Tridsiata nedeľa v období "cez rok"

Povzbudiť k vytrvalosti v nasledovaní Krista.

Pred niekoľkými rokmi, bol som ešte malý chlapec, som sa vybral na vežu nášho kostola v Lendaku. Bolo tam treba čosi opraviť a náš údržbár ma tam vzal so sebou. Vyšli sme hore na podkrovie. Aby sme sa však dostali až na miesto tej opravy, bolo treba prejsť veľmi úzkym a členitým terénom, popod veľké trámy. Keď som videl, ako sa pokrčený driape cez ten úzky priestor, zľakol som sa a nechcel som ísť ďalej. Vtedy mi on pokojným hlasom povedal: ,,Neboj sa, poď za mnou!“ V tej chvíli som pochopil, že to ,,... poď za mnou “ neznamená len ísť za ním, ale aj robiť to, čo on a urobiť to tak ako on.


V dnešnom evanjeliu nám evanjelista sv. Marek opisuje dramatickú situáciu, ktorá sa končí podobne ako tento zážitok na veži. Odohrala sa v blízkosti mesta Jericho. Keď Ježiš odtiaľto odchádzal, istý slepec Bartimej za ním úpenlivo volal, aby ho Ježiš uzdravil. Ako píše evanjelista Marek, Ježiš ho uzdravil slovami: ,,Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52). Čo je však zaujímavé, evanjelista ďalej dodáva: ,,A hneď videl a šiel za ním po ceste“ (Mk 10,52).

Evanjelista už ďalej nepíše, či šiel za ním dlho, či krátko, či s ním ostal, alebo nie, ale očividne tu dáva dôraz na okamih jeho prvého rozhodnutia. ,,A hneď videl a šiel za ním po ceste.“ Podobné prípady, kedy sa človek rozhoduje pre Krista, sú v Písme spomínané na viacerých miestach. Napríklad v stati o bohatom mládencovi, alebo o učeníkovi, ktorý prosil Ježiša, aby si aspoň mohol pochovať vlastných rodičov. Ježiš mu však na to odpovedá: ,,Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych“ (Mt 8,22). Ježiš nenaráža na pochovanie rodičov, ale na prehodnotenie jeho vzťahov. Aj Židia boli radostne a pod Božou ochranou povolaní z Egypta, no v púšti prežívali mnohé strasti a veľa z nich sa chcelo vrátiť. Ak by sme sa pozreli do ďalekej minulosti, tak zistíme, že aj Abraháma Boh povolal a hneď nato ho aj poriadne vyskúšal. Z týchto faktov môžeme vybadať, že každé naše rozhodnutie sa pre dobro, je vzápätí ohrozené nejakou väčšou, či menšou skúškou. Tieto skúšky však nikdy neslúžia na to, aby nás od dobra odradili, ale naopak, aby v nás toto rozhodnutie upevnili a očistili ho od rozčarovania, falošných cieľov, či ,,ružových okuliarov“ ako sa zvykne hovoriť. Tieto veci človeka mnohokrát len zbytočne odvádzajú od prvotného rozhodnutia. V prípade bohatého mladíka to bol majetok. V prípade Abraháma zase láska k jeho jedinému synovi, keďže bol starý a viac detí už nemal. Podobne to bolo i v ostatných prípadoch, ktoré sa spomínajú v Písme. Isté je teda, že každý, kto sa rozhodne nasledovať Krista, býva ťažko skúšaný.

