Krst Krista Pána

Naše práva a povinnosti nás zaväzujú.

Prenesme sa aspoň v duchu na miesto, kde sme prijali sviatosť krstu, ktorá sa stala pre nás bránou k ostatným sviatostiam. Je pravdou, že to bolo už dávno a väčšina z nás si na svoj krst nepamätá, pretože sme ho prijali ako deti. Pripomeňme si, že vtedy do našej duše bol vtlačený nezmazateľný znak, začlenili sme sa do Krista a vtedy, hoci v zastúpení rodičov a krstných rodičov, sme zobrali na seba nielen práva, ale aj povinnosti. Uvážme, rodičia a krstní rodičia, či to, čo sme sľúbili pri krste svojich detí, sme splnili. Keď si počas roka vieme nájsť čas na niečo spomenúť, tak pre nás veriacich by to mal byť krst.
A na to nás Cirkev upozorňuje prvou nedeľou nového obdobia v cirkevnom roku, ktoré voláme Cezročné obdobie.

Po krste Ježiša Jánom Krstiteľom v rieke Jordán sa nad hlavou pokrsteného Ježiša zjavil Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznel hlas Boha Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17)

Prefácia – pieseň vďaky nám vysvetľuje, že je dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky všemohúcemu a večnému Bohu, že pri krste v Jordáne nám podivuhodnými znameniami zjavil tajomstvo svojho Syna, ktoré Boh Otec dosvedčil hlasom z neba, že jeho večné Slovo – Ježiš Kristus prebýva medzi nami. Duch Svätý, ktorý zostúpil v podobe holubice, posvätil Krista, svojho Sluhu za kňaza, proroka a kráľa a poslal ho ohlasovať chudobným spásu. Tak ako zástupy anjelov a svätých v Božom kráľovstve, aj my tu na zemi ako pútnici do nebeskej vlasti si máme uvedomiť význam oslavy Boha, plnenia svojich povinností, a to v radostnom duchu.
Ježiš Kristus prijíma pri krste poverenie svojho poslania. Jánov krst pokánia je začiatok Ježišovho verejného účinkovania, počas ktorého vysvetlí svoje poslanie, že prišiel vykúpiť a spasiť všetkých ľudí, aby smrťou na kríži zadosťučinil Bohu za všetky hriechy ľudí.
Krst Ježiša v Jordáne je prelomom v jeho živote. Dovtedy Ježiš žil v tichu Nazareta, nepoznaný v národe, aby teraz vystúpil ako Učiteľ a dokázal svoje božstvo učením, zázrakmi, ale najmä umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Je to začiatok, na ktorý sa do konca čias bude spomínať. Stáva sa centrom pozornosti života všetkých ľudí ako náš brat a zároveň ako náš Sudca, naša Cesta, Pravda a Život.
Krst Ježiša nám pripomína náš krst, najväčšiu udalosť v našom živote, kedy sme sa stali deťmi Božími, bratmi a sestrami Ježiša Krista. Ježiš sám po svojom zmŕtvychvstaní dal apoštolom príkaz: „Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 29,19)
Krst grécky “baptizein“ doslovne znamená niekoho ponoriť do vody, aby sa vykúpal, osviežil a aby vyšiel z vody zmenený, čistý, zdravý, iný človek…
Evanjeliá i liturgia využívajú toto slovo na vysvetlenie, kým sme sa stali krstom a čo sa v nás vtedy udialo. Krstom sme ponorení do Boha vo večnej rieke jeho života, jeho svätosti a jeho večnej lásky. Ponorili sme sa v Bohu, aby sme sa následne vynorili ako znovuzrodení z Boha, občerstvení, znovuzrodení v nových ľudí. Preto krst voláme “novým zrodením“, “narodením sa z vody a z Ducha Svätého“. Vo chvíli krstu Kristus vlial do našej duše seba samého, svoj život, svätosť i nesmrteľnosť. Aká veľká, svätá a vznešená je vec prijať krst a stať sa kresťanom.

