Siedma veľkonočná nedeľa

Povzbudiť k jednote.

Bratia a sestry, iste si ešte spomínate, veď nie je to v podstate ani tak dávno, na prelomový rok 1989, na takzvanú zamatovú revolúciu. V tom čase dosť rezonovalo v našich uliciach aj heslo: V jednote je sila. A skutočne, toto heslo pohýnalo ľudí k dosiahnutiu slobody. Jednoducho ich zjednocovalo v boji za spoločnú ideu.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľkňazskú modlitbu nášho Pána, keď okrem iného hovorí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,11b).
Prečo táto prosba? Pán Ježiš bol tesne pred umučením, o ktorom vedel, že má prísť. Judáš ho zradil a Pán, uvedomujúc si krátkosť času, ešte povzbudil učeníkov a vyslal svoju modlitbu k Otcovi. Prosil o jednotu, lebo vedel, akú škodu dokáže spôsobiť nejednotnosť spoločenstva pri vykonávaní misie, ktorou ich poverí. Prosil o radosť a to úplnú, lebo videl smútok sŕdc apoštolov, ktorý na nich zaľahol po jeho zatknutí. Vediac, že svet, ktorého kniežaťom je diabol, teda svet zla, ich bude nenávidieť pre jeho slovo, ktorého poslami sa stanú, vediac toto, prosil Otca, aby ich v službe slova ochránil pred zlým. Pán videl túžbu Izraela po pravde, ale vedel, že pravdu, ktorú priniesol, ľud neprijme. Aspoň nie za jeho pozemského účinkovania. Ľud radšej prijal nepravdu a tmu namiesto svetla pravdy. Preto prosil za apoštolov, aby ich Otec posvätil pravdou, lebo náročnosť misie, ktorú im zveril a ktorá spočíva v hlásaní pravdy si vyžaduje obrniť sa proti nepravde, proti útokom Zlého. Situácia, ktorá sa približovala mala byť a aj bola veľmi ťažká a Pán Ježiš chcel posilniť svojich nasledovníkov v pravde a ochrániť pred Zlým. Tak isto vedel, že vydržať môžu vtedy, keď si budú navzájom oporou, keď budú jedno srdce a jedna duša v jednom spoločenstve.

Aby boli jedno. Drahí bratia a sestry. Keď tu spoločne slávime najsvätejšiu obetu, vytvárame spoločenstvo, ktoré je pokračovaním spoločenstva prvých svedkov evanjelia. A to je dobre. Veď Pán Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). V spoločenstve sa stretáme s ním a v spoločenstve nás napĺňa silou potrebnou k ohlasovaniu jeho mena. V spoločenstve sa navzájom povzbudzujeme do poslania, ktoré zveril už apoštolom a ku ktorému sme povolaní aj my. Sv. Gregor Nyssénsky, biskup a učiteľ Cirkvi, vo svojej homílii píše: „To, čo dosahuje spásu, je jednota, keď sa všetci spoja medzi sebou.“ Aj z vlastnej skúsenosti vieme, že pre dôstojný život potrebujeme jeden druhého. O čo viac je potrebné spoločenstvo pre takú vec, ako je spása, ktorú máme dosiahnuť a sme poslaní svedectvom slova a života ju ohlásiť vo svete. Ale musíme vedieť, že len v jadre zdravé spoločenstvo je schopné vykonávať a napredovať v tomto misijnom poslaní. Vytvoriť takéto spoločenstvo, zdá sa, je dosť ťažké. O tom nemusím azda nikoho z nás presviedčať. Nuž, zamyslime sa trochu nad touto skutočnosťou.
Živé a zdravé spoločenstvo sa prejavuje dvoma spôsobmi: navonok a vnútorne. Navonok ho môžeme vidieť, keď sa poobzeráme teraz vôkol seba. Sme tu malí, dospelí, starší a najstarší. Vytvárame jednu veľkú jednotu. A tak to má byť. A ak si ešte pamätáte, aj pri príležitosti majstrovstiev sveta v hokeji sme mali možnosť vidieť jednotu, ktorá zavládla medzi nami. Pre mňa osobne to bol úžasný vnútorný pocit vidieť, ako sa vytvorilo spoločenstvo národa, ktoré horlilo za spoločnú vec. Teraz však, pár mesiacov po tejto udalosti vidím, že už nie sú tak jednotní, ako boli predtým. A tu je potrebné spomenúť vnútorný aspekt spoločenstva, ktorý sa odzrkadľuje navonok. Tento vnútorný aspekt by sme mohli znova definovať slovami biskupa Gregora Naziánskeho, keď hovorí: „A tak jednotou Ducha Svätého spojení vo zväzku pokoja, stanú sa všetci jedným telom a jedným duchom skrze jedinú nádej, ku ktorej sú povolaní.“ Vnútorná jednota je teda jednota ducha. No, čo to znamená byť jednotný v duchu? Nič iné, drahí bratia a sestry, ako láska, ktorou horeli apoštoli, prví kresťania, a tak až podnes, láska, ktorou sa máme milovať i my. Ján evanjelista v prvom liste píše: „Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal svojho Ducha“ (Jn 3,12-13). To je duch jednoty. Preto je potrebné vytvárať túto jednotu v duchu lásky, lásky, ktorá spája a zjednocuje naše srdcia v našom misijnom poslaní. A tak vidíme, že jednota znamená milovať jeden druhého takou láskou, s akou náš Pán vysielal svoju veľkňazskú modlitbu za nás k svojmu Otcovi. Nikdy nebudeme jednotní, ak sa nebudeme tolerovať so svojimi chybami i nedostatkami. Niekomu možno prekážajú chyby na blížnom, aby ho mohol mať rád a inému zasa robí problém niekomu odpustiť, čoho sa ten druhý dopustil. Sú rôzne situácie, ktoré nám dávajú dôvody, aby sme pretrhli putá jednoty medzi sebou a niekedy je naozaj veľmi ťažké túto jednotu nenarušiť. Ale či je môj hnev, pýcha či neschopnosť odpustiť viac ako jednota, ktorá vedie k spáse? Bratia a sestry, ako by sme mohli byť jednotní v tom, čo veríme a hlásame medzi ľuďmi z poverenia Kristovho, keď nieto pokoja a lásky medzi nami, keď nieto jednoty? Či si azda niekto myslí, že ja sa budem starať o svoju spásu a ostatní, najmä tí, ktorých nemám moc v láske, nech sa spasia ako chcú? Nie tak, bratia a sestry. Sme jeden ľud, jedno stádo v jednom ovčinci. Preto sme priam predurčení na jednotu. Sv. Ján na inom mieste píše: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. Ale ak chodíme vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu“ (1Jn 1,6-7). Preto budujme jednotu medzi sebou, jednotu privádzajúcu k spáse. Darujme si viac lásky, milujúcej a odpúšťajúcej lásky. V tomto je naša sila. Sila, ktorá si podmaňuje svet, sila, ktorá je schopná spasiť svet, sila jednoty. Tento vnútorný aspekt našej jednoty sa odzrkadlí aj navonok. A naše svedectvo pred svetom bude pravdivé.