Sme skúšaní aj my, alebo nie? Iste áno! Myslíme si však, že Boh nás skúša len tak pre nič za nič, alebo preto, že by mál z toho potešenie? Isteže nie! Boh nám dáva zadarmo mnohé vzácne dary ako Otec svojim deťom, lebo nás má rád. A vôbec nechce, aby tieto dary vyšli nazmar. Slepý Bartimej dostal od Ježiša zdravie a ako hovorí evanjelista, hneď išiel za ním. Skúsme porozmýšľať, ako ideme za Ježišom my. Ježiš nechcel od apoštolov, aby ho nasledovali len tak zadarmo. Ani od nás nechce, aby sme ho nasledovali len tak zadarmo, ale ak mu budeme verní, sľubuje nám hojnú odmenu v nebi. Na tejto odmene však už teraz máme účasť, vďaka krstu, v ktorom sme prijali od Boha posväcujúcu milosť. Skúšky viery a života teda patria ku kresťanstvu. Otázkou však je, aký postoj k nim ako kresťania zaujímame.
Ak sme naozaj kresťania, boli sme pokrstení a v krste sme prijali od Boha mnohé milosti. Niekto by však mohol namietať: Vtedy som bol ešte malý a nemal som možnosť sám sa rozhodnúť pre kresťanský život. Neskôr sme však prijali sviatosť Eucharistie a napokon i sviatosť birmovania, v ktorej sme dostali dary Ducha Svätého. Toto sa už považuje za sviatosť kresťanskej dospelosti. Ak ani teraz ešte nie sme stotožnení s kresťanským životom, čo by pre nás znamenalo svedčiť svojím statočným životom o zmŕtvychvstalom Kristovi, potom by sme sa mali zamyslieť, či naozaj nasledujeme Krista. Povedzme si pravdu. Kedy sa chceme konečne rozhodnúť nasledovať Pána Ježiša? Kedy sa mu naozaj odovzdáme celí a s nerozdeleným srdcom? Až budeme starí? Kto z nás vie s istotou, že sa dožije zajtrajšieho rána? Najmä teraz, keď proti sebe povstali národy s nebezpečnými zbraňami a ohrozujú celú zem. Dokedy chceme takto živoriť? V Knihe žalmov sa píše: ,,Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá“ (Ž 4,3)? Naozaj, veľakrát sa necháme zlákať hlúposťami. Úzkostlivo sa začneme zháňať za mnohými vecami, ktoré majú iba jednu spoločnú vlastnosť: veľmi rýchlo sa pominú a zanechajú v srdci len prázdnotu. Taký človek s vyprázdneným srdcom si potom začne namýšľať, že to čo robil, asi nebolo to, čo chcel, alebo že zvolil nesprávny spôsob, ako to dosiahnuť. A tak sa znovu vrhá za ďalšími zbytočnosťami a padá do ďalšieho bahna. Toto zháňanie sa za „dôležitými vecami“ človeka vždy dosť zamestnáva a vyčerpáva, a tak sa stane, že človek začne zanedbávať svoje povinnosti. Napr.: otec – svoju prácu i rodinu, lebo musí ísť do krčmy vybavovať dôležité kšefty a pritom nezabudne každého presvedčiť o svojom najsprávnejšom politickom názore. Matka – zabudne doma upratať a navariť, lebo ona musí každý deň aktualizovať svoj zoznam novôt a klebiet, aby, nebodaj, nezaostala za svojou susedou či kolegyňou z práce. Ona síce vie dobre navariť i napiecť, ba všetko vie najlepšie, ale nie rukami a srdcom, ale len jazykom. Ale i kňaz má svoje „neodkladné záležitosti“, najmä vtedy, keď je to nevhodné. Stáva sa totiž aj to, že kňaz musí kŕmiť včely, keď treba ísť zaopatriť chorého, musí cestovať, keď treba vo farnosti spovedať, musí sa výhradne sám zaoberať opravou kostola práve vtedy, keď jeho farnosť je na pokraji duchovného krachu. Sem patria i mnohé iné nehodnoty, ktoré sú pre nás zdanlivo dôležité. A tu mieria aj slová Pána Ježiša adresované farizejom: ,,Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať“ (Mt 23,23).
Iste sa každý z nás už viackrát pristihol pri takomto falošnom úsilí. A aká je vtedy naša reakcia? Zvyčajne sa začneme ospravedlňovať sami pred sebou. Povieme si: Ale veď naozaj je to veľmi dôležité. Veď kto iný by to za mňa urobil? Však aj to auto, peniaze i vysoké postavenie, to všetko veľmi potrebujem. Zdá sa však, že niekedy oveľa viac ako Boha, či svoju rodinu.
Toto však človeku nestačí. Potom sa začne ospravedlňovať i pred Bohom a začne vyhľadávať množstvo dôvodov a výhovoriek, len aby čím skôr oklamal svoje svedomie i svojich blízkych. Ba i Boha by chcel oklamať, čo však nie je možné. Človek dokáže naozaj navymýšľať veľa klamstiev, keď chce ospravedlniť svoje nerozumné alebo nečisté konanie. Teraz nehovorím o deťoch, lebo aj tie vedia dobre vymýšľať, ale o nás dospelých. Lebo práve dospelí, ak si tak hovoria, by mali vedieť, čo chcú robiť a čo majú v prvom rade robiť ako dospelí kresťania, rodičia, či kňazi. Takým typickým znakom nefungujúcej rodiny je, že si v nej každý robí to, čo chce, ale nikto nerobí to, čo má. A práve to je potrebné pre zdravé fungovanie rodiny, aby v nej každý robil to, čo mu prislúcha, podľa svojho stavu. Pravda, že bez vzájomnej lásky to nepôjde.

Boh, ktorý nás povoláva ku kresťanskému životu, nás nikdy nenechá bez pomoci, odkázaných len samých na seba. Preto často klope na naše svedomie. Nie na našu hlavu, to nie, lebo tá je tvrdá. Klope na naše svedomie, pretože to nám dal on a to je citlivejšie. Cez neho sa k nám Boh veľakrát prihovára. Deje sa to práve vtedy, keď cítime, že s nami čosi nie je v poriadku, a robíme to, čo by sme asi nemali robiť, lebo je to zlé. Záleží len od nás, či tento Boží hlas v sebe zahlušíme a urobíme si po svojom, alebo očistíme svoje srdce od všetkých klamných túžob, ktoré nás odvádzajú od pravej cesty a vykročíme za Kristom.

Taliansky spisovateľ Bruno Ferrero opisuje v jednej knižke svoj sen a hovorí: ,,Raz v noci sa mi prisnil nádherný sen. Videl som dlhú cestu, cestu, ktorá sa dvíhala zo zeme a stú¬pala do výšky až do ne¬ba. Nebola to však cesta pohodlná, naopak, plná pre¬kážok, posiata zhrdzavenými klincami, ostrými špica¬tými kameňmi a kúskami skla. Ľudia šli po nej bosí. Klince sa im zapichávali do nôh. Mnohí z nôh krvá¬cali. Ľudia však neustávali. Chceli prísť do neba. No každý krok bol pre nich veľkým utrpením. Kráčali pomaly a s námahou. A potom som vo svojom sne videl Ježiša, ktorý šiel vpredu. Aj on bol bosý. Kráčal pomaly, ale rozhodným krokom. A ani raz si nezranil nohy. Ježiš stúpal a stúpal. Nakoniec prišiel do neba a sadol si na svoj veľký trón. Pozeral sa na tých, ktorí sa na ceste namáhali a povzbudzoval ich pohľadom a gestami.
Hneď za ním kráčala Mária, jeho matka. Mária však vykračovala rýchlejšie ako ostatní. Lebo Mária stúpala do Ježišových stôp. A tak čoskoro pri¬šla až k Ježišovi, ktorý ju posadil na veľké kreslo po svojej pravici. Aj Mária začala povzbudzovať kráčajúcich a ra¬dila im, aby stúpali do stôp, ktoré tam zanechal Ježiš, ako to robila aj ona. Múdri ľudia tak robili a rýchlo vystupovali k ne¬bu. Ostatní sa ponosovali na rany a často sa na ceste zastavo-vali, niektorí sa vzdávali a zmalomyseľneli. Zostali na okraji cesty, premožení smútkom.


I my patríme k týmto pútnikom do nebeskej vlasti. Pán Ježiš aj nás povoláva k pravému životu, ku konaniu dobra. Ponúka nám pravé hodnoty a nie márnosti tohto sveta, ktoré sa pominú tak rýchlo, ako sa objavili. Nezabúdajme, že veci boli stvorené pre človeka ako prostriedky, aby nám pomáhali rozvinúť sa a priblížiť sa k Bohu a nie aby nás od neho odvádzali. Ak sa na ne vrháme akoby na pravé hodnoty, nie sme lepší od zaslepených farizejov, ktorí mali Krista medzi sebou, a predsa ho nevideli. Nechcime patriť medzi tých, ktorí často zaostávajú, ktorí váhajú a postávajú na okraji cesty. Pri tomto našom putovaní nech nám svieti Ježiš Kristus ako jasný vzor a zdroj života, lebo všetky ostatné vzory a hodnoty tohto sveta sú len polovičné a nedokonalé. A nikdy nenaplnia vnútro človeka, ktorý je určený k plnosti života. Preto prosme i Máriu, Ježišovu matku, i všetkých svätých, ktorí vytrvali na ceste za Kristom, aby nám pomáhali a vyprosovali Božie milosti, aby sme tak nakoniec podľa vôle Ježiša Krista všetci prišli do nebeskej blaženosti.

Amen.