Dnes si uvedomujeme, že ak nežijeme ako kresťania, tak krst nič pre nás neznamená. Nie sme pokrstení pohania? Keď nemáme Boha v duši, keď nežijeme, ako sme pri krste sľúbili. Krst má byť pre nás dar, ktorý si máme chrániť, rozvíjať a nad ním bdieť. Keď vo vzťahu k Bohu pri svojich povinnostiach nerastieme, čo nám osoží krst? Krst nás má viesť k Bohu, obohacovať, krstom, jeho záväzkami a právami sa máme blížiť k Bohu. Necítime výčitku svedomia? Uvedomujeme si, že „viera bez skutkov je mŕtva?“ (Jak 3,20) O svoj krst sa máme starať. Svet potrebuje svedkov viery.

V časoch, keď Nemecko vypovedalo vojnu kresťanom, študent ôsmej triedy hovoril pred spolužiakmi, že o niekoľko rokov nebude v Nemecku žiadneho kresťana. Vtedy jeden z jeho spolužiakov povedal len dve krátke slová, ale povedal ich so zápalom a rázne: „A ja?“

Dnes sme svedkami, že nielen na školách, ale aj v našich rodinách dokážeme jasne a rázne vyznať svoju vieru. Náš vzťah k viere veľa hovorí o povinnostiach a právach voči krstu.

Vzťahy môžeme vidieť na príklade.

Na jednom podujatí pod heslom Predaj použitých vecí, z ktorého výnos sa mal použiť na podporu chudobných, sa stretli dve staršie ženy. Jedna práve vychádzala, pretože si všetko prezrela a druhá vchádzala. Prichádzajúca sa pýta: „Objavila si tam niečo zaujímavé?“ „Nič! Škoda strácať čas na prehliadku, všetko je možné odhodiť medzi nepotrené veci,“ odpovedala vychádzajúca. „Počkaj ma chvíľu, aspoň očkom hodím, čo je vo vnútri,“ poprosila prichádzajúca.
Po niekoľkých minútach sa vrátila a čakajúcej priateľke ukazuje starý kríž a hovorí: „Pozri. Našla som skutočný poklad. Tento kríž je zo striebra, musím ho vyčistiť. Musí byť starý, pretože je neobyčajne majstrovsky spravený.“
Žena doma kríž vyčistila a vyzeral skutočne pekne. Zavesila ho na stenu vo svojej spálni. Ale to ešte nie je koniec historky.
V nedeľu prišla k žene dcéra i s malým synom. Po obede chlapec vošiel do spálni babičky. Po chvíli vybehol a plakal. Babka i mama sa znepokojene pýtali, čo sa mu stalo, prečo plače? Vtedy chlapec ich voviedol do spálne, ukázal na kríž a povedal: „Je mi tak smutno, že mu nemôžem pomôcť.“

Tri postavy vo vzťahu k tomu istému krížu prezrádzajú tri vzťahy ku krstu. Prvá žena, ktorá na podujatí nevidela nič zaujímavé, predstavuje kresťanov, ktorí sú pokrstení, ale krst pre nich nič neznamená, nič nehovorí, na krst nemyslia, neplnia si svoje záväzky.
Druhá žena, ktorá objavila starý strieborný kríž, predstavuje veriacich, ktorí v krste vidia starú tradíciu. Ku krstu pristupujú zvykovo, patrí to k štýlu života. Občas sa zúčastnia na krste, prípadne o ňom hovoria. Žije sa im vcelku dobre bez aktívneho angažovania sa vo viere. Ignorujú Krista a stavajú sa väčšinou k nemu tak, akoby ho nebolo. S krstom ich nič nespája. Občas idú do kostola, najmä na sviatky…
Chlapec predstavuje kresťanov, pre ktorých je Kristus dôležitou súčasťou života. Majú záujem žiť tak, aby si plnili svoje povinnosti. Nielen od Boha si vedia pýtať, prosiť, ale vedia aj ďakovať, odprosovať a svoju vieru nežijú len sviatočne.

Dnes prežívame krst Pána. Túto nedeľu berieme ako výzvu a prehodnocujeme svoj vzťah k daru – ku sviatosti krstu. Je to zároveň naša túžba, aby sme v začínajúcom sa novom cirkevnom období čo najviac žili z krstu, uvedomovali si svoje povinnosti i práva v spojení s ním.

Amen.