Siedma veľkonočná nedeľa

Mám povinnosť kresťana šíriť pokoj a jednotu vo svojom okolí.

Pripomeňme si udalosť z 26. októbra 1967. V chráme sv. Petra bolo 80 kardinálov, biskupov, kňazov a niekoľkotisíc veriacich z celého sveta. Patriarcha Konštantínopolu Athenagoras v nádhernom rúchu východnej liturgie prečítal posolstvo mieru. Potom sa pápež Pavol VI. a patriarcha kľačiac vedľa seba modlili za pokoj vo svete a najmä, aby veriaci rímskeho obradu a veriaci východných obradov urobili veľký krok k zjednoteniu, k vzájomnému zblíženiu, pretože od roku 1054 pre rôzne ľudské ohľady zabudli na slová Pána Ježiša: „Aby boli jedno“ (Jn 17,11).
Cirkev a jej predstavitelia od pápeža Pia XII. si uvedomujú význam a potrebu jednoty vo viere v Ježiša Krista. Mnoho, veľmi mnoho sa za posledné roky udialo v oblasti ekumenizmu, to znamená v snahe o zjednotenie všetkých, čo veria v Krista, ale aj medzi tými, čo veria v Boha. Dnes je potrebné pripomenúť si veci a udalosti, ktoré sú stále aktuálne, pretože nám ich pripomína sám Pán Ježiš v evanjeliu slovami:

„Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,11).

Vrcholí veľkonočný čas. Pripomínali sme si významné okamihy pre našu vieru. Medzi ne patrili i prvé slová, pozdrav Pána Ježiša po svojom zmŕtvychvstaní adresovaný apoštolom: „Pokoj vám“ (Jn 20,19). Pri stretnutiach s Dvanástimi, ale aj inými učeníkmi, tiež ženami a aj veľkými zástupmi Ježiš poukazuje na slová modlitby, ktorú sa modlil vo večeradle pri Poslednej večeri. Je potrebné stále sa vracať k Ježišovej veľkňazskej modlitbe. Modlí sa najmä za dve veci. Prosí Otca, aby učeníkov „ochránil pred Zlým“ (Jn 17,15), na ktorých bude útočiť, a aby ich „posvätil pravdou“ (Jn 17,17). Ježiš svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním prosí Otca, aby zotrvali v jeho učení a v pravde.

Ježišova modlitba bola opodstatnená. Vieme, že od začiatku dochádza medzi vyznávačmi Ježišovho učenia k deleniu a triešteniu. Vznikajú rôzne vieroučné mylné učenia. I napriek mnohým ťažkostiam Cirkev zostáva verná učeniu Krista. Duch Svätý, ktorý vedie Cirkev, vzbudzuje mužov viery, ako boli sv. Klement Rímsky (+101), sv. Ignác Antiochijský, sv. Justín (+165), sv. Irenej (+202), sv. Atanáz a iní, ktorí bdejú nad čistotou a pravovernosťou učenia Krista. Ariáni, nestoriáni, monofyziti a iní nezničili Cirkev. Prišli ďalšie ťažké obdobia pre Cirkev. Východní bratia sa oddelili od Ríma na prelome prvého tisícročia po Kristovi. V stredoveku od Ríma sa odlúčili bratia s reformačným zmýšľaním.
A predsa sme svedkami, že sa plnia a musia splniť Ježišove slová o jednom ovčinci a jednom pastierovi. Potreba jednoty je citeľná na oboch stranách. Pápež Ján XXIII. prekvapil svet a zvolal Druhý vatikánsky koncil. Nazval ho ekumenickým a pozval naň všetkých oddelených bratov. 7. decembra 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras odvolali vzájomné exkomunikácie z roku 1054. Pápež Ján XXIII. 5. júla 1960 zriadil Sekretariát pre zjednotenie kresťanov. Začali stretnutia medzi bratmi, ktorí zdedili smutné dedičstvo po svojich predchodcoch a uvedomujú si význam jednoty medzi sebou. Koncil vypracoval dekréty Unitatis redintegratio o ekumenizme, dekrét Orientalium Ecclesiarum o katolíckych východných cirkvách, ale aj deklaráciu Nostra aetate o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Významným dokumentom je dielo Jána Pavla II. Ut unum sint o ekumenizme z 25. mája 1995 a tiež Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme z 25. marca 1993. Svätý Otec Ján Pavol II. nielen hovorí, ale svojím životom aj dokazuje, že cesta ekumenizmu je cesta Cirkvi. Cirkev si je vedomá ľudských chýb a omylov v histórii.
Uvedomujeme si, že je čas k obnove a návratu, keď meníme zmýšľanie, svoje vnútro a viac a viac sa venujeme dialógu s bratmi a sestrami iných vyznaní. Pápež Ján Pavol II. na svojich cestách nevynechá možnosť stretnúť sa s predstaviteľmi iných vierovyznaní na území, kde koná apoštolskú cestu. Do Ríma prichádzajú predstavitelia cirkví východu: Koptskej, cirkvi Antiochijskej, Sýrskej, Etiópskej, Asírskej a iných. Už pápež Pavol VI. 10. mája 1969 navštívil Ekumenickú radu cirkví v Ženeve. Od roku 1964 pracujú komisie, ktoré hľadajú najmä to, čo nás spája. Pápež Ján Pavol II. poukazuje na skutočnosti, že si musíme navzájom odpustiť, vytvoriť partnerstvo, mať dobrú vôľu na ceste dialógu. Pri biskupských konferenciách na celom svete sa vytvorili komisie ekumenizmu. Konajú sa stretnutia na rôznych úrovniach. Na najvyšších stretnutiach, akým bolo v roku 1986 v Assisi, kde sa stretol Svätý Otec Ján Pavol II. so všetkými najväčšími predstaviteľmi svetových náboženstiev. Ale aj také stretnutie, ako bolo v Gráci v júni 1997, kde sa stretli predstavitelia všetkých cirkví v Európe, a to nielen z hierarchie, ale aj laici.

