Tridsiata nedeľa v období "cez rok"

Mám zodpovednosť za správne videnie viery?

Je medzi nami niekto, kto by dokázal priať niekomu zlo? Napríklad, aby oslepol? Veríme, že nik z nás nie je taký zlý. Naopak. Pri stretnutí s človekom s bielou paličkou, slepým človekom, sme viac ochotní pomôcť, poslúžiť. Vieme si predstaviť rozdiel medzi nami, telesne vidiacimi a slepými. Až pri nevidiacom si často uvedomujeme, čo nám sprostredkúvajú zdravé oči.

Mám v rodine človeka, ktorý ako chlapec stratil zrak. Šestnásť rokov nevidel. Operovali ho na Vojenskej nemocnici v Hradci Králové. Primár, keď mu mal dať z očí posledný obväz, zobral ho do nemocničného parku. Prvé čo uvidel, už muž v rokoch, boli kvety. Z veľkej radosti ich začal trhať, chcel nimi poďakovať lekárom, že znova vidí. Keď trhal kvety, okríkol ho záhradník, čo si to dovoľuje. Primár dal záhradníkovi znamenie, aby mu nebránil.

Pri slovách Pána Ježiša Bartimejovi: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52), cítime lásku Pána Ježiša ku každému z nás.

Známa príhoda z evanjelia o uzdravení slepého Bartimeja, Timejovho syna. Čo dôležité si môžeme všimnúť? Čo je podstatné? A prečo? Bartimej na začiatku sedí a žobre. Až do chvíle, keď počuje, že „je to Ježiš Nazaretský“ (Mk 10,47), ktorý prechádza okolo. Preto kričí: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ (Mk 10,47)! Kričí, aj keď „mnohí ho okrikovali, aby mlčal“ (Mk 10,48). Neprestane kričať. Keď Ježiš povie: „Zavolajte ho“ (Mk 10,49), mení sa postoj ľudí k slepcovi; už ho neokrikujú. Naopak, povzbudzujú ho: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa“ (Mk 10,49)! Bartimej odhadzuje plášť; už nesedí, ale ide za Ježišovým hlasom, ktorý sa ho pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? A môže slepec povedať niečo iné ako: „Rabboni, aby som videl“ (Mk 10,51)! A môže Ježiš, ktorý je “láska“, dať inú odpoveď, ako: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52)?! Čo je dôležité v tomto texte evanjelia? Čo podstatné? Príhoda je plná dynamiky. Vrcholom a pre nás výzvou a oslovením a mementom nie sú slová Bartimeja, ani slová svedkov udalosti, ale poznámka evanjelistu sv. Marka: „A hneď videl a šiel za ním po ceste“ (Mk 10,52). Môžeme povedať, že Bartimej mal šťastie, že vtedy okolo prechádzal najväčší dobrodinec ľudstva Ježiš?

Položme si proti otázku: A neprechádza Ježiš aj dnes okolo nás? Áno! My vieme, že telesná slepota je nepríjemná. My sme telesne zdraví! My poznáme a v častejšom počte aj inú slepotu, ktorá nie je ľahšia, nie je menším zlom ako telesná slepota, ale je oveľa horšia a nebezpečnejšia. Je to duchovná slepota.
Duchovná slepota je stav duše a často ten stav duše vidieť aj na tele. Človek v duši slepý stráca istotu, nádej, radosť. Duševná slepota je život bez Kristovho svetla. A týmto Ježiš v stave duchovnej slepoty pripomína: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12).
Ako často sa stáva, že v tej duchovnej slepote žijú mnohí, ktorí túžia po pravde, chodia okolo pravdy, dotýkajú sa pravdy.

Kňaza na pútnickom mieste osloví muž v rokoch: „Otče, pomôžte mi. Som už dlhšie nezamestnaný. Pozrite, moje ruky nik nepotrebuje. Vkráda sa mi do duše presvedčenie, že moje ruky, mňa, už nepotrebuje ani Pán Boh.“

Priateľka sa vám žaluje: „Som pre manžela vzduch. Nech robím čokoľvek, už roky mi nepovedal: ďakujem, prosím, mám ťa rád... Mňa to ničí! Môj život je čím ďalej ťažší. Bojím sa, čo bude.

