Zelený štvrtok

Význam osobného zaangažovania pri slávení svätej omše.

Zaiste aj vašej pozornosti pri návštevách neunikne rôzna atmosféra v rodinách. Veľmi rýchlo vycítite, aký duch a aké vzťahy sú v rodine, akí ľudia v nej žijú. Dnes si všimnime len jeden moment. Vzťah rodiny k spoločnému stolovaniu a atmosféru, ktorá pri stolovaní vládne. Nemáte aj vy okrem kuchyne kútik na stolovanie? Napríklad obývačku? Pýtajme sa sami seba: Ako ho využívame? Ako často naša rodina spolu stoluje? Pripisujeme spoločnému stolu význam a potrebu? Alebo je táto časť bytu len pre slávnostné chvíle, hostí, ozdobu či pochválenie sa? Nepatrí aj v našej rodine, že každý stoluje kedy chce, kde chce, napríklad pred televízorom, rýchlo do seba niečo hodí, lebo sa ponáhľa, alebo radšej sa naje sám, aby sa nemusel spolu rozprávať?
Pozornému človeku to mnoho o rodine napovie. Nemusia nič hovoriť ústami. Môžu mať najlepší porcelán, perfektné zariadenie, bohatý jedálny lístok... Poviete, že v rodine chýba láska, chýba úcta, chýba vďačnosť...

Ján apoštol o Ježišovi napísal: „Miloval svojich... miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).

Čím nás chcú tieto slová osloviť v dnešný večer? Slávime liturgiu Zeleného štvrtka. Vieme, že názov hovorí o historických udalostiach, ktoré nestrácajú na hodnote a význame. Pán Ježiš pred svojím umučením zasadol s apoštolmi k stolu, aby si spolu pripomenuli dávnu udalosť, keď ich národ dostal slobodu. Život v Egypte bol ťažký. Židia boli vykorisťovaní. Žili v cudzej krajine. Boh cez Mojžiša ich chcel priviesť späť do krajiny otcov. Faraón, vládca Egypta vedel, že keby odišli, stratí lacnú pracovnú silu. Jeho tvrdé srdce odolalo pohromám, ktoré Boh zoslal na Egypt, keď vodu premenil na krv, keď trestal krajinu žabami, komármi, muchami, morom dobytka, vredmi, ľadovcom, kobylkami a tmou. Až v tú historickú noc, keď každá židovská rodina mala zabiť barančeka, jeho krvou poznačiť veraje a prach dverí, aby anjel smrti mohol ukázať moc Boha na nich. V Egypte v tú noc pomrelo všetko prvorodené, od ľudí až po dobytok, len tí boli uchránení, kde bolo znamenie krvi. V tú noc dostal národ slobodu a mohol sa vrátiť domov. Boh im prejavil svoju lásku.
Ježiš je Boží Syn. Aj on zachoval ten príkaz, aby na pamiatku tejto noci každý rok si národ pripomínal túto udalosť. Večera mala svoj poriadok tak pri stolovaní, jedálničku i postupe stolovania. Zachoval to i Ježiš s apoštolmi, i keď on dáva tejto večeri nový obsah. Umyl nohy učeníkom, čo bola práca nie pána domu, ale pre sluhov. Ježiš vtedy povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15). Je to prejav lásky, ochoty, služby, vernosti pri zachovávaní Božích príkazov. Ježiš umyl nohy aj zradcovi Judášovi. Aj jeho miloval. V tú noc modlitbou upozornil, aby zachovali jednotu a pokoj medzi sebou. Po úvodných zvykoch Judáš odchádza. Judášova zrada nebola vec len toho večera. Hoci bol telesne ešte pri Ježišovi, ale v duchu už dávnejšie sa zaoberal zradou. Po jeho odchode ustanovuje Ježiš Eucharistiu. Prvýkrát sa nekvasený pšeničný chlieb a hroznové víno, čo Židia v tú noc jedli na pamiatku oslobodenia, v rukách Ježiša stáva jeho telom a krvou. Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci, toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,26-28). Mení sa len podstata chleba a vína. Vonkajšie znaky zostávajú. Tým Ježiš konkrétne dokazuje svoju lásku k ľuďom. „Miloval svojich... miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Pri večeri, ktorú voláme aj Poslednou, pretože po nej je Ježiš zatknutý, vypočúvaný, mučený a usmrtený, apoštoli prvýkrát prijímajú eucharistického Krista. A vtedy dostávajú príkaz „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Ježiš ustanovil Jedenástich za kňazov Novej zmluvy. V ten večer Pán Ježiš slávil prvú svätú omšu.

