Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Prijmime ukrižovaného Ježiša, aby sme boli spasení.

Jedna novomanželka varila polievku, a to prvýkrát bez toho, aby pri nej bola jej matka alebo svokra, alebo niekto skúsenejší. Chcela ju uvariť čo najlepšie, a tak ju každú chvíľu ochutnávala. Stále v nej čosi chýbalo. Raz pridala trocha soli, potom vegety, neskôr korenia... Až nakoniec bola tá polievka úplne nanič, nikomu nechutila a ona ju musela vyliať do odpadu.
Končí sa pôstna doba. Nie sme podobní spomínanej novomanželke? Ako sme prežili pôstny čas? Tiež sme si ho čo najlepšie prichucovali, aby bol dobrý? Neurobili sme veľkú chybu? Totiž pri tom dochucovaní sme použili príliš pozemské "koreniny" a zabudli sme na tie, ktoré ochucujú život naveky. Je tu jeden zásadný rozdiel medzi nami a tou gazdinou. Ona svoju polievku vyliala a navarila druhú. No čo s pokazeným ľudským životom, pokazeným pôstnym časom?! Pôst je čas, keď sme sa trocha viac ako inokedy zdržiavali tých pozemských "chutí".
Pred nami je Veľký týždeň. Voláme ho aj Svätým týždňom.

Stotník, keď videl zomierať Ježiša, zvolal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,47)!

Tieto posledne slová z pašií podľa sv. Marka nám pripomínajú nielen udalosti vykúpenia, umučenie a smrť Pána Ježiša, ale aj vyzývajú umučenie a smrť Pána Ježiša osobne prežiť. Text pašií je jasný, zrozumiteľný, pravdivý, a predsa... Je potrebné k nemu sa nielen rok čo rok na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok vracať. Ako denne jeme chlieb, pijeme vodu a dýchame, práve tak máme čerpať z umučenia a smrti Pána Ježiša. Ako si zdravý človek neuvedomuje, že mu bije srdce, tak dobrý kresťan katolík by tak samozrejme mal žiť s trpiacim Ježišom.

Keď Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlasoval za svätú Editu Steinovú, ktorá bola konvertitkou zo židovstva, povedal: „Mnohí si dnes prajú, aby kríž zanikol. Nič však nie je dnes tak oslovujúce, ako práve kríž. Kríž aj dnes hovorí a prebúdza svedomie ľudí. Kríž aj dnes pozýva do ticha, mlčania a uvažovania nad zmyslom a cieľom života.“
Počas pašií zotrvajme na kolenách v tichu. Prečo? Čo nás v tej chvíli v mysli oslovilo? Čo sme pocítili v srdci?
Kristova smrť je náš život. Kristove utrpenie je naša posila. Kristus, ktorý je ten istý, včera, dnes i zajtra, je pre každého človeka ten istý Boh, Spasiteľ a Vykupiteľ.
Donald Grey Barnhouse napísal: „Barabáš bol jediným človekom na svete, ktorý mohol povedať, že Ježiš Kristus fyzicky "vzal jeho miesto" a to na kríži. Ale každý z nás môže povedať, že Ježiš Kristus duchovne "vzal naše miesto". Hriechom sme si zaslúžili smrť. Zaslúžili sme si večný trest na mieste múk. On si však vzal naše miesto. On splatil náš dlh voči božskej spravodlivosti a svätosti. Toto je dôvod, prečo môžem s veľkou nádejou povedať: Zaslúžil som si smrť, zaslúžil som si peklo. Ježiš však vzal moju smrť a moje peklo a nenechal pre mňa nič iné než svoje nebo“ (Our Daily Bread).

Pohanskému filozofovi sa ktosi sťažoval na svoje utrpenie. Filozof ho vyviedol na najvyššiu vežu v Aténach, ukázal mu všetky paláce a domy a povedal: „Pozri na tieto príbytky, a skúmaj, či nájdeš jeden bez utrpenia.“ Na zemi nikdy nebude raj. Nikdy nenastane situácia, v ktorej by neexistovala žiadna telesná či duchovná bieda, ohrozenie, vina a trest, strach, slzy a smrť.

Táto myšlienka je smutným pozadím aj Kristových slov (porov. Mt 26, 11; Mk 14, 7). Tieto slová, známe už v Starom zákone, nemajú iba negatívny význam, teda zistenie ľudskej slabosti v chorobe a smrti. Majú aj kladný zmysel. Pripomínajú možnosť a mravnú povinnosť príležitostí ku konaniu dobra, predovšetkým v pomoci tým, ktorí to potrebujú. Kristove slová sú naozaj prorockými slovami, overené v priebehu dvoch tisícročí a sú viditeľné aj v tom našom, treťom tisícročí, ktoré sa pýši úžasným pokrokom.