Koľko rodičov sa trápi pre svoje deti? Kto spočíta bezsenné noci, keď premýšľajú, čo urobiť. Jedno z detí, ktoré vychovávali rovnako, si zvolilo iný spôsob života. Ignoruje všetko. Nevedia, ako ďalej.

Matka má malé deti a vie, že má sklerózu multiplex, ktorá veľmi rýchlo napreduje. Vie, že o niekoľko mesiacov bude bez pohnutia ležať na lôžku. Premýšľa, čo bude s deťmi, manželom...

Študent sa trápi. Nejde mu škola. Nemá na to, aby ukončil školu. Rodičia ho nútia. On nevie, ako im to povedať, čo robiť, má rád svojich rodičov, ale oni ho nechcú vypočuť.

Muž sa chce dostať z hriešneho života. Vidí, že to takto nemôže ísť ďalej. Chce opustiť hriech, priateľov, zamestnanie, alkohol, hry, ženy... ale sám to nedokáže. Potrebuje niekoho.

V takomto stave, o nič menej ťažšom, ako bol stav Bartimeja, sa nachádzajú mnohí z nás. My čo sme uverili v Krista, nesmieme mlčať. Keď ide o spásu duší, nesmieme mlčať či hovoriť: „Čo ťa nepáli, nehas!“ Zástup okolo Ježiša zvestoval slepému Bartimejovi blízkosť Ježiša. Sme povinní konať, pomáhať, zachraňovať... Koľkokrát sme sa s Ježišom už v živote stretli? Kto všetko nám pri tom pomohol? Koľko za posledný týždeň? Boli to stretnutia v modlitbe, s našimi blížnymi, cez udalosti, cez veci... Boli to zážitky, cítili sme dynamiku, prejavili sme určitú činnosť, dali sme si predsavzatia, niečo nás mrzelo, tak sme sa ospravedlnili, poprosili o odpustenie Boha, brata, sestru. A o deň, čo, hádam o hodinu i kratšie, už sme zabudli a boli sme tam, kde predtým. Ježiš nám odpustil, uzdravil našu dušu, oľutovali sme urážku brata a, priznajme si, život šiel ďalej v starých koľajach. Pretože na dôležité sme zabudli: ísť za Ježišom, vzdávať mu chválu, ďakovať mu, klaňať sa mu a oslavovať ho. Blížni z okolia nevideli zmenu v našom živote, lebo my sami sme na zmenu, na dar, ktorý sme od Ježiša dostali v rôznych formách: že som sa prebudil do nového dňa, že som zdravý, že môžem pracovať a podobne – zabudli sme...

Ježiš prechádza aj teraz okolo. Počuli sme Božie slovo. Príde na náš oltár. To stačí? Môžem byť spokojný len s tým, že som na omši? Všetci vieme, aspoň si to pripomeňme, že to nestačí. Ježiš od nás očakáva, že začneme pozerať zdravými očami na Boha, na to, čo od nás očakáva vo vzťahu k bratom a sestrám, k svojim povinnostiam. Teraz je čas, aby sme sa zmobilizovali. Nemlčali vo svojom vnútri. Nedali sa od neprajníkov umlčať. Tí nech kritizujú, ale i napriek ich neláske voči nám, Ježiš sa pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? I napriek svojej nehodnosti, chybám, omylom, hriechom sa ma Ježiš pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil“ (Mk 10,51)? Môžem povedať v takejto chvíli hlúposť? Môžem povedať, že nič nepotrebujem? Ježiš nás povzbudzuje: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý...“ (Mt 7,7). Ale Ježiš chce od nás niečo viac. Keď nám dnes Cirkev dáva čítať túto perikopu evanjelia, chce, aby sme vykročili na ďalšiu cestu svojho života už nie chorí, už nie v hriechu a s hriechom, ale aby sme ďalej kráčali s Bohom ako jeho priatelia, aby sme boli jeden druhému skutočne bratmi a sestrami.

