Zelený štvrtok

Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil sviatosti kňazstva a Eucharistie...

Vo štvrtok 23. marca 2000 o 8.30 hod. slávil Svätý Otec Ján Pavol II. na svojej 91. ceste v kaplnke Večeradla v Jeruzaleme súkromnú svätú omšu s ordinármi Svätej zeme, kardinálmi a biskupmi. Kresťanská tradícia Večeradla siaha do konca 3. storočia, kde bola miestnosť, v ktorej Pán Ježiš v kruhu svojich najbližších ustanovil sviatosť kňazstva a slávenie Eucharistie. V súčasnosti budova patrí izraelskej vláde. V dolnej časti budovy je starobylá kaplnka zasvätená „umývaniu nôh“ a Dávidova hrobka, miesto židovskej úcty k zomrelým. Je to miesto národnej púte Židov, hoci autenticita hrobky nie je historicky podložená.
Putujeme aj my na toto miesto, kde Pán Ježiš nad chlebom a vínom povedal: „Toto je moje telo“ a „Toto je moja krv.“ (Mt 26,26.28) Potom apoštolom hovorí: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). A kde aj nám odkazuje, keď učeníkom umyl nohy: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13,15)

Pápež Ján Pavol II. v homílii po týchto slovách povedal: „S hlbokým zážitkom počúvame znova slová, ktoré boli vyslovené tu, v Hornej sieni, pred dvetisíc rokmi. Odvtedy sú opakované z generácie na generáciu tými, ktorí sa podieľajú na Kristovom kňazstve prostredníctvom sviatostného rádu. Tým spôsobom ten istý Kristus konštantne opakuje tieto slová prostredníctvom hlasu svojich kňazov v každom kúte sveta.“
Keď Cirkev poslúcha Kristov príkaz, opakuje tieto slová každý deň pri eucharistickom slávení. Slová, ktoré vychádzajú z hĺbky tajomstva vykúpenia. Ježiš s učeníkmi konal obrad Starého zákona, keď požehnal kalich s vínom a dal ho svojim učeníkom. Ježiš tomuto obradu dáva nový význam. Keď Ježiš ako kňaz novej a večnej zmluvy použil tieto slová, ohlásil spásne tajomstvo svojho utrpenia a svojej smrti. Pod spôsobmi chleba a vína zaviedol sviatostné znaky sviatosti svojho Tela a Krvi.
Keď prítomní vyznávajú: „Spasiteľ sveta, zachráň nás, veď ty si nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním,“ vyznávajú v každej svätej omši toto „tajomstvo viery“, ktoré už dvetisíc rokov živí a podopiera Cirkev v každej dobe a za všetkých okolností, keď kňaz povie Ježišove slová nad chlebom a vínom. Pri každej svätej omši Cirkev vyznáva, že Kristus zomrel, vstal a príde na konci čias.
Svätá omša vždy tých, čo sa zúčastňujú na jej slávení, vovádza do spoločenstva všetkých bratov a sestier na celom svete. Každá sv. omša je slávená za všetkých bratov a sestry Ježiša. Eucharistiu chápeme ako hostinu, komúniu novej a večnej zmluvy, ako aj obetu, ktorá sprítomňuje spásnu silu kríža. Od počiatku eucharistické tajomstvo je vždy spojené s učením a nasledovaním apoštolov a ohlasovaním Božieho slova, zvestovaným najprv prorokmi a teraz raz navždy v Ježišovi Kristovi (porov. Hebr 1,1-2). Všade, kde sú ohlasované slová: „Toto je moje telo“ a „Toto je moja krv“ (Mt 26,26.28) a kde Ježiš apoštolom hovorí: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19), je vzývaný Duch Svätý a Cirkev je posilnená vo viere apoštolov a v jednote, ktorá má svoj pôvod a puto v Duchu Svätom.
Sv. Pavol jasne porozumel, že Eucharistia ako rozdelenie tela a krvi Kristovej je tiež tajomstvom duchovného prijímania (communione) Cirkvi. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ (1 Kor 10,17) V Eucharistii Kristus, Dobrý pastier, ktorý dal život za svoje ovce, ostáva prítomný vo svojej Cirkvi. Čím je Eucharistia, ak nie sviatostnou prítomnosťou Krista v tých, ktorí majú účasť na jedinom chlebe a kalichu? Táto prítomnosť je najväčšie bohatstvo Cirkvi.
Prostredníctvom Eucharistie Kristus buduje Cirkev. Ruky, ktoré rozdávali chlieb učeníkom počas Poslednej večere, sa rozpínali na kríži, aby zjednotili každý národ vôkol neho vo večnom kráľovstve Otca. Prostredníctvom slávenia Eucharistie on neprestáva pôsobiť a privádzať mužov a ženy k tomu, aby boli užitočnými členmi jeho tela. To, že Kristus zomrel, Kristus vstal a Kristus príde (vráti sa), je „tajomstvom viery“, ktoré vyznávame pri každom eucharistickom slávení. Ježiš Kristus, Kňaz novej a večnej zmluvy, vykúpil svet vlastnou krvou. Keď vstal z mŕtvych, odišiel pripraviť nám miesto v Otcovom dome. V Duchu Svätom nás urobil Bohom milovanými deťmi, v jednote Kristovho tela a očakávame jeho návrat s radostnou nádejou.

