Zelený štvrtok

Prežime znova a znova to, čím nás obdaroval Ježiš pri Poslednej večeri.

Aj vy si povzdychnete, ako ten čas letí? Od poslednej Štedrej večere (je rok 2003) uplynulo 114 dní. Dnes si pripomíname rozlúčkovú večeru Pána Ježiša s apoštolmi v Jeruzaleme vo večeradle. Ako sa zvykneme tešiť na Vianoce, darčeky... Večerná liturgia Zeleného štvrtku je rovnako pre nás výnimočná. Pripomíname si Ježišom ustanovené sviatosti kňazstva a Eucharistiu a slávenie prvej svätej omše Pánom Ježišom, pri ktorej boli apoštoli na prvom svätom prijímaní. Kňazi na celom svete v biskupských kostoloch, katedrálach, dopoludnia si obnovujú pred svojím biskupom, otcom diecézy, kňazské sľuby. Teraz večer si všetci môžeme spomenúť na svoje prvé prijímanie. Áno, je na mieste si povzdychnúť: ako ten čas letí!
Ján apoštol o udalosti Zeleného štvrtka v Jeruzaleme píše: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).
Ján pripomína, že len Ježiš v ten večer vedel, čo bude nasledovať. Z týchto slov musíme vyjsť, ak chceme správne pochopiť dnešný večer a dary, ktoré nám Ježiš v ten večer zanechal, keď sa lúčil s apoštolmi. Nikdy na zemi nebolo takého človeka, ktorý sa lúčil so svojimi s tak veľkou a čistou láskou, ako Ježiš vo večeradle. Ježiš dokazuje svoju lásku ľuďom, hoci si to apoštoli vtedy ešte neuvedomovali. Vykúpenie sveta Ježiš robí z lásky vedome a dobrovoľne. On jediný vie, „že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi“ (Jn 13,1). Ježiš je muž činu. Apoštoli sú prekvapení i Judáš, ktorý sa rozhodol, že tejto noci zradí Ježiša. Ježiš ako sluha, posledný v dome, urobí to, čo robia otroci: zoblieka si odev, berie zásteru, nalieva do umývadla vodu a prechádza od jedného apoštola k druhému, ktorí sú správaním Ježiša rozrušení, prekvapení, pretože im umýva nohy. Jedine Peter namieta. Až keď mu Ježiš vec vysvetlí, „teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš“... „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13,7.8). Peter dá súhlas. Ježiš pripravuje tých, ktorým chce odovzdať moc, ktorej sa na svete nič nevyrovná, aby ako kňazi pokračovali v pokore a láske v Ježišovej službe bratom a sestrám. „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15).
Takto začínal posledný večer Krista pred jeho smrťou. Tu začína nová éra Paschy - prechodu. Každý rok si tí, čo uveria v Ježiša ako Vykupiteľa a Spasiteľa v dnešný deň pripomenú ustanovenie Eucharistie. To čo dnes robíme, je anamnéza alebo liturgia histórie. Je to sviatosť, ktorá aktualizuje udalosť. Toto tajomstvo nevymyslel človek, ale ho ustanovil Ježiš slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Jn 11,24). Okolo týchto udalostí ako okolo osy sa otáčajú roky, ale i týždne a dni. Ide o memoriál paschy, ktorý smeruje k svojmu realizovaniu v parúzii troch rytmoch. Ako poznamenáva sv. Augustín, je to „každodenná pascha“, keď Cirkev denne prináša obetu svätej omše. V rytme týždňovom si Cirkev spomína každú nedeľu smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. A v ročnom rytme, keď každý rok slávime udalosti Veľkej noci.
Príprava na Veľkú noc má svoje časti, kde sa pripomínajú tajomstvá, veci a udalosti. Od najstarších čias Veľká noc sa v Cirkvi slávi ako vrchol duchovného života, kedy končí pôstny čas, ako príprava a keď po Veľkej noci nasleduje zoslanie Ducha Svätého.
Udalosť Zeleného štvrtka zvýrazňuje aj fakt, že ustanovením Sviatosti oltárnej, sviatosti kňazstva a slávením svätej omše sa končí Starý zákon, ktorý už nie je potrebný. Ježiš určuje novú obetu, svoje telo a krv pod spôsobmi chleba a vína. Starozákonné obety, žertvy, kadidlové obety, krvavé i nekrvavé ustupujú najväčšej obete, keď Ježiš poveruje apoštolov a skrze nich všetkých kňazov slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Jn 11,24). Nový Boží pokrm premieňa ľudí v samého Krista. Nová obeta nahrádza staré, ktorú prináša nový kňaz. Levíti sa stávajú nepotrební, splnili svoje poslanie, podobne ako ho splnil Melchizedech, ktorý sa stal oznamovateľom novej dokonalej obety. Povstal nový kňaz “obetník“ zjednotenia a obety. Obeta svätej omše nadobúda jasnejšie rysy spojenia s Bohom. Stáva sa obetou večnou, ktorú konajú kňazi vyvolení z ľudu a obdarovaní mocou od Krista, aby premieňaním chleba a vína na Telo a Krv Krista za všetkých ľudí. Obeta svätej omše je obeta Ježiša Krista, kde on sám sa obetuje viditeľným spôsobom skrze kňazov v chlebe a víne. Jedine kňaz môže povedať: „toto je moje telo,“... „toto moja krv“, v zmysle, že z chleba sa stáva Telo a z vína Krv Krista.