Zaiste aspoň niektorí poznáte príbeh o Svätoplukovi a jeho synoch. Svätopluk bol mocné knieža, vládca Veľkej Moravy. Mal troch synov. Pred smrťou im chcel odovzdať vládu nad krajinou. Vedel, že krajinu udržia vcelku iba vtedy, keď budú držať spolu. Preto im ukázal príklad s prútmi a hovoril: „Tieto tri prúty, to ste vy.“ Spojil prúty dokopy a a kázal im aby ich skúsili zlomiť. Čo ako oni toto skúšali, nepodarilo sa im to. Potom im dal, každému do ruky po jednom prúte a prikázal im urobiť to isté. A každý svoj prút poľahky zlomil. I povedal im: keď boli prúty spolu nezlomili ste ich. Tak aj vy, keď budete držať spolu, nik vás nepremôže. No ak sa rozídete, nepriateľ vás zlomí, ako ste aj vy zlomili prúty, keď boli po samom. Čo nasledovalo zrejme viete. Synovia kým držali spolu boli nepremožiteľný. Keď sa však po čase rozdelili a každý chcel vládnuť sám nad svojim územím, nepriateľ mal dosť síl aby ich zlomil, premohol.

Bratia a sestry, nerobme tú istú chybu ako Svätoplukovi synovia. Inak neobstojíme. Ak nebudeme jednotní, naše svedectvo neobstojí a moc zlého nás zlomí. Veď aj sám Pán, i keď pri inej príležitosti, hovorí slová, ktoré sú veľmi vážne a dôležité a majú čo povedať aj nám. On hovorí: „Každé kráľovstvo, vnútorne rozdelené spustne a nijaké mesto ani dom vnútorne rozdelené neobstoja“ (Mt 12,25).

A tak, nebojme sa jednoty. Chce to svoje obete, obete lásky a porozumenia navzájom. Inak neobstojíme ani pred Pánom, ani pred svetom. O chvíľu budeme v spoločných modlitbách počuť prosbu o lásku a jednotu všetkých veriacich. A túto lásku a jednotu vyprosujem vám i sebe, aby sa navonok odrážal duch jednoty, ktorý je a bude v našich srdciach na svedectvo a spásu svetu, spásu, ku ktorej nás Pán povolal. V tom nech nám Boh a Pán pomáha.

Amen.