Dnes viac ako inokedy si uvedomujeme veľkosť Ježišovej lásky. Aj keď počas dnešnej omše od Glória nehrá organ, nepočuť zvoniť zvony, prežívame udalosti, ktoré sa odohrali po večeri, krvou potenie v Getsemani a zajatie. V dnešný večer viac si uvedomujeme potrebu a význam svätej omše pre náš život.
Musíme smutne a s bolesťou konštatovať, že tento veľký dar, ktorý sme dostali, v tej chvíli nám zovšednel. Svätá omša sa často stáva povinnosťou ako radostným stretnutím. Málo sa hovorí o potrebe a význame svätej omše a ešte častejšie sa účasť na svätej omši berie zo zvyku. Je potrebné si nielen pripomenúť, ale aj vziať pred seba slová: Zhromaždila nás vospolok láska Kristova. Viac pozitívne rozprávať o svätej omši. K účasti na omši treba povzbudiť, nie tak slovom, ale príkladom. Neposielať na svätú omšu, aby niekto sa v kostole zle cítil, nedôstojne správal a najmä, aby zostával cez omšu mimo kostola a nemal kontakt s kňazom. Zabráňme takým hriechom, urážkam Boha. Jeden zlý príklad najmä u dospievajúcich môže na roky sa stať zlozvykom, ktorý je ťažko odstrániť. Nesmieme mlčať. Treba urobiť to, aby čím viacerí mali účasť na svätej omši. Občas si všimnem tipujúcich. Chcú vyhrať. A predsa, všetci nemôžu vyhrať. Kto však urobí zo svojej strany všetko, čo je potrebné k svätej omši, ten neodíde naprázdno. Pravda, svätú omšu nechápeme ako čosi najdôležitejšie. A predsa, či neurobíme všetko, čo je v našich silách, keď sa môžeme stretnúť s niekým, koho máme radi, kto nám môže pomôcť, poradiť, v jeho blízkosti sa dobre a príjemne cítime, aby sme sa s ním stretli? Zamilujme si pravidelnú účasť na svätej omši. Nesmie nám byť ľahostajné, že tu niekto z nášho okolia, rodiny, susedov chýba. Keď si vieme poradiť, povzbudiť sa v iných veciach, či účasť na svätej omši máme nechať stranou? Nesmieme a nemôžeme mlčať. Modlime sa za tých, čo prestupujú cirkevný príkaz: „V nedeľu a v prikázaný sviatok, zúčastniť sa na celej svätej omši“. Chlapec chlapca a dievča dievča nech oslovuje, povzbudzuje a pozýva na svätú omšu. Je potrebné, aby sa spoločenstvo v kostole modlilo za tých, čo opovrhujú svätou omšou. Deti, modlite sa za rodičov, aby vám boli príkladom v účasti na svätej omši. Bratia a sestry, nehazardujme so svojou spásou, keď obchádzame kostol, keď dávame prednosť kde-čomu pred stretnutím s Ježišom pri omši. Veľmi rýchlo si človek zvykne bez omše. Ťažko sa nadobúda dobrý zvyk zúčastňovať sa svätej omše. Áno, dá sa prežiť nedeľa pri varení, v posteli, pred televíznou obrazovkou, ale tým opovrhujeme Bohom. Áno, často počuť argumentovať, že ten nechodí, a má sa dobre. Áno, Boh je spravodlivý. Každý človek robí aj dobre, a preto mu Boh žehná už tu na zemi. My nechodíme do kostola len preto, aby sme sa na zemi mali dobre. Keď vieme počas týždňa pracovať, zasväťme nedeľu Bohu. Neberme si prácu na nedeľu. Nepracujme počas nedele. Využime tento deň na oslavu Boha, posilnenie svojej viery, poučenie o Božích pravdách, získanie milostí potrebných pre svoje duše. A okrem toho na prehĺbenie vzťahov v kresťanských rodinách. Mať na seba čas. Vedieť sa jeden druhému venovať. Spolu nielen stolovať, ale spolu stráviť niekoľko hodín. Vyjsť na prechádzku. Mať čas sa navštíviť, najmä chorých a starých. Zrelaxovať sily tela a duše.

Sú ľudia, ktorí venujú aj značnú sumu pri opravách kostolov, aj prídu pomôcť. Ale na omšu si nevedia nájsť čas. Iní ani nepomôžu, ani čas si nenájdu na omšu. Keď príde choroba, už by aj chceli, a nemôžu. Ako potom žiadať za takýchto slúžiť svätú omšu, hoci len pohrebnú? Nesmieme odsudzovať tých, čo nemajú čas zúčastniť sa svätej omše.
Žena v nedeľu ráno hovorí mužovi: „Mala som sen. Snívalo sa mi, že sme obaja zomreli. Prišli sme pred nebeskú bránu a svätý Peter mi povedal: „Ty vstúp.“ A keď ukázal na teba, povedal: „Ty nemôžeš, pretože ty si sa zmohol len na slová, ktoré si vravieval žene; choď len ty na omšu a pomodli sa aj za mňa!“
Každý je zodpovedný v prvom rade za seba. Kňaz nesmie mlčať, keď vidí ľahostajnosť u svojich bratov a sestier. Môžeme mlčať, keď brat či sestra neplnia si svoje povinnosti? V mnohých farnostiach je zážitkom byť na omši! Spev, dôstojná atmosféra, plný kostol, čítania čítajú dospelí, často manželia, zbor má svoje hudobné vložky, okolo oltára mnoho miništrantov. Nik sa nerozpráva, nehrá, neobzerá, ani za kostolom nik nestojí.
Zo životopisu Tomáša Mórusa vieme, že často pri omši asistoval. Raz na výčitku, že sa to na ministerského predsedu nehodí, poznamenal: „Považujem za väčšiu česť posluhovať pri oltári, ako plniť povinnosti kancelára.“
Vieme, že aj dnes v mnohých vládnych a iných organizáciách sú kaplnky. A častejšie sa dozvedáme, že nie sú prázdne. Belgičania sú hrdí na svojho nedávno zomrelého kráľa Baudouina, ktorý aj v tejto oblasti dával príklad. V knihe Kráľ Baudouin od Lea J. Suenensa čítame, že byť na sv. omši pre kráľa nebola len povrchná záležitosť.
Je smutné, že lepšie sa majú naše predmety a autá ako naše duše. Tým venujeme aj v nedeľu čas, ale duši nie.
Za bývalého režimu otec synovi zakazoval chodiť na omšu. Tak došlo k výmene názorov. Syn otcovi hovoril, že účasť na omši je príkaz pre katolíka. Keď otec sa vysmieval z Božích príkazov, vtedy mu syn povedal: „Dobre, otec. Keď ty neuznávaš príkaz zúčastňovať sa na omši, tak ja môžem povedať, že neuznávam príkaz, v ktorom sa hovorí, že mám si ctiť svojho otca. A ja do kostola idem.“ Tie slová stačili a otec sa spamätal.

Kostol nie je na parádu. Kostol spája celú farnosť. Podľa návštevnosti a správania v kostole dokážeme si vytvoriť mienku o farnosti. Je to podobné s naším stolovaním v rodinách.

Amen.