Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Trpieť s Ježišom obohacuje kresťana.

Prosím, na čo si spomeniete pri slove “veľký“? Niekto na prvé hodiny výkladov vzniku vesmíru, ktorý je založený na teórii tzv. “veľkého tresku“ (big bang). Aj keď isté predpoklady svedčia o tom, že k veľkému tresku naozaj došlo, nie je toto tvrdenie nesporné.
Niektorým prírodným častiam zeme a úkazom dostalo sa pomenovanie “veľký, veľká, veľké“.
História dala niektorým osobnostiam prívlastok “veľký“. Napríklad koľko poznáme len “Petrov veľkých“: Peter III. Veľký, aragónsky kráľ (1239-1285), ktorý sa preslávil vojnovými bitkami, či Peter I. Veľký, (1672-1725), cár ruský, ktorý pozdvihol kultúru a vzdelanosť národa.
Ale aj Cirkev dala prívlastok “veľký, veľká.“ Sv. Bazilovi (330-370) za jeho diela proti bludárom ariánom, sv. Levovi, pápežovi a učiteľovi Cirkvi, za záchranu Ríma pred spustošením Hunmi (450), ktorých viedol strašný Atila, i sv. Albertovi (1200-1280), biskupovi a učiteľovi Cirkvi, ktorého majú za patróna prírodovedci, i Gregorovi pápežovi a učiteľovi Cirkvi (540-604), ktorý je známy zreformovanou liturgiou, spevom.
“Veľkými“ nazvali ľudia udalosti, ako napr. Veľkú októbrovú revolúciu v bývalom ZSSR (1917).
Aj keď prívlastok “veľký“ zdobí mnohé mená, udalosti, veci, vieme, že sa na všetky časom zabudne.
Kvetnou nedeľou začíname sláviť týždeň, ktorý tiež voláme “veľký“. Už dvetisíc rokov na celom svete si v tomto týždni pripomíname umučenie a smrť Ježiša Krista. Ježišovi nikto z ľudí a ani on sám, nedal titul “veľký“. A predsa, týždňu, ktorý začíname sláviť, patrí prívlastok “veľký“.

Evanjelista sv. Marek, keď píše o udalostiach Veľkého týždňa, začína slovami: „Bolo dva dni pred Veľkou nocou a sviatkami Nekvasených chlebov.“ (Mk 14,1)

V druhom roku po východe z Egypta, Boh cez Mojžiša nariadil: „Izraeliti nech slávia paschu v určenom čase. Budete ju sláviť na štrnásty deň tohoto mesiaca v predvečer, v čase na to určenom. Budete ju sláviť podľa príslušných predpisov a nariadení.“ (Nm 9,2-3) Boh sa sám postaral o to, aby národ nezabudol na tú „noc bdenia, zasvätenú Pánovi, keď ich vyviedol z Egypta. To je tá noc, ktorú majú bdením sláviť všetci Izraeliti z pokolenia na pokolenie.“ (Ex 12,42) Boh židovský národ vyslobodí z Egyptského otroctva po desiatej rane na Egypťanoch.
Aj Ježiš ako Žid spolu so svojimi učeníkmi chce naposledy sláviť večeru, ktorú nariadil jeho Otec. Ježiš povedal: „Nemyslíte si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; ale naplniť.“ (Mt 5,17) Prišiel predpovedaný prorokmi, on, Ježiš, Mesiáš, Vykupiteľ a Spasiteľ. O sebe vyhlásil: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20,28) Pašie, čítania o umučení Pána Ježiša, tvoria základ liturgie tohoto Veľkého týždňa.
Marek evanjelista zvlášť zdôrazňuje Ježišovu opustenosť a mlčanlivosť. Prežíval ju už počas verejného účinkovania, keď navštívil svoje mestečko Nazaret, kde nebol prijatý. Pri stretaní s ľuďmi cítil priepasť, ktorá ho delila od nich. Opustenosť zažil v Getsemanskej záhrade a napokon na kríži. „Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa“ (Mk 14,50), čo cítiť aj zo slov „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) Ježiš mlčí počas procesu i na ceste na Kalváriu. Evanjelista sv. Marek tak chce ukázať ohromnú vzdialenosť, ktorá oddeľovala jeho mesiášske poslanie od očakávania sveta. A práve tá jeho mlčanlivosť obrátila stotníka, ktorý zvolal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ (Mk 15,39)

Práve tieto slová stotníka si máme uvedomiť. Veľkosť týchto dní sa má ukázať v našich konkrétnych skutkoch, slovách a zmýšľaní. Kríž sa stal znamením víťazstva. Smrť Krista je prejavom najväčšej lásky. Udalosti tohtoročného Veľkého týždňa už nič nepridajú na veľkosti, sláve Ježiša Krista. Veľký týždeň ako liturgický čas má nás priviesť viac a bližšie ku Kristovi. Ježiš zomrel na kríži za nás. Potrebuje našu odpoveď, že vedome a dobrovoľne prijímame jeho smrť ako prostriedok našej spásy. Čím aktívnejšie a vernejšie si osvojíme udalosti umučenia a smrti Ježiša Krista, tým radostnejšie prežijeme prvé Ježišove slová, ktoré povedal po svojom zmŕtvychvstaní: „Pokoj vám!“ (Jn 20,21)
Veľký týždeň nespočíva len na vonkajších hodnotách, smútku, zriekaní sa, uvažovaní nad utrpením a smrťou Pána Ježiša, ale hodnota Veľkého týždňa je v našej odpovedi, ktorá nesie znamenie viery, nádeje a lásky voči Bohu, blížnym i sebe samým.
Od roku 1985, kedy Svätý Otec Ján Pavol II. určil dnešnú Kvetnú nedeľu za nedeľu mladých, všetci si môžeme uvedomiť, že je pre nás prínosom, keď sa cítime mladými. Vek, skúsenosti ešte viac pomáhajú čo najaktívnejšie a s úžitkom pre duše i telá prežiť zmenu, obrodu i v tomto týždni.

Sme po veľkonočnej sviatosti zmierenia. Aj to je krásne, keď dokážeme ísť na sväté prijímanie viackrát ako vlani. Akým povzbudením pre dušu i telo je, keď si počas roka pripomenieme, že sme sa vo Veľkom týždni aktívne zúčastnili obradov. Veľmi pôsobí príklad, keď si celá rodina nájde čas a Veľký týždeň prežije ako duchovnú obnovu. Vieme, že keď sme už takto Veľký týždeň prežili, že bol to začiatok pozitívneho prínosu tak jednotlivcovi i rodine.
Je radosť počuť, keď sa členovia rodiny vyjadrujú, že sa tešia na Veľký týždeň. Hovoria o ňom ako o druhých Vianociach. Zíde sa celá rodina. Prežijú krásne chvíle medzi sebou i spoločne v kostole. A najmä liturgia sobotňajšej noci, zmŕtvychvstania Pána Ježiša s veľkonočným “aleluja“ je pre nich skutočným prínosom radosti, pohody, pokoja a lásky.

A čo naša rodina? Moja? Prečo to nie je u nás tak? Začať od seba bez nátlaku na druhých, povzbudiť najdrahších je to najsprávnejšie, čo nás nič nestojí, a predsa môže obohatiť.

Veľký týždeň ponúka veľké milosti. Opravdiví kresťania v ňom zažijú chvíle vďaky, prosby, odprosenia. Všetko sa pominie, smrťou sa prirodzené hodnoty stratia, a predsa ostáva to, čo sme žili s Ježišom, ktorý jediný je skutočne VEĽKÝ.

Amen.