Dnes na Kvetnú nedeľu si môžeme niečo viac uvedomiť a osvojiť. Adam a Eva použili listy figovníka, aby sa pokúsili skryť zahanbenie z hriechu pred Bohom. Nerobíme to isté dnes? Nepoužívame síce listy figovníka, ale zámer ostáva ten istý. Zakrývame sa niečím pred ľuďmi a hovoríme: „Pozri na moje krásne šaty, na moju masku, ktorú nosím. Toto môžeš vidieť. Ale nemôžeš vidieť, akým skutočne som vo svojom vnútri.“ Listy figovníka, ktoré použili Adama Eva sa stali symbolom "falošného odevu", veľmi pochybného a netrvácneho. Odievame sa do "listov figovníka" vždy, keď sa máme postaviť pred Boha i pred ľudí.
Čo sú v týchto moderných časoch "listy figovníka", za ktoré sa skrývame? Tu je niekoľko príkladov: peniaze, majetok, spoločenské postavenie, akademické tituly, moc... Mnoho ľudí sa snaží skryť svoju vnútornú prázdnotu za tieto novodobé listy figovníka. Svedčí o tom aj aforizmus: „Nikdy nebolo toľko cenných šiat zavesených na bezcenných ľuďoch ako dnes.“ Nie sú "listami figovníka" aj rôzne masky, ktoré si dávame, aby sme oklamali seba i druhých? Maska zbožnosti, maska dokonalosti, maska spoľahlivého člena farnosti... Neraz sa klameme, že medzi nami a Bohom je všetko O.K. pretože naše mená sú zapísané v matrike, pritom sme príliš zaneprázdnení, aby sme si našli čas na modlitbu a čítanie Božieho slova. Podobne ako Adam pokúšame sa skryť našu duchovnú nahotu. Nezáleží na tom, aký druh listu figovníka použijeme. Nič nezakryje! Ostane vnútorný pocit nahoty a túžba zaodiať sa do niečoho, čo nám môže dať skutočnú a neustálu bezpečnosť. Sv. Ján Zlatoústy nás prosí, aby sme pamätali na raj, ktorý sme stratili. „Odev, ktorý nosíme,“ hovorí, „je ako list figovníka, ktorý skúša zakryť nahotu a zahanbenie z hriechu. Pripomína mám našu duchovnú nahotu v Božej prítomnosti a potrebu, aby nás Spasiteľa zaodel do odevu Božej spravodlivosti a odpustenia.“ Sv. Gregor Nysenský v tom istom duchu hovorí: „Adam žije v každom z nás, vidíme svoju prirodzenosť pokrytú kožou a listami tohto pozemského života, rúchom, ktoré sme si pre seba urobili, keď sme boli vyzlečení z odevu svetla, a ponorili sme sa do márnosti, pomíňajúceho uspokojenia tela namiesto Božského rúcha.“ Často v úsilí skryť pravdu pred sebou samým, pokrývame sa tak mnohými "listami" tohto sveta, že nakoniec hľadáme pomoc u odborníkov.

Istý psychiater povedal raz kňazovi: „My môžeme pomôcť pacientovi úplne sa obnažiť, aby videl seba samého; vtedy vyplávajú na povrch mnohé zlá prítomné v jeho živote. Ale to je všetko, čo môžeme urobiť. Je to okamih, kedy musíte vstúpiť vy.“ Kňaz odpovedal: „Nie ja, prosím, ale môj Pán! On je jediný, ktorý môže obnoviť našu padnutú, hriešnu prirodzenosť a zaodiať nás do nádherného rúcha svojej spravodlivosti.“

Dnes trpiaci Pán vstupuje zvláštnym spôsobom skrze liturgiu Veľkého týždňa do nášho života. Nahý, o všetko obraný Ježiš, o šaty, priateľov, česť i život, a to všetko preto, že nás nekonečne miluje.

Končí sa pôstna doba. Už nie sme neskúsená novomanželka, ktorá môže polievku vyliať a navariť druhú. My svoj život majme pevne vo svojich rukách. Nech nám v zodpovednosti pomáha trpiaci, mučený a ukrižovaný Ježiš.

Amen.