Zelený štvrtok

Povzbudiť k nasledovaniu Krista, ktorý chce byť naším vzorom.

Určite väčšina z nás videla film Winetou. Jeho hrdinstvá tak naštartovali mládež a deti, že na druhý deň pri hre každý chcel byť Winetou. Príklad tohoto románového hrdinu bol tak veľký, že keď ho v treťom diele zabili, deti by najradšej dali za neho na svätú omšu.

Aj v náboženstve máme podobné vzory, ktoré sú hodné nasledovania. Sú to svätci. Svätci nie sú „originály.“ Oni svojím životom napodobňujú Ježiša.

Ježiš sám chce, aby sme ho nasledovali, keď hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15). Keby Ježiš nechcel, aby sme ho nasledovali, určite by to napovedal.
Otázka dneška znie, v čom máme Ježiša nasledovať? Správna odpoveď by bola, že ho máme nasledovať celým svojím životom. Ak upriamime pozornosť iba na dnešný deň, tak sú to tri veci, ktoré nám Ježiš nechal ako dary Zeleného štvrtku.
V prvom rade ide o kňazstvo. Kňazstvo už v Starom zákone bolo stavom prostredníctva medzi Bohom a človekom. Boh si vyvolil kmeň Léviho, aby zastupoval ľud pred Bohom a prinášal za neho obetu. Kňaz je teda ten, ktorý stojí medzi Bohom a človekom a robí medzi nimi sprostredkovateľa. Títo starozákonní kňazi často zlyhali. Vtedy Boh posiela prorokov, ktorí upozorňovali, že čosi nie je v poriadku. Niektorí si povedia, že aj dnes sú známe také prípady. Bohužiaľ. Pre objektívnosť treba povedať to, že v dejinách, ale aj v dnešných časoch je oveľa viac tých, čo si plnia svoje povinnosti vzorne. V dejinách sú to svätci typu sv. Vincent, sv. Ignác, sv. Ján Vianney…
Čo sa týka kňazstva, je to iba polovica pravdy. Boh už v Starom zákone hovorí: „Vy mi budete kráľovským kňazstvom, svätým národom...“ ( Ex 19,6). Týmito slovami Boh povolal ku kňazstvu celý izraelský národ. Tak ako boli príslušníci Léviho kmeňa kňazmi vo vzťahu voči Izraelu, tak mal byť celý národ „kňazom“ vo vzťahu k okolitým národom. To, čo bolo povedané o levitskom kňazstve, dalo by sa použiť na dnešné sviatostné kňazstvo. A zasa to, čo platilo o Izraelitoch, môžeme použiť na naše krstné kňazstvo, lebo krstom sme dostali účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve. Z toho vyplýva, že každý pokrstený má byť kňazom vo vzťahu k celému svetu, ako mal byť starozákonný Izrael kňazom vo vzťahu k okolitým národom. Starozákonný ľud toto často neplnil a prišli tresty v podobe utláčania okolitými národmi, či dokonca zajatia. Tu nám Ježiš ukazuje model kresťanského života, aby sme nedopadli ako starozákonný ľud.
Druhým darom dneška je Eucharistia. Ona je novozákonnou obetou. A keďže podstatou kňazstva je prinášať obetu, máme k nej vzťah, či už to z pozície sviatostného, alebo krstného - všeobecného kňazstva. Ak tento vzťah k obete chýba, naše kňazstvo sa stáva zbytočným. To znamená, že vtedy si neplníme základnú povinnosť, lebo Ježiš dnes večer povedal: „Vezmite a jedzte z neho...“, potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci“ (Mt 26,26-27), kde dôraz je na tom “všetci“, lebo na inom mieste povedal: „Kto nebude jesť telo Syna človeka, nebude žiť“ (Jn 6,53).Tu vidíme, že prvý dar s druhým je neoddeliteľne spätý.
Posledným a v dnešnom svete dosť nepopulárnym darom dnešného dňa je zástera. Tú nám netreba nejako zvlášť predstavovať. Vieme, že je symbolom služby blížnym. Len by sme si mali s ňou potykať, lebo v ničom sa tak nepodobáme Kristovi ako službou. Veď on „neprišiel, aby mu posluhovali, ale aby slúžil“ (Mk 10,45).

Hovoríme o daroch, ktoré sme dnes dostali od Ježiša. Tieto tri dary sú neoddeliteľné. Zástera je síce dar, na ktorý určití ľudia pozerajú ako na vlka, ale ako kňazstvo nemôže existovať bez obety, tak nemôže byť bez služby. Kňazstvo bez obety je fraška a kňazi bez služby sú výstavné kusy. Ježiš nám v ničom nejde tak príkladom, ako keď slúži.
Niekto si povie: Ďakujem pekne za taký dar. To akoby som dostal do daru lopatu. Radšej by sekla taká fľaštička. Odpoveď je jednoduchá. Fľašou si nič nezaslúžiš, ale službou si zaslúžiš nebo. A o to tu ide.