Uvedomujeme si, že Ježiš právom od nás žiada a očakáva osobnú zaangažovanosť. Prácou na svojom posvätení a vytrvalosťou v konaní dobra dáme najkrajšiu odpoveď na uzdravujúcu lásku Ježiša. Je správne, že si uvedomujeme, že nič a nikto nesmie spôsobiť, aby sme stratili spred svojich očí Ježiša. Niekedy spôsobuje našu slepotu duše strach. Čo povedia iní, či to dokážem, čo robiť, a podobne.
Ježiš prišiel, aby človek už nechodil v temnotách, ale aby mal svetlo. Ježiš prišiel ako svetlo a ľudia viac milovali tmu ako svetlo. Radšej ostávali v temnotách, lebo ich skutky boli zlé (porov. Jn 3,19-21). Duchovnú slepotu si človek môže sám zapríčiniť svojimi hriechmi, nevernosťou.

Mladý muž hovorí s bolesťou o rodičoch: Prečo ma dali pokrstiť, keď ma ako kresťana nevychovávali? Klamali Cirkev, Boha i seba. Nevidel som okrem sviatkov a slávnosti v našej rodine žiť vieru. Odsúvali ju stranou ako aj Boha, Cirkev ako nepodstatnú, nepotrebnú vec. Boh, Cirkev, kňaz sa stali len službou pre mojich rodičov. Zaplatíme si a Boh nám, keď budeme chcieť, musí odpustiť. Farár nám musí pokrstiť, zosobášiť, pochovať... Predsa si platíme a zaplatíme. Nenaučili ma milovať Boha a ľudí, a nevedel som, prečo by som mal milovať rodičov, keď som videl ich život.

Boh však neprestáva čakať na hriešnika ako otec na márnotratného syna. Ježiš chce byť svetlom nášho života.

Na jednom stretnutí mladých ľudí istý mladík povedal prítomnému kňazovi: „Dal by som čokoľvek, len aby som mohol veriť v Boha. Ale ja jednoducho nemôžem...“ Kňaz mu hneď položil pár rýchlych otázok: „Koľko kníh ste v tomto roku prečítali, ktoré by vám pomohli vniesť svetlo do tohto vášho problému?“ „Žiadnu,“ odpovedal mladík. „S koľkými ľuďmi, ktorí by vám mohli pomôcť nájsť správnu cestu, ste rozprávali?“ „No, s nikým.“ „Navštevovali ste chrám?“ „Nie, to nie.“ „Modlili ste sa, aby vám Boh pomohol?“ „Nie.“

Tento mladík by dal čokoľvek, len aby mohol veriť v Boha. Ale v skutočnosti nedal vlastne nič. Slepý žobrák však urobil všetko.
Náboženstvo a učenie Krista nepatrí do múzea. Naopak. Ako sv. Augustínovi v 5. storočí pomohol sv. Ambróz k zdraviu duše, keď Augustín opustil svoj bludný život a nastúpil na životnú cestu za Kristom. Ako sv. Margita Kortonská v 13. storočí po deväťročnom hriešnom vzťahu pri pohľade na rozkladajúce sa mŕtve telo milenca nachádza cestu za Kristom. Ako Maťo Talbot, opilec už v 16. rokoch, nachádza v 20. storočí cestu k Bohu, keď dáva sľub kňazovi, že najprv týždeň, potom mesiac, rok a nakoniec do smrti nebude konzumovať alkohol.
To je oslovenie pre každého z nás. Príklad uzdraveného Bartimeja, Timejovho syna je výzvou, oslovením, ktoré chceme nasledovať.

Kto žije s Ježišom, nebude sklamaný. Môj príbuzný nezabudol Bohu ďakovať, že vidí svojimi očami. Dokazuje to svojím kresťanským životom. Celý ten čas čo nevidel, s dôverou sa modlil. Ak sme si spôsobili stav duše, slepotu duše svojím hriechom, nestrácajme nádej. Choroba, ktorú spôsobil náš hriech, je vyliečiteľná. Naše oči, ktoré hriech celkom obral o iskru, chce Ježiš uzdraviť. Už teraz, pri tejto svätej omši je namieste, že chceme nielen prosiť o uzdravenie, ale aj vykročiť za Ježišom. „A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ (Mt 21,22). Boh neohraničuje svoju ochotu dávať. Hranicu vytvára naša ochota prosiť a naša kapacita viery. Najväčšie momenty v ľudskom živote nastávajú vtedy, keď človek spoznáva svoju biedu a verí v Kristovu moc – keď padá v pokore na kolená a začína sa modliť. A nezabudnime byť vďační ako uzdravený Bartimej: A šiel za Ježišom.

Amen.