Tridsiata nedeľa v období "cez rok"

Prejavme svoju vieru a prosme.

Zatvorme si oči, sústreďme sa na chvíľu a dajme si odpoveď na otázku: Čo si prosím od Ježiša? Neprosme len pre seba. Zaiste vieme o núdzi, ťažkostiach, chorobách, neúspechoch zo svojho okolia. Čo chceme vyprosiť? Konkrétne komu, čo? Do našich modlitieb sa zverujú mnohí, ktorí na celom svete na začiatku omše hovoria: „Modlite sa za mňa k Pánu Bohu nášmu.“ Prosme s vierou v srdci. Aj keď sa naše pery nepohnú, volajme k Ježišovi. Ježiš neprechádza okolo, ale prichádza medzi nás, prichádza, lebo nás miluje. My vo svojej skúsenosti sme na tom lepšie ako Bartimej, Timejov syn, žobrák, ktorý na prichádzajúceho Ježiša kričal:

„Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47)

Udalosť opísaná evanjelistom sv. Markom nás učí dôverovať Bohu. Stretávajú sa tu svetlo a tma, Ježiš a človek. Kto dokáže pochopiť slepého, čo je to tma slepoty očí? Dokážeme pochopiť bezbrannosť slepého Bartimeja, ako vystiera ruky k svetlu a prosí o uzdravenie, aby videl. „Rabboni, aby som videl.“ (Mk 10,51) Ježiš nielen počuje hlas slepého, ale i nepriaznivé správanie zástupu, ktorý chce umlčať prosiaceho slepca, ale Ježiš žiada: „Zavolajte ho!“ (Mk 10,49) Pýta sa ho osobne, čo si prosí, a napokon Bartimej, Timejov syn, žobrák, už nie je slepý, vidí... Už nemusí byť žobrák, a dokonca je bohatší ako mnohí v zástupe okolo, pretože Ježiš chváli jeho vieru: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ (Mk 10,52)
Svetlo a oči patria medzi veľké dary, ktorými Boh obdaroval človeka. Bez svetla nebolo by života na zemi. Zem by bola mŕtva. Boh vo svojej láske pri stvorení sveta „videl, že svetlo je dobré a oddelil svetlo od tmy.“ (Gn 1,4) Bez očí by sme nevideli tento Boží dar. Pre nevidiaceho darmo svieti slnko, mesiac, hviezdy, žiarovky… Svet slepého človeka je more tmy. Bartimeja slepota prinútila žobrať. Ťažko si vieme predstaviť, ako sa cítil nešťastný a upokorený Bartimej. Keď sa naskytne príležitosť byť ako iní ľudia, vidieť, niet sa čo čudovať, že do svojho hlasu vkladá všetku silu, aby prekričal zástup okolo Ježiša. Z jednej vety „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) dá sa vycítiť bolesť, nádej, túžba, tvrdý boj… Tí okolo ho okrikujú, aby mlčal, ale on ešte väčšmi kričí: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) Túžba po svetle je silnejšia ako zvedavosť tlačiacich sa okolo Ježiša. Slepý túži po novej ceste života. Napokon aj zvíťazí.

My nie sme nevidiaci. Vidíme veľké, nezhasínajúce slnko, ktoré „osvecuje každého človeka“ (Jn 1,19), a predsa takýto človek môže byť slepým. Slepým v duši. Takémuto človeku nadarmo svieti dielo Božích rúk – slnko na oblohe. Človek v hriechu žije vo tme. Oči duše nevidia Božiu lásku. Sila a teplo Božej lásky nemôže dušu urobiť šťastnou, keď človek netúži ju prijať za svoju. V duši slepý človek netúži po večnom radostnom živote s Bohom. Človek svojím hriechom sa dobrovoľne stáva slepcom. Slepý stráca z vlastnej viny oči pre Boha, jeho dary, vlastné večné šťastie. Boh si praje, aby takýto slepý človek volal: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) Pretože sme slabí a musíme často a mnoho bojovať s pokušením a s hriechom, je správne, že tieto slová Bartimeja sú aj našou modlitbou k Bohu. Nedovoľme, aby nám zhaslo svetlo milosti. Jedine Boh nech je naším svetlom. Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12) Ježiš svojím učením, zázrakmi a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nám dáva o tom dostatočný dôkaz.
Svet v našom okolí nás chce často zviesť, pomýliť na ceste za Kristom. Ponúka nám falošné svetlo. Svetlo, ktoré oslní, ale nezohreje. Svetlo, ktoré nie je Ježiš, nemá silu života. Každé svetlo mimo Ježiša nemôže trvať naveky. Zhasne skôr, ako by sme sa mohli nazdať. Svetlo peňazí, moci, pýchy, slávy, egoizmu, nenávisti vedie človeka do večnej tmy, kde bude plač a škrípanie zubami. Ježiš je pravé a jediné slnko, ktoré nikdy nezapadá. Jedine vo svetle viery, učenia Ježiša Krista môžeme nájsť správnu cestu a kráčať po nej do istého večného cieľa.