Raz som mal takú skúsenosť. Pracoval som ako stolár a môj otec ma poprosil, aby som urobil kosisko. Na kosenie sme boli štyria chlapi a jedno kosisko sme museli vždy požičiavať. Dohodol som sa so šéfom a po robote som sa do toho pustil. Keď sa kamaráti dozvedeli, čo robím, vysmiali ma. Hovorili, že drevo, ktoré má na druhom konci kov, smrdí robotou, a tak si vraj mám urobiť stoličku. Od nej nie sú mozole. Ako žart je to dobré, ale na svete nie sme na to, aby sme zhnili pri televízore, na pláži, alebo zomreli na kŕčové žily od tancovania.

Tu sme na to, aby sme si navzájom pomohli bližšie k Bohu. To znamená rozvíjať dary, ktoré sme dostali až do dokonalosti. Presne tak, ako to robili tí sluhovia, ktorých Pán odmenil za rozvíjanie darov. Lenivého sluhu však stihol trest, ktorý by si nik z nás neprial (porov. Mt 25, 30).

Milovaní, všetci ľudia si pre svoju dôstojnosť Božích detí zaslúžia, aby sme im na základe nášho krstného kňazstva sprostredkovali Boha. Či už modlitbou, obetou alebo službou, to znamená tým, že žijeme svoje krstné – všeobecné kňazstvo. Presne tak, ako to urobil jeden vojak v tomto skutočnom príbehu.

Jozef pochádzal z východného Slovenska a vyštudoval vysokú vojenskú školu na Morave, kde potom aj slúžil. Ako to bolo zvykom za minulého režimu, každý kto pracoval v štátnej správe, mal byť stranícky káder. Jozefovi sa podarilo vyštudovať bez toho, aby do strany vstúpil. Zvedavcov odstavil tým, že sa ešte necíti byť zrelý „takej cti,“ ale že už ten čas prichádza. Nakoniec to prasklo. Jozefa ktosi „bonzol,“ že chodí do kostola. Keďže bolo pred rokom 1989, tak ho zatiaľ nevyhodili, ale ako nábožensky zaťaženého ho preložili do výstrojného skladu. Nesmel byť v kontakte s vojakmi, aby ich „nenakazil.“ Krátko na to sa mu narodilo štvrté dieťa, ktoré si šiel dať zapísať na mzdovú učtáreň kvôli rodinným prídavkom. Pani účtovníčka mu poblahoželala a s povzdychom sa ho spýtala, či si ho dá pokrstiť. Po kladnej odpovedi sa pani Helena rozplakala. Keď skončil príval sĺz, priznala sa, že je kresťanka, ale jej muž Peter, major v tých istých kasárňach, je ateista a ona sa bojí ísť s pravdou na svetlo. Tak rada by žila sviatostne. Jozef jej povedal, že nevidí problém, lebo Pán Ježiš povedal: „Ak budete dvaja prosiť o to isté, dostanete to“ (Mt 18,20). Slovo dalo slovo a začali sa za Petra modliť a obetovať. Po niekoľkých týždňoch išla Helenka s pravdou von a Peter, ktorý ju mal rád ako svoj život, jej povedal: „Cítil som, že z teba čosi vyžaruje, ale nemohol som to definovať.“ Ako to skončilo? Z Petra sa stal katechumen, ktorý to bral vážne. Tesne pred novembrom 1989 tajne prijal krst, s manželkou sa cirkevne zosobášili, dali pokrstiť deti, ktorým boli Jozef s manželkou krstní rodičia. Po nežnej revolúcii náš príbeh pokračuje. Keď bol v Čechách obnovený stav trvalého diakonátu, po náležitej príprave bol Peter vysvätený na trvalého diakona. Tu máme príbeh, narežírovaný Pánom Bohom cez človeka, ktorý verne žil svoje krstné kňazstvo, čerpal silu z obety a slúžil ako príklad celému okoliu.


Aj dnes nám život ponúka mnoho príkladov. Nie sú to Winetuovia, Apači... ale sú to ľudia verní Ježišovi, ktorým záleží na tom, aby boli svetlom sveta a soľou zeme (porov. Mt 5,13). Preto podľa slov sv. Vincenta oblečme si dnes Ježišovho ducha, aby sme žili tak ako on, ktorý všade „plnil vôľu svojho Otca“ (porov. Jn 4,34).

Amen.