Siedma veľkonočná nedeľa

Potreba budovať jednotu.

Videli ste už rozkvitnutú lúku alebo záhradu? Keď ste na tú krásu pozerali, prekážalo vám, že ste videli kvety rôznej farby, rôzneho tvaru, veľkosti a keď ste sa zohli k jednotlivým kvetom, prekážalo vám, že každý kvet má inú vôňu? Aj keď môžeme mať v obľube istý druh kvetov alebo určitú farbu, alebo vôňu, predsa pohľad na túto krásu napĺňa srdcia, obohacuje, teší, vyvoláva úsmev, rozžiari očí. Možno ste si aj vy povedali, že všetky tieto kvety, táto krása akoby volali jednými ústami, jedným hlasom na oslavu Boha.
Nemusíme byť znalcom futbalu, hokeja, tenisu a nemusí na ihrisku hrať obľúbený športovec, a predsa keď nás hrou upútajú, čo cítime? Radosť z hry. Napätie z toho, ako sa dej zápasu odohráva. A prečo vtedy tlieskame? Tešíme sa z toho, čím nás športovci potešili. Medzi športovcami a divákmi sa vytvorila súhra, jednota. A z takého podujatia všetci odchádzame rovnako obohatení.
Zažili ste pohodu v rodine? Z čoho vychádza? Všetkých spája jedno: urobiť tomu druhému radosť. Naše vzájomné rešpektovanie sa, hľadanie porozumenia a všetko čo súvisí s budovaním jednoty v rodine, je obohatením každého jednotlivca a zároveň celej rodiny.
Boh stvoril ľudí rôznych jazykov, kultúr, farby pleti, zvykov, tradícií... A presa všetci spolu a každý sám máme tvoriť jednu ľudskú rodinu. Máme byť bratia a sestry.

A za jednotu, bohatstvo jednoty, krásu z jednoty, silu jednoty... sa Ježiš modlí. „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,11).

Dnes máme poslednú siedmu veľkonočnú nedeľu. Na začiatku veľkonočného obdobia počas Zeleného štvrtku sme si pripomenuli tieto isté slová modlitby Pána Ježiša. Ježiš vo svojej rozlúčkovej modlitbe prosí za svojich učeníkov, aby ich Otec zachoval v jednote viery a lásky (porov. Jn 17,6-19). Nezameniteľným znakom jednoty má byť radosť. Bez radosti nejestvuje nijaká viera a nijaká láska. Ježiš hovorí Otcovi: „Teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú“ (Jn 17,13). Ježiš poukazuje na radosť, ktorá je výrazom plnosti života, ktorá pochádza z jeho jednoty s Otcom. Do tejto jednoty Syna s Otcom Ježiš vťahuje aj spoločenstvo učeníkov. Toto spoločenstvo, apoštoli, žijú a zatiaľ musia žiť na tomto svete. Tento svet po dedičnom hriechu, keď sa rozum človeka zatemnil a vôľa človeka oslabla, tento hriešny svet znenávidí, neprijme učeníkov Ježiša, pretože učeníci budú svetu výčitkou, že svet žije opačne, hriešne, ako mu určil Boh Stvoriteľ.
Ježiš v modlitbe k Otcovi prosí nielen za apoštolov, ale pre všetkých, čo uveria v jeho učenie, aby mali silu odolávať Zlu. Každý kto nasleduje Krista, uvedomuje si, že život na zemi nie je cieľ, ale naša vlasť, cieľ je v nebi. Táto pravda je a bude napádaná. Pravda má a bude mať veľa nepriateľov. Ježiš posiela svojich, aby svetu oznámili všetko potrebné. Svet má poznať pravdu. Pravda ich má posväcovať, oslobodzovať, očisťovať, oživovať... Ježiš povedal: „Slová, ktoré som vám povedal, sú duch a život“ (Jn 6,63). Ide o označenie trvalého deja.