Ježiš vedel o slabostiach svojich apoštolov a všetkých nás až do konca sveta. Preto sa za nás modlil. Uvedomujeme si, že v rámci svojho úradu, postavenia, doby a okolností je správne, že hľadáme cesty a ideme cestami ekumenizmu. To neznamená cestami kompromisov a ústupkov. Nie! Je potrebné osobného zaangažovania sa v Cirkvi a žiť pred tvárou Boha, plniť si svoje povinnosti nie z príkazu, ale z túžby po Bohu, po spojení s bratmi a sestrami pri oslave Boha. Potrebné je otvárať sa Duchu Svätému, prijímať vo svojom živote dary, ktoré nám Boh ponúka.
Je potrebné poznať, a teda i študovať históriu. Objektívne hodnotiť nielen dnešnú dobu, ale i dobu, keď vznikali ťažkosti, rozchody a odluky. Vedieť vhodne využiť vernosť mučeníkov a vyznávačov. Je pravdou, že nestaviame na zelenej lúke. Je tu jednota s Rímom, pápežský primát, apoštolská postupnosť a prijímame nové podnety na plnú jednotu, ako ich napríklad predstavuje pápež Pavol VI. v adhortácii Evangelii nuntiandi. Navraciame sa k misijnej myšlienke, k zásade poznávania učenia a primátu modlitby. Vieme, že dochádza k zjednoteniu sŕdc v modlitbe, že modlitba je základ a vedie nás k Bohu. Modlitba je neodmysliteľnou súčasťou duchovného zbližovania, napredovania v bratskej láske a jednote. Ježišova modlitba je stále aktuálnou a časovou výzvou pre každého, komu je spása duše prvoradá.
O týždeň si pripomenieme zoslanie Ducha Svätého, narodenie Cirkvi. Je správne, že dnes je Cirkev otvorená i k starším bratom vo viere, Židom. Ježiš bol Žid. Apoštoli boli tiež členmi židovského národa. Boh zvlášť miluje tento národ, a predsa miluje aj všetkých ostatných, čo úprimne hľadajú jeho pravdu a žijú podľa jeho prikázaní. Dnešná doba je iná ako tá, keď sa viedli takzvané sväté vojny, keď sa so zbraňou v ruke bojovalo o sväté miesta. Boh nás dnes oslovuje a vedie k tomu, aby sme si boli bratmi, aby sme si navzájom pomáhali všetkými prostriedkami dosiahnuť jednotu a spásu všetkých. Aj keď čas, keď sa splnia slová Pána Ježiša o jednom ovčinci a jednom pastierovi je pre nás neznámy, veríme Ježišovým slovám, že sa uskutočnia a my chceme mať vo svojej dobe účasť na tom, aby sme zjednoteniu napomohli.
Dnes pre vieru v učenie Krista hrozí nebezpečie nie tak zo strany rôznych vierovyznaní, ale zo strany tých, čo mylne učia o Bohu, Kristovi, ktorí útočia v hneve proti pravdám Božím. Sú to sekty. Často za peknými slovami, prísľubmi sa ukrýva jed. Najmä mladí neskúsení ľudia podliehajú a ocitajú sa v hnutiach a skupinách, ktoré nimi manipulujú, zneužívajú ich často na veci až pod ľudskú dôstojnosť. Vieme, že sú hnutia, ktoré narábajú aj s tým, čo človek má najcennejšie – so životom. Z času na čas sa dozvedáme o hromadných vraždách či samovraždách, keď zomierajú nielen dospelí, ale aj deti. Aj na tomto poli je potrebné bdieť, hľadať spôsoby, ako týchto ľudí osloviť.
Veľkňazská modlitba je pre nás výzvou a mementom.

Tešíme sa, že dochádza k zbližovaniu, zjednocovaniu medzi nami vo viere. Je potešiteľné, že nám to prináša radosť a úžitok. Zároveň nech nás to zaväzuje, aby sme urobili všetko, čo od nás Boh očakáva, aby sme žili v pravde a láske medzi sebou.

Amen.