Prežívame práve to, čo sa udialo pri Poslednej večeri prvý raz. V duchu viery pri svätej omši slávime smrť Krista tak, ako to ustanovil on sám.
Smútok cítime v dnešný večer, že tento dar lásky často mnohí neprijímajú správne. Možno použiť takéto prirovnanie.

Stáli ste už na ulici, keď prechádzal okolo bezdomovec? Už ste sa chystali niečo mu povedať, keď on prejde okolo vás nevšímavo. Zastaví sa pri koši na odpadky. Prehŕňa sa v ňom, až vytiahne odhodený kúsok tvrdého chleba, ktorý si špinavým papierom utrie a s chuťou začne jesť. Prídete k nemu, chcete mu dať niekoľko korún, aby si kúpil čerstvý, ale on len na vás pozrie, a peniaze neprijme. Niekto, kto to s vami sleduje, poznamená: „Je to chorý človek.“

Nie je aj naša doba chorá? Trpí na nedostatok lásky a iných prirodzených a nadprirodzených hodnôt. A čo vidíme? Keď jej Cirkev ponúka hodnoty, ktoré v tomto Veľkom týždni prežívame, nielenže ich neprijme, ale cíti sa ešte urazená. A predsa vieme, že Ježiš zomrel za všetkých bez rozdielu. Je to memento, aby si kresťan katolík viac uvedomoval význam a veľkosť darov Zeleného štvrtka, aby im viac rozumel a prijímal ich na svoj úžitok. Tento nepochybne historický večer má ľuďom otvoriť oči, aby pochopilo, prečo Ježiš ustanovil tieto sviatosti a prikázal sláviť svätú omšu.

Vieme, že Židia nevyslovovali meno svojho Boha. Pohania, naopak, dávajú svojím bohom rôzne špeciálne mená. Náš Boh sa nazval; „Boh je láska“ (1Jn 4,8). Správne, pretože to dokázal svojím slovom i skutkom, že je Boh, ktorý je “Láska“, večný, nekonečný, pravý.

K priateľovi, ktorý veril, prišiel kamarát, ktorý sa nemohol zmieriť s učením katolíckej Cirkvi o prítomností Krista v Eucharistii. Pýtal sa: „Ako je to možné, aby sa chlieb premenil v Kristovo telo a víno v jeho krv?“ Priateľ mu hovorí: „Keď tvoje telo dokáže potravu premeniť na svalovinu, tkanivá, krv a iné, prečo by to nemohol dokázať Boh, ktorý stvoril človeka?“ Ale kamarát pokračoval: „A ako môže v takom malom kúsku chleba byť celý, nekonečný, veľký a večný Boh?“ - „Pozri sa,“ pokračoval priateľ vo vysvetľovaní, „okolo teba sú veľké stromy, ba celé pohoria, i hviezdna obloha, na ktorú sa dívaš, sa zobrazia v tvojom oku, na tvojej sietnici, ktorá je v pomere k nim tak malá. Prečo by nemohol Boh, Ježiš Kristus, byť prítomný v Eucharistii?“ Priateľ vybral z kabáta zrkadielko a kázal, aby sa kamarát doň pozrel. Potom ho hodil na zem a zrkadielko sa rozbilo na viac častí. Vtedy mu povedal: „Keď sa pozrieš, vidíš svoju tvár v každej časti zrkadla, hoci i v tých najmenších. Nediv sa preto, že je Kristus celý a súčasne prítomný, nech sa kdekoľvek slávi alebo uchováva Eucharistia.“

Pri Poslednej večeri sa Ježiš s apoštolmi rozlúčil a pri nanebovstúpení ešte raz, nie preto, že ho už nikdy viac neuvidíme. On zostal medzi nami prítomný v Eucharistii a raz sa s ním uvidíme pri jeho príchode, keď príde ako náš Sudca. Je na nás, aby sme ho nezradili, nedali stranou, nevymenili za niečo... On si praje, aby sme ho často prijímali, navštevovali, žili s ním.

Ako ten čas letí! A hoci sa meníme, človek sa rodí, žije a zomiera. Jedni prichádzajú na svet, iní z neho odchádzajú. Predsa sa plnia Ježišove slová, ktoré vyslovil: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15). Preto nielen dnes, ale vždy pri každej svätej omši myslíme na živých i zomrelých bratov a sestry. Všetci vzdávame Bohu vďaku za dary, ktoré nám Ježiš daroval na naše posvätenie.

Amen.