Siedma veľkonočná nedeľa

Svet potrebuje zjednotiť sa.

Aj vás trápi a znepokojuje nejednota? Vieme, koľko síl nás stojí udržanie jednoty.
Matka sa modlí, aby jej deti medzi sebou dobre vychádzali. Otec prosí deti, aby jeho smrť sa nestala príčinou sporov o dedičstvo. Je chvályhodné, že brat, sestra má ešte chuť, odvahu medzi súrodencami budovať jednotu. Na pohrebe kolegu z práce si všetci uvedomili, že ich opúšťa človek, ktorý kolektív zjednocoval, spájal, budoval.
Či nebolí, keď sa rozpadá manželstvo? Keď rodina nedrží spolu? Keď sa susedia obchádzajú? Keď si na pozdrav neodpovedáme? Keď sa už nenavštevujeme? Keď je farnosť rozbitá? Keď národ, od parlamentu počnúc, je rozhádaný?

Dnes by sme si mali všetci uvedomiť Ježišove slová: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.“ (Jn 11,11)

Áno, sú to slová modlitby. Ježiš sa modlí za apoštolov vo večeradle krátko pred svojou smrťou.
Dnešná nedeľa má zvláštne postavenie. Pripomína čas, keď Ježiš vystúpil na nebesia k Otcovi a na apoštolov ešte nezostúpil Duch Svätý. Toto obdobie je akýmsi medzičlánkom. Ježiš sa modlí za nás k Otcovi, nie aby nás zobral zo sveta, ale aby sme vytrvali na zemi v boji so zlom. Ježiš vie, že sa vracia späť k Otcovi a prosí za nás, aby sme poznali pravdu, vytrvali v pravde, pretože človek nie je stvorený pre večný život na zemi, ale naša vlasť je v nebesiach. O nás hovorí: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.“ (Jn 17,16) Ježiš prišiel na svet, aby nás ochránil, aby sa nikto z nás nestratil. Ježiš v slovách modlitby: „posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17) nám zdôrazňuje potrebu posväcovať sa.
Dejiny hriechu znova a znova pripomínajú ťažké následky. Človek je stvorený, aby Boha poznával, miloval, Bohu slúžil a svojím životom si zaslúžil večnú odmenu. Kto zničí jednotu s Bohom hriechom, zavrhuje Boha ako svoje jediné a najvyššie dobro. Hriech ničí jednotu. Jednotu, ktorá sa prejavovala láskou, pokojom, spravodlivosťou, hriech ničí. Hriech prarodičov zmenil pokoj na strach. Adam a Eva sa pred Bohom ukryli. Hriech Kaina zničil bratskú lásku. Ukryl sa pred Bohom, ale krv z jeho rúk sa umyť nedala. Znamenie na čele každý videl. Neresti ľudí spôsobili trest potopou. Jedine Noe s rodinou sa zachránili. Babylonská veža až do konca čias bude znamením pýchy, že človek človeku prestal rozumieť.
Vrcholí veľkonočná doba a zmŕtvychvstalý Ježiš povedal ako prvé slová: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19)

Už nikdy nebude svet na zemi ideálny. Preto apoštol Ján píše: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Jn 2,1-2) Nikto z nás nemôže povedať, že je bez hriechu. Svet nás zvádza. Aj keď vieme, čo pre nás urobil Ježiš, čo je naším cieľom na zemi, predsa padáme.
Ježiš v úryvku modlitby deväť ráz spomína slovo “svet“. Boh stvoril svet dobrý a krásny. Čo Boh stvoril, nemôže byť zlé. Boh stvoril aj človeka. Obdaroval ho rozumom a slobodnou vôľou, ale človek sa môže postaviť aj odmietavo. Jedine človek môže narušiť harmóniu Božieho stvorenia, a teda aj niesť za to primerané následky.
Práve preto kresťan musí byť svedkom o Bohu, jeho jednote, láske. I napriek mnohým krásnym slovám svet trpí na nejednotu.
Kresťan nového tisícročia má byť budovateľom pokoja. Pokoja svojho vnútra a vtedy bude budovať i pokoj vo svojom okolí. Kto nemá pokoja v srdci, nemôže šíriť pokoj vo svojom okolí. Kto ho nemá, nemôže ho ani dať. Ak niečo svet potrebuje, je to pokoj. Veda a umenie môžu obohatiť človeka, vyvolať spokojnosť, úsmev, ale všetko len dočasu. Jedine pokoj, ktorý dáva Boh, môže nielen na zemi, ale i po smrti urobiť človeka skutočne šťastným.
Kedysi v našich rodinách na čestnom mieste bol nápis: “Pokoj tomuto domu“. Tým, čo tam žili, i tým, čo k nim prichádzali, mal pripomenúť, čo je potrebné, dôležité a nutné pre človeka. Človek aj v núdzi i chorobe ak má pokoj v srdci, môže byť šťastný. A pravé šťastie bez pravého pokoja nie je možné. Mnohí majú mnoho a keď im chýba pokoj – čo majú? Berú si život, hoci im iní závidia bohatstvo. Rozvádzajú sa, hoci sú mladí a pekní. Ale vidíme aj to, že roky leží na posteli, a je šťastný. Nemajú to, čo iní vlastnia, a žijú si šťastne. Pretože v ich rodine, srdci majú pokoj Kristov.
Dnes nápisov z čestných miest našich domov ubúda. To nie preto, že sú neaktuálne. Sú oveľa viac aktuálnejšie ako v minulosti. Vytráca sa však Kristus zo sŕdc, a teda i rodín, vzťahov príbuzenských, rodinných, susedských…

Ak niečo dnes súrne potrebujeme, tak je to pokoj v srdciach. Prestaňme šíriť nepokoj. Nerozprávajme zle o svojich blížnych. Nezmýšľajme zle. Naopak, všímajme si pozitívne veci, krásu. Snažme sa v druhom vidieť Krista.

Sv. František z Assisi sa raz rozprával s členom mestskej rady rodného mesta. Člen rady stále hovoril o hriechu, zle, ktoré v meste vládne. Vtedy mu svätec povedal, že vie o lieku, ktorý môže od toho všetkého zla mesto uzdraviť. Prekvapený muž počul z úst Františka radu: „Staňme sa my dvaja najprv takými, akými nás chce mať Boh. Ak to dokážeme, môžeme druhých napomínať.“ Často chceme, aby sa iní stali lepšími. Na seba zabúdame, že najprv my sa musíme stať lepšími. Vtedy sa aj tí okolo nás stanú lepšími.

Pokiaľ žijeme, musíme cítiť zodpovednosť za dobro sveta. Ježiš v dnešnom evanjeliu nás učí prosiť o pokoj, keď hovorí: „Svätý Otče, zachovaj ich v svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.“ (Jn 11,11) Byť šíriteľmi pokoja nebolo, nie je a nebude ľahké. Preto nám Cirkev pripomína Ježišove slová: „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,19) Jednoducho, riešiť problémy, ťažkosti s Ježišom, ako sám a ešte rýchlo, pod vplyvom citov, bolesti či sklamania. Modliť sa, odpúšťať, zabúdať, dať príležitosť začať znova sú ponúknutou príležitosťou k budovaniu pokoja.

Keď nás trápi nejednota, treba ju začať liečiť. Menej o nej hovoriť s inými, ale viac s Bohom. Skôr prosiť o odpustenie svojich chýb, omylov a najmä hriechov, ako ich vidieť u druhých. Všetci predsa túžime po Ježišových slovách: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: odchádzam – a prídem k vám.“ (Jn 14,27-28)

Amen.