Tridsiata nedeľa v období "cez rok"

Venovať pozornosť svojej duši i dušiam svojich bratov a sestier.

Nezažili ste cez uplynulý týždeň niečo ako sklamanie, nedorozumenie, krivdu, nepochopenie...? Možno sa aj čudujeme, že v našej spoločnosti, kresťanskej spoločnosti, je tak mnoho trhlín. Pýtajme sa seba, či to nie je následkom stavu slepoty duše, že nevenujeme patričnú pozornosť, čas, aby sme rozoznali situáciu. Možno už dlhšie svojím nedbalým prístupom k duši sme spôsobili, že naše oči pre brvná, hriechy sú slepé, že sme skutočne chorí. Vidíme smietku v oku blížneho a brvno vo vlastnom nevidíme. Čo viac, už neprosíme, už sme rezignovali od nápravy. A predsa tu, teraz prichádza Ježiš, o ktorom sme už počuli.

Je správne, ak každý z nás chce počuť z úst Ježiša slová: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52).

Známa príhoda o uzdravení slepého Bartimeja. Čo dôležité si môžeme všimnúť? Čo je podstatné? A prečo? Bartimej na začiatku sedí a žobre. Až do chvíle, keď počuje, že „je to Ježiš Nazaretský“ (Mk 10,47), ktorý prechádza okolo. Preto kričí: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ (Mk 10,47)! Kričí, aj keď „mnohí ho okrikovali, aby mlčal“ (Mk 10,48). Neprestane kričať. Keď Ježiš povie: „Zavolajte ho“ (Mk 10,49), mení sa postoj ľudí k slepcovi; už ho neokrikujú. Naopak, povzbudzujú ho: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa“ (Mk 10,49)! Bartimej odhadzuje plášť; už nesedí, ale ide za Ježišovým hlasom, ktorý sa ho pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? A môže slepec povedať niečo iné ako: „Rabboni, aby som videl“ (Mk 10,51)! A môže Ježiš, ktorý je “láska“ (1 Jn 4,16), dať inú odpoveď, ako: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52)?! Čo je dôležité v tomto texte evanjelia? Čo podstatné? Príhoda je plná dynamiky. Vrcholom a pre nás výzvou a oslovením a mementom nie sú slová Bartimeja ani slová svedkov udalosti, ale poznámka evanjelistu sv. Marka: „A hneď videl a šiel za ním po ceste“ (Mk 10,52).

Koľkokrát sme sa s Ježišom už v živote stretli? Koľko za posledný týždeň? Boli to stretnutia v modlitbe, s našimi blížnymi, cez udalosti, cez veci... Boli to zážitky, cítili sme dynamiku, prejavili sme určitú činnosť, dali sme si predsavzatia, niečo nás mrzelo, tak sme sa ospravedlnili, poprosili o odpustenie Boha, brata, sestru. A o deň, čo, hádam o hodinu i kratšie, už sme zabudli a boli sme tam, kde predtým. Ježiš nám odpustil, uzdravil našu dušu, oľutovali sme urážku brata a, priznajme si, život šiel ďalej v starých koľajach. Pretože na dôležité sme zabudli: Ísť za Ježišom, vzdávať mu chválu, ďakovať mu, klaňať sa mu a oslavovať Boha. Blížni z okolia nevideli zmenu v našom živote, lebo my sami sme na zmenu, na dar, ktorý sme od Ježiša dostali v rôznych formách ako: že som sa prebudil do nového dňa, že som zdravý, že môžem pracovať a podobne – zabudli.
Ježiš prechádza aj teraz okolo. Počuli sme Božie slovo. Príde na náš oltár. To stačí? Môžem byť spokojný len s tým, že som na omši? Všetci vieme, aspoň si to pripomeňme, že to nestačí. Ježiš od nás očakáva, že začneme pozerať zdravými očami na Boha, na to, čo od nás očakáva vo vzťahu k bratom a sestrám, k svojim povinnostiam. Teraz je čas, aby sme sa zmobilizovali. Nemlčali vo svojom vnútri. Nedali sa od neprajníkov umlčať. Tí nech kritizujú, ale i napriek ich neláske voči nám, Ježiš sa pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? I napriek svojej nehodnosti, chybám, omylom, hriechom sa ma Ježiš pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? Môžem povedať v takejto chvíli hlúposť? Môžem povedať, že nič nepotrebujem? Ježiš nás povzbudzuje: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý...“ (Mt 7,7). Ale Ježiš chce od nás niečo viac. Keď nám dnes Cirkev dáva čítať túto perykopu evanjelia, chce, aby sme vykročili na ďalšiu cestu svojho života už nie chorí, už nie v hriechu a s hriechom, ale aby sme ďalej kráčali s Bohom ako jeho priatelia, aby sme boli jeden druhému skutočne bratmi a sestrami.
Uvedomujeme si, že Ježiš právom od nás žiada a očakáva osobnú zaangažovanosť. Prácou na svojom posvätení a vytrvalosťou v konaní dobra dáme najkrajšiu odpoveď na uzdravujúcu lásku Ježiša. Je správne, že si uvedomujeme, že nič a nikto nesmie spôsobiť, aby sme stratili spred svojich očí Ježiša.

V knihe Další příběh pro potěchu duše (B. Ferrero, Portál, Praha 1997, s. 46) sa môžeme poučiť na príhode. Jeden orientálny panovník priviezol svojim poddaným z ciest slnečné hodiny, pretože v jeho kráľovstve hodiny ešte nikto nemal. Tento podivuhodný dar zmenil život celého kráľovstva. Poddaní sa rýchlo naučili využívať hodiny. Hodiny im pomohli chodiť načas, plniť si povinnosti a podobne. Za niekoľko rokov sa tak naučili obratne využívať slnečné hodiny a získať pomocou nich bohatstvo. Keď panovník zomrel, chceli mu postaviť pomník, ktorý by im ho pripomínal. A pretože symbolom panovníkovej dobroty a zdrojom ich bohatstva boli slnečné hodiny, napadlo ich, že nad nimi postavia nádherný chrám so zlatou kopulou. Keď dielo dokončili a zlatá kopula zakryla slnečné hodiny, samozrejme, že prestali slúžiť. Hodiny stratili svoj cieľ a následkom toho národ začal upadať.
Náboženstvo a učenie Krista nepatrí do múzea. Naopak. Ako sv. Augustínovi v 5. storočí pomohol sv. Ambróz k zdraviu duše, keď Augustín opustil svoj bludný život a nastúpil na životnú cestu za Kristom. Ako sv. Margita Kortonská v 13. storočí po deväťročnom hriešnom vzťahu pri pohľade na rozkladajúce sa mŕtve telo milenca nachádza cestu za Kristom. Ako Maťo Talbot, opilec už v 16. rokoch, nachádza v 20. storočí cestu k Bohu, keď dáva sľub kňazovi, že najprv týždeň, potom mesiac, rok a nakoniec do smrti nebude konzumovať alkohol.
To je oslovenie pre každého z nás. Príklad uzdraveného Bartimeja, Timejovho syna je výzvou, oslovením, ktoré chceme nasledovať.

Kto žije s Ježišom, nebude sklamaný. Choroba, ktorú spôsobil náš hriech, je vyliečiteľná. Naše oči, ktoré hriech celkom obral o iskru, chce Ježiš uzdraviť. Už teraz, pri tejto svätej omši je namieste, že chceme viac nielen prosiť o uzdravenie, ale aj vykročiť za Ježišom.

Amen.