Hlavnou myšlienkou je budovať jednotu. Jednota s Bohom a v Bohu sa prejavuje uskutočňovaním vzájomnej lásky, ktorá je vyjadrovaním lásky medzi ľuďmi a lásky k Bohu. Boh vo svojej láske neprestáva milovať ľudí.
V ľudskej slabosti sa môže ocitnúť každý kresťan. Niekto chce utiecť pred ťažkosťami, ktoré sú vo svete a iný má názor, že žije len raz a musí všetko zažiť. Pravda je niekde uprostred. Žiť na svete, ale nežiť to, čo ponúka svet, ale plniť vôľu Božiu. Žiť vo svete nie je jednoduché. Je to náročné, a pritom si uchovať svoje priateľstvo s Bohom. Prispôsobovať sa svetu hriechom? Nie! Hriech je nejednota. Pravda je žiť v priateľstve s Bohom.
Je to normálne vždy si všímať na druhom len niečo negatívne? Očakávať od druhého len zlo? Prečo pri slovách “katolík, kresťan“, sa u mnohých zvyšuje pozornosť, aby na ňom videli zlo, čo na sebe nevidia? Mnohí pri tom sú pokrstení, chodia občas do kostola, nemajú celkom pretrhnutý kontakt s Bohom, ale prečo ich srdcia sú kamenné, akoby sa báli, že Boh od nich bude žiadať niečo, na čo nemá právo? Iní sa pred určitými ľuďmi nepriznávajú k viere v Boha, pretože by museli zmeniť štýl, spôsob života, názory... Sami občas pociťujú vo svojom vnútri nejednotu, výčitky svedomia, nepokoj pri svojom konaní, vo svojom živote aspoň pri určitých udalostiach, sviatkoch, stretnutiach. Sú to často ich tvrdohlavosť, mylné zotrvávanie na zásadách, zvykoch, spôsobe života, vzťahu k priateľom, prostrediu. Iným chýbajú vedomosti, ďalším pravá morálka. Nevidia u seba, ale i seberovných chyby, hriechy... alebo sa boja k nim priznať, pripustiť, že sa mýlia... Niektorí tvrdia, že stačí napríklad účasť na nedeľnej svätej omši, hlásenie sa ku kresťanským ideálom... Iní vraj veria v Ježiša, v Boha, ale Cirkev a čo s ňou súvisí odmietajú...
Ideál kresťana ukazuje Ježiš. Žil vo svete, ale nežil spôsobom, ktorý ponúka svet bez Boha. Ježiš prijal prirodzenosť človeka, stal sa nám podobný vo všetkom, okrem hriechu. Sv. Pavol je vzor, ako nasledovať v pravde Krista. Všetkým sa stal všetkým. Pre Židov bol Žid, pre Rimanov Riman, ale pritom vždy ostáva Kristov. Po obrátení žil bez pretvárky. Ako to dokázal? V Druhom liste Korinťanom píše: „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (3,18).

Poznáme ľudí, ktorí nemajú ťažkosti so svojou morálkou v živote. A predsa často sa spovedajú. Kto je bez hriechu? Všetci patríme za mreže spovednice. Jedine Boh nám môže pomôcť budovať v nás a skrze nás pravú jednotu, pokoj, radosť v Duchu Svätom.

Všimnime si, ako sa zachovali prví kresťania, keď sa dozvedeli, že jeden z apoštolov zradil Ježiša! Predstavme si, ako by sme sa správali, keby nejaký biskup, ktorého poznáme, zradil za peniaze Ježiša? Čo by sme hovorili? Čo by sa písalo? Nechcime na to ani myslieť. A čo urobili kresťania po škandále Judáša? Zaujímali sa o všetko okolo neho? Nie! Vystúpili z Cirkvi? Nie! Prestali snáď veriť v Boha? Nie! V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov sme počuli, že asi stodvadsať zhromaždených bratov na čele s Petrom sa modlí, aby potom spomedzi seba vybrali na Judášovo uprázdnené miesto nástupcu, ktorý bude pokračovať v tom, čo káže konať Duch Svätý. Vyvolili Mateja. Musel byť odvážny. Po zradcovi zaujal miesto. Nebolo to pre neho ľahké.

Pýtajme sa: dokážeme prijať zodpovednosť za iných aj za sťažených okolností? Vieme sa priznať k Bohu, keď iní sa vysmievajú, ironizujú... hovoria nepekné, hoci pravdivé veci o kňazoch a veriacich...? Ako reagujeme, keď sme svedkami pokleskov kresťanov? Súdime? Odsudzujeme? Rozširujeme? Máme na to právo? Modlime sa za obrátenie mýliacich sa, verejných či skrytých hriešnikov?
Matej sa rozhodol konať to, v čom zlyhal Judáš. Matej prijal poslanie šíriť jednotu, za ktorú sa modlil Ježiš vo večeradle. Máme vzor v Matejovi, aby sme svet robili radostnejším. Máme zodpovednosť nielen za seba, najbližších, pokrvných, ale aj za neznámych, čo hriechom zrádzajú Krista, odchádzajú a vzďaľujú sa od neho.
Je kresťanské, že v spolupráci s Božou milosťou budujeme a šírime jednotu medzi sebou. O prvých kresťanoch hovorili pohania: „Hľa, ako sa milujú!“ A správanie kresťanov sa stalo výzvou, oslovením pre pohanov, že nielen začali premýšľať o tom, prečo sa milujú, prečo je medzi kresťanmi jednota, ale z pohanov sa stávali noví kresťania.

Jednota. Že sa nás to netýka? Môžeme stáť voči jednote stranou? Žiaden kvet na lúke nemá od Boha dominantné postavenie. Spolu tvoria krásu.
V športe, aj keď jeden velí, všetci spoločne sa podieľajú na úspechu, a preto sú na konci šťastní. V rodine, kde tvoria jednotu, vládne radosť, porozumenie, láska.

Amen.