Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Priviesť ľudí k lepšiemu chápaniu hriechu v živote človeka – kresťana.

Každý z nás počuje počas dňa množstvo slov. Často si ani neuvedomuje, čo to-ktoré slovo znamená, aký má význam. Je to úžasné množstvo slov počas každého jedného dňa. Aj dnes, v túto nedeľu sme počuli toho už dosť, hoci ešte nie je za nami polovica dňa. A každé slovo má však svoj význam. Aj jednotlivé spojitosti medzi nimi. Dokonca tieto slová dokážu vytvoriť určitý príbeh, ktorý má tiež svoj význam. A z neho potom priamo či nepriamo vyplývajú ďalšie slová. Slová nám dokážu povedať toho ozaj veľmi veľa. Aj teraz sme počuli množstvo slov, dokonca sme ich počuli v hudobnom prevedení a tieto slová tiež vytvárajú istý príbeh, udalosť, ktorá nám iste nie je neznáma. Keby sme mali uvažovať nad každým jedným z nich, trvalo by to veľmi dlho. Skúsme sa však zastaviť pri jednom slove, ktoré dnes ani priamo nezaznelo, ale ktoré iste vyplýva z toho všetkého, čo sme počuli v týchto pašiách. Paradox. Paradox medzi slávnostným vstupom a pašiami.

K tomu nás privádza aj Božie slovo, ktoré nám Cirkev ponúka v dnešnú Kvetnú nedeľu. Paradox medzi koncom slávnostného vstupu: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosana na výsostiach!“ (Mk 11,9-10) a koncom pašií, ktoré hovoria o Ježišovom pochovaní (porov. Mk 15, 42-47). A nielen to. Celý stôl dnešného Božieho slova je plný paradoxov.

Paradox, čiže protirečenie. Takéto vysvetlenie nájdeme v najjednoduchšej forme v slovníkoch cudzích slov.
Aké sú paradoxy v dnešných čítaniach?
Prorok Izaiáš jasne píše o týchto udalostiach (porov. Iz 50,4-7). Jednoduchý ľud, ale predovšetkým farizeji, to dobre poznajú, veď všetci očakávajú prisľúbeného Mesiáša. A ako to napokon skončí. Namiesto hosana – ukrižuj ho!
Podobne žalmy dnešnej nedele.
Paradoxy nájdeme v alelujovom verši (porov. Flp 2,6-11): Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom. Ježiš, Boh, berie si prirodzenosť sluhu. Boh stáva sa človekom kvôli človekovi.
Slávnostný vstup, hosana, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom a Ježišove utrpenie, spojené so smrťou a pochovaním.
Slávnostný vstup, hoci vieme, že Ježiš sa rád zdržiaval v skrytosti, rád sa utiahol na opustené miesto. Vieme, že pri svojich zázrakoch tým, ktorých uzdravil, zakázal, aby o tom hovorili. A tu vchádza do Jeruzalema v plnej sláve.
Paradox medzi dvoma učeníkmi Judášom a Petrom. Obaja zlyhali. Judáš zradil, Peter zaprel. Ale Peter oľutoval. A ako vieme, Kristus mu zveril Cirkev.
Getsemanská záhrada, Ježiš sa modlí, Peter, Jakub a Ján spia. Jeho najbližší.
Pilátov paradox – nenachádza na ňom žiadnu vinu, predsa prepúšťa Barabáša a Ježiša dáva zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.
Kalváriový paradox: Ježiš, Boží Syn, Mesiáš a ukrižovaný uprostred zločincov.
Najprv mu prestierajú svoje plášte a potom z neho strhávajú jeho vlastný odev a losujú oň. A ešte jeden paradox. A veľmi dôležitý. Stotník pod krížom. Vojak, Riman, po všetkom čo vidí, nakoniec zvolá: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Paradox v tom, že pohan musí potvrdiť božstvo Ježiša Krista.

Radosť, nadšenie, slávnostné vítanie pri jeho vstupe do mesta. Koľko to však trvalo? Veľmi krátko. Kým zvädli zelené ratolesti. Behom piatich dní sa toto nadšené „Hosana“ zmenilo na smutné a bolestné „Ukrižuj ho“. Najprv ho vítajú ako kráľa, neskôr zaznie „Nemáme kráľa, iba cisára“. Aký kontrast medzi zelenými ratolesťami a krížom.
Možno si postavíme otázku, prečo toľko paradoxov? Predsa to všetko malo a má stále svoj zmysel. Aby sa splnili slová Písma, ktoré svedčia o Pravde. Ježiš po celý svoj život vydáva verné svedectvo o Pravde. Ten, kto rešpektuje pravdu, kto ju starostlivo hľadá, kto jej slúži, kto o nej svedčí, ten má účasť na jeho kráľovstve, o ktorom Ježiš hovorí i samotnému Pilátovi, že nie je z tohto sveta. Svedčiť o pravde, znamená svedčiť o Bohu. A Ježiš k tomu ešte dodáva, keď ako Boží Syn o sebe vyhlasuje: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Byť v službách pravdy, nech by to človeku prinieslo aj uponíženie, potupu, neznamená nikdy porážku, ale víťazstvo. Ježiš počas celého svojho pozemského života hovorí o pravde, vydáva o nej svedectvo. Čo je však zarážajúce: práve teraz, počas týchto vrcholných dní, mnohí z tých, ktorí ju majú na dosah, o nej nechcú počuť. Nechcú počuť, že Ježiš je skutočne Kráľom, ktorý prišiel medzi svoj národ, aby ho znova priviedol späť k Otcovi. On vždy ide verne za pravdou, vždy plní poslanie, ktoré mu zveril Otec. A koľko si musí vytrpieť práve pre toto poslanie. Práve teraz, keď verejne dokončuje svoje vykupiteľské dielo. Tri roky chodil pomedzi ľud, tri roky o ňom bolo počuť v celom národe. Dokonca i vladári počúvajú o ňom mnohé správy. Tri roky dokazuje svoju moc, robí zázraky, odpúšťa hriechy, vyháňa nečistých duchov, otvára ľuďom oči, aby spoznali, že na ňom sa vyplňujú proroctvá o Mesiášovi. A predsa. Po tom všetkom, čo išli za ním mnohé zástupy, keď vyučoval, i teraz, keď zástup sprevádzajúci ho do Jeruzalema, slávnostne volá „Hosana“, všetko sa to zrazu zmení na bolestné „Ukrižuj ho“.
Možno si povieme, nám by sa to nikdy nemohlo stať. My vieme a vyznávame, že Ježiš vstal z mŕtvych. Vzkriesený Kristus je stále prítomný v dnešnom svete, medzi nami, vo svojej Cirkvi. Chce nás sprevádzať po celý náš život. Od krstu, cez všetky ostatné sviatosti, je prítomný vo svojej Cirkvi a cez ňu sa nám neustále prihovára. Cez toto všetko sa nám prihovára, poúča nás, ako kedysi mnohé zástupy, ktoré šli za ním. Hovorí nám o pravde, aby nás priviedol k Otcovi.
Ale oproti Kristovi je tu na druhej strane dnešný svet. Svet, ktorý sa v mnohom rozchádza od toho Ježišovho. Aj to je istý paradox. A kam patrím ja v tomto svete? Počúvam Krista a idem za ním vždy, aj vtedy, keď mi je nepríjemné počuť a vyznať tú pravdu, ktorú on neustále hlása, tú pravdu, ktorou je on sám? Idem vždy po ceste, o ktorej povedal „Ja som cesta“ (Jn 14,6)?
Nosím v sebe vždy život, o ktorom Ježiš povedal „Ja som život“ (Jn 14,6)?
To prvé bolestné „Ukrižuj ho“ priviedlo Ježiša na kríž. Aby splnil vôľu svojho Otca a priniesol výkupnú obetu za nás všetkých. Ale dnes, po to všetkom, čo nám je už známe, zaznieva znova. A my často na jednej strane slávnostne voláme to známe „Hosana“ a práve naše hriechy samé volajú to druhé. Každý náš hriech vlastne volá „Ukrižuj ho“.
Dnešnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Koľko dní z celého roka v našom živote by sme mohli nazvať Veľkým týždňom práve pre mnohé paradoxy, ktorých sa dopúšťame ako kresťania? Koľkokrát zaznelo v mojom živote to slávnostné „Hosana“ a koľkokrát „Ukrižuj ho“?

K tým paradoxom na začiatku môžeme všetci pridať ešte jeden, ktorý je z nich iste najväčším. Tým paradoxom i problémom v živote kresťana je vždy hriech. Oveľa horšie je však ešte to, ak si ho nedokážeme uvedomiť. Hriech bude stále znamenať odmietnutie Krista, jeho pravdy. Hriech bude stále volať „Ukrižuj ho“ a nikdy nie „Hosana“.

V Kolíne nad Rýnom na jednom oltárnom obraze je namaľované snímanie z kríža. Stredoveký maliar namaľoval pri päte kríža tiež aj seba, ako súcitne pomáha vyťahovať klince zo svätých nôh Pánových. Na otázku, prečo sa tam namaľoval, odpovedal: „Vo svojom živote som nie raz hriechom Pánovi klinec do svätého tela vrazil, je čas, aby som ho vytiahol“ (Kazatelna, roč. XXXVI., l935-36).

Dnešný svet v mnohom pripomína ten paradoxný zástup ľudí, ktorý volá „Hosana“ i „Ukrižuj ho“. Ježiš sám vyhlasuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. A práve my, kresťania, hoci žijeme uprostred tohto sveta, máme žiť tak, akoby sme v ňom nežili. To je výzva pre nás, aby sme v svete plnom hriechu žili bez hriechu. Stotník, ktorý tomu všetkému na Kalvárii najprv velil, nakoniec uveril a zvolal: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27,54). My veríme, a predsa pribíjame. Dnes popoludní budeme mať spoločnú svätú spoveď. Vynikajúca príležitosť odstrániť z nášho života hriech. Povyťahovať z Kristovho doráňaného tela mnohé klince hriechov, ktoré sme mu popribíjali ako rímski vojaci.
Prežime tento Veľký týždeň, a nielen tento bez toho, aby už nikdy naše hriechy nevolali „Ukrižuj ho“! Kristus bol ukrižovaný aj pre naše hriechy. Vzkriesený Kristus nám to stále pripomína. Aby sme mohli byť vzkriesení s Kristom, my sami musíme povstať najprv z hriechu. Odstráňme dnes tento najväčší paradox kresťana.

Amen.