvu alebo závisti.
Vladislav Przybyš rozpráva príhodu o Židovi Jankielovi, ktorý kúpil na trhu koňa s vozom. Na ceste domov sa kôň splašil a v strachu Jankiel urobil sľub: „Pane, Bože zástupov! Ak ma zachrániš, tak na najbližšom trhu predám koňa a získané peniaze darujem na synagógu...“ Vtedy kôň spomalil tempo a zastavil sa. Počas najbližšieho trhu stojí Jankiel, za uzdu drží svojho koňa a pod pazuchou druhej ruky kohúta. „Za čo predáš koňa?“ pýta sa gazda. „Koňa predám len s týmto kohútom,“ poznamenáva Žid. „A čo chceš za koňa a čo za kohúta?“ „Kohút stojí tridsať rubľov a kôň tridsať kopejok.“
Uvedomujeme si, že toto je vtip. Že v našom živote sa takéto vtipy nestávajú? Ale áno! Prečo sa nám tak ťažko s niečím lúči, keď to od nás žiada Boh? A práve dnes si uvedomujeme, že „veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9,7). Príklad ženy je pre nás mementom, s ktorým sa stotožňujeme. Pretože chápeme Ježišove oslovenie, že „každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatemnenia z obratu“ (Jak 1,17). Je pravdou, že vdova pred očami mnohých kresťanov by ani dnes neobstála, pretože dala všetko; vraj, prehnala to a že Boh od nás toľko nežiada. Jedno je však pravdou a to sú slová pochvaly Pána Ježiša na jej adresu. Pre nás je to výzva, že aj keď od nás Boh nebude žiadať mnoho, urobme to hneď a s veľkorysým srdcom. Prípadne od dnešného dňa buďme viac pozorní na vnuknutia Božie.
Boh kráča dejinami. Dejiny spásy zostavuje z tých najnepatrnejších vecí, ľudí a činov. Z krajíčkov chleba, pohára vody, z haliera chudobnej vdovy... Je to všetko nepatrné, drobné, a predsa z toho vzniká velebná mozaika, vznešený obraz Božej lásky zachraňujúcej ľudstvo. Dva haliere chudobnej vdovy mali zaľúbenie v Božích očiach, kým o Herodesových miliónoch, ktoré vynaložil na stavbu toho istého chrámu sa mlčí. Boh hľadí na srdce. Preto sa netrápme nad tým, že nemáme toho mnoho, ale hľaďme aspoň na to málo, aby sme dali zo srdca.

A to ešte v tomto končiacom sa cirkevnom roku; podľa príkladu štedrosti našich zomrelých. A to i pri pohľade na prírodu, ktorá nám dala všetko. Áno, Bohu patrí všetko. A keď si túto myšlienku osvojíme, získavame viac, ako si môžeme v tejto chvíli uvedomiť.

Amen.