Vo Večeradle pápež Ján Pavol II. podpísal List kňazom na Zelený štvrtok roku 2000. Stalo sa tradíciou, že Svätý Otec každý rok pri príležitosti sviatku ustanovenia sviatosti kňazstva a Eucharistie píše kňazom povzbudenie k ich práci. List z Večeradla končí slovami: „Keď slávime túto Eucharistiu v Hornej sieni v Jeruzaleme, sme zjednotení s Cirkvou každej doby a každého miesta. Zjednotení s Hlavou sme v spoločenstve s Petrom, apoštolmi a ich nástupcami v priebehu dejín. V zjednotení s Máriou, svätými, mučeníkmi a všetkými pokrstenými, ktorí žili v milosti Ducha Svätého, hlasne voláme: Príď, Pane Ježišu! Voveď nás a všetkých, ktorých si si vybral pre plnosť milosti do svojho večného kráľovstva. Amen.“
Veľkú noc v našom zemepisnom pásme slávime na jar. V minulosti boli pokusy nazvať tieto sviatky sviatkami jari. My si uvedomujeme, že aj skrze sviatosti kňazstva a Eucharistiu Cirkev je vždy mladá. Už dvetisíc rokov nielenže žije, ale bude žiť, pretože ten, kto ju založil, je Večný a Všemohúci. Z dejín vieme, že Cirkev prežívala aj krízy. A práve skrze sviatosti kňazstva a Eucharistiu dostávala primeranú silu, vitalitu pre svoju činnosť. Dnes si máme všetci uvedomiť, že sviatosti sú dary Ježiša Krista, ktorý nám nimi stále prejavuje svoju lásku. Je našou povinnosťou, aby sme nimi neopovrhli. Zodpovednosť za milosť kňazstva a Eucharistiu nesieme všetci.
Keď Ježiš povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15) – učí nás tým vzájomnej láske. Kňaz má slúžiť svojim bratom a sestrám. Moc kňaza nedostal len pre seba, ale pre všetkých bratov a sestry. A oni zas majú pomáhať kňazovi a účasťou na Eucharistii priviesť k večnému životu každého človeka, pretože Ježiš zomrel za všetkých. V tom duchu chápeme, že každá svätá omša sa slúži najprv za celý svet a potom za prítomných, za obetujúcich a na úmysly prednesené obetujúcimi.
Sú kvety, ktoré kvitnú len raz za rok, a to len jeden deň. Svätá omša nie je takým kvetom. Kňaz má denne sláviť najsvätejšiu obetu za seba a svet. A taktiež, kňaz sa nestal kňazom len na určitý čas, ale o katolíckom kňazstve platí: Ty si kňaz naveky. Vieme si predstaviť, žeby nám niekto opätoval lásku len raz v roku, dokonca len raz v živote? Čo by to bol za život, milovať, mať rád len raz? V tento večer Zeleného štvrtka, keď Pán Ježiš ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie, ďakujeme Bohu, že nie raz môžeme prežiť, poznať lásku Ježiša, ale denne, dokonca keď sa počas dňa zúčastníme druhý raz na celej svätej omši, aj počas nej môžeme prijať eucharistického Ježiša. Tajomstvo dnešného večera nám chce pripomenúť, že Ježiš vo svojej múdrosti nemohol nám zanechať väčší dar ako tento, že je stále s nami prítomný pod spôsobmi chleba a vína, ktoré nám svojou mocou od neho danou sprostredkujú kňazi.

Je správne, že si dnes uvedomujeme význam sviatosti, ktoré ustanovil Pán Ježiš. On chce byť stále s nami až do skončenia sveta. Hoci ho zmyslami vnímame len ako chlieb a víno, predsa veríme a vyznávame, že pod týmito spôsobmi je prítomný celý a celkom Ježiš Kristus. Aký veľký dar nám zanechal!

V Cirkvi máme vyhlásenú za blahoslavenú matku – lekárku, ktorá si vyvolila svoju smrť, len aby jej dieťa žilo. Hoci ju priatelia – lekári varovali, že dieťa sa jej narodí, ale ona zomrie, súhlasila s tým, že chce zomrieť, aby dieťa, ktoré sa počalo v jej lone z lásky, a ktoré prijala ako Boží dar, žilo. Keď ju za blahoslavenú vyhlasoval Ján Pavol II. na Svätopeterskom námestí v Ríme, boli prítomní i jej manžel, zachránené dieťa i ďalšie dieťa. Čo asi cítilo toto dieťa vo chvíli, keď jej matke Cirkev dala takú veľkú poctu?

A čo si my dnes uvedomujeme?

Nemusíme cestovať do večeradla v Jeruzaleme a nemusíme smútiť, že nemôžeme dnes vidieť Ježiša na vlastné oči ako Bohočloveka. Viera, ktorej nás povzbudzuje Cirkev a udalosť na mieste, kde sa odohrala prvá slávnosť svätej omše, ustanovenia Eucharistie a sviatosti kňazstva, viera nám v tento večer umožňuje Kristovi ďakovať za tieto jeho veľké dary.

Amen.