Nedeľa utrpenia Pána - Kvetná nedeľa

Pašie sú oslovením, aby sme si uvedomili svoj postoj k utrpeniu Krista.

Žijeme v dobe, keď sa vieme skrývať za masu ľudí. Prispôsobujeme svoje názory, postoje, štýl života... Dnešný sprievod s ratolesťami v rukách nie je folklórna akcia. Je to liturgický úkon, ktorým si máme pripomenúť významnú udalosť z dejín našej spásy, vstup Pána Ježiša do Jeruzalema. Slobodne a dobrovoľne počas týchto dní stoja rady kajúcnikov v kostoloch, aby vyznali svoje hriechy. Mnohí si uvedomujú svoje zlyhanie, zvedenie masou, keď si mysleli, že ako jedinec nič neznamenajú.

A predsa. Dve vety z dnešného evanjelia sa nás každého osobne dotýkajú. „Hosanna“ (Mk 11,9)! a: „Ukrižuj ho“ (Mk 15,13)!

Dozneli slová pašií a doznievajú aj nepríjemné slová “Hosanna!“ a: „Ukrižuj!“ Bol to zástup a boli to mnohí jednotlivci zídení na sviatky v Jeruzaleme, čo s palmami v rukách pozdravujú Ježiša, ktorému priviedli apoštoli osliatko, na ktorom sedí pri vstupe do Jeruzalema a ktorému zástup prevolával:
„Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Mk 11,9)! Sú to slová požehnania. V Knihe Žalmov čítame slová tohto požehnania: „Prosíme ťa, Bože, dopraj nám spásu, prosíme ťa, Bože, dožič nám zdaru“ (Ž 117,25). A tomu istému Kristovi na nádvorí u Piláta masa ľudí, zvedený zástup prevoláva smrť: „Ukrižuj ho“ (Mk 15,13)!

Také je srdce človeka. Je schopné milovať i nenávidieť, oslavovať i šliapať. Také je i moje srdce. Ako ľahko sa dá volať “Hosanna!“, keď všetko je radosť a pohoda, jednoducho, keď vládne pokoj. Rovnako ľahko sa dá zvolať „Ukrižuj ho!“, keď v živote to nejde tak, ako to my chceme, keď Boh od nás žiada niečo iné.
Tá historická nedeľa pokračuje aj dnes. Aj dnes zástupy napĺňajú kostoly. I dnes majú v rukách ratolesti, i dnes znie volanie “hosanna“. Ale aj dnes zástup volá svojím spoločným hriechom a každý človek svojím hriechom “ukrižuj ho“.
Neustále prebieha mystérium Ježišovho umučenia i zmŕtvychvstania. Ježiš žije v sláve neba, ale taktiež v histórii sveta a Cirkvi, v histórii života každého z nás. Ako by som sa ja zachoval pri vstupe Krista do Jeruzalema a ako na nádvorí u Piláta? Aj my by sme boli súčasť masy, zástupu ľudí?
História to je aj dnešný deň, môj, náš život. Je mementom, aby sme sa dnes správali ako bratia a sestry Pána Ježiša a nie ako ľudia bez vlastného úsudku. Slobodná vôľa a rozum sú hodnoty, ktoré nesmieme zneužiť proti sebe. Ježiš nás vykúpil a spasil. Trpel a zomrel za nás, ale pre nás aj vstal z mŕtvych. Práve v tomto týždni, ktorý voláme Svätým či Veľkým týždňom je správne, že si uvedomujeme význam každej našej myšlienky, každého nášho slova a každého nášho skutku. Buď nám budú odmenou, alebo trestom. Pretvárka pred Bohom neobstojí. Je správne, keď čo najskôr spoznáme svoj postoj, svoju tvár a to tak, aby nám to osožilo. Na to nezabúdajme aj pri sviatostnom zmierení.

Našou túžbou je, aby sme vytrvali v radostnom prevolávaní a to nielen dnes, ale aj zajtra, do konca čias.
Biskup Fulton Sheen rozpráva o svojom zážitku. Bol pozvaný na konferenciu do mesta, v ktorom ešte nebol. Stretol na ulici chlapca a spýtal sa ho na cestu do hotela. Chlapec dal odpoveď a hneď sa ho aj spýtal, kto je. V odpovedi mu biskup povedal, že je biskupom. Chlapcovi to nič nehovorilo, a preto sa pýtal ďalej: „A čo robíte, čomu sa venujete?“ Biskup hovorí, že otázkou bol tak zaskočený, že až po chvíli dal odpoveď: „Ukazujem ľuďom cestu do neba.“ Chlapec sa zasmial a povedal: „Nepoznáte cestu do hotela a chcete ukazovať cestu do neba?“
Pre nás to znamená, že nestačí o utrpení Krista len rozprávať. Je potrebné Krista nasledovať. Po veľkonočnej sviatosti zmierenia je potrebná zmena života.

Vystúpiť z masy. Neprirovnávať sa s inými. Zaujať radikálny postoj k hriechu, najmä k svojmu.

Amen.