Udalosť uzdravenia slepého Bartimeja nekončí uzdravením, ale poznámkou: „Videl a šiel za ním po ceste.“ (Mk 10,52) Ježiš šiel do Jeruzalema dať sa ukrižovať a Bartimej šiel za Ježišom. Aj my sme už boli uzdravení zo slepoty duše. Poznámka sv. Marka je výzvou ísť za Ježišom aj vtedy, keď pre svoju vieru musíme trpieť i zomrieť s Ježišom. Ježiš mal súcit s trpiacimi. Jedine Ježiš nám je zárukou, že náš život má zmysel. On je náš Záchranca. Aj my potrebujeme si oživiť, pripomenúť, aby sme videli skutočnosti viery, že v Božom kráľovstve nie je ten veľký, kto rozkazuje, ale kto slúži. Nie je veľký ten, kto je bohatý, ale ten, kto je chudobný duchom. Nie ten víťazí, kto nenávidí, pomstí sa, ale ten, kto odpúšťa. A nie ten vidí, kto hovorí, že vidí, ale ten, kto uznáva svoju slepotu a volá: „Rabboni, aby som videl!“ (Mk 10,51) Nestačí len poznať Ježiša, ale s Ježišom žiť. Vtedy sme pravými kresťanmi, keď osobne reagujeme na Ježišove slová, veríme jeho slovám a prijímame ich. Takáto živá viera uzdravuje slepotu a dáva akoby nové oči, nový zrak nám, Ježišovým nasledovníkom.
Nebojme sa volať aj za tých, ktorí si svoju slepotu ešte neuvedomujú. Bartimeja zaiste vtedy niekto priviedol na kraj cesty, kadiaľ prechádzal Ježiš. Nemôžeme všetko urobiť za druhého, ale urobme, čo je v našich silách aj za druhých, aby aj oni mohli žiť vo svetle Ježišovej lásky šťastní.

Igresoll bol známy ako autor viacerých kníh proti viere. Na jednej večeri bol prítomný aj kňaz. Spisovateľ ho oslovil, že si chce s ním porozprávať medzi štyrmi očami o viere. Kňaz súhlasil, ale poprosil spisovateľa, či by mu najprv neporozprával, čo cestou na večeru zažil. Hovoril: „Na rohu ulice stál žobrák a opieral sa o svoju palicu. Pribehli k nemu dvaja chlapci a začali sa mu posmievať, potom urážať, a napokon mu jeden z nich vykopol palicu, o ktorú sa chorý opieral a padol na zem. Naničhodníci,“ zareagoval spisovateľ.
Na to kňaz poznamenal. „Mnohí ľudia sa nachádzajú v situácii, že ani veda, ani šikovnosť ľudí, iba viera im môže pomôcť. A vy, priateľ, im svojimi útokmi proti viere vyrážate ako chuligáni, chlapci to, o čo sa môžu oprieť v ich ťažkom živote.“ Spisovateľ zvážnel. Porozumel.

Modlime sa aj za tých, čo si nepočínajú zodpovedne k cieľu svojho života.

Otvorme viac oči a uvedomme si, čo nám dnešný úryvok o uzdravení slepého pripomenul. Urobme to modlitbou vojaka, ktorý bol ranený v boji a bál sa, že oslepne:
Pane, neber mi svetlo mojich očí. Ak je to však tvoja vôľa, nech nestratím aspoň svetlo viery. Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